Ďalšie myšlienky – 20. nedeľa po Päťdesiatnici – Lukáš 30. začalo – Lk 7, 11-16
Čítanie z Listu svätého apoštola Pavla Galaťanom
Bratia, oznamujem vám, že evanjelium, ktoré som vám ja hlásal, nemá ľudský pôvod, lebo ja som ho neprijal, ani som sa ho nenaučil od človeka, ale zo zjavenia Ježiša Krista. Veď ste počuli, ako som si kedysi počínal v židovstve: že som veľmi prenasledoval Božiu Cirkev a nivočil som ju. V židovstve som prevýšil mnohých vrstovníkov vo svojom rode, lebo som viac horlil za obyčaje svojich otcov. Ale keď sa Bohu, ktorý si ma už v lone matky vybral a svojou milosťou povolal, zapáčilo zjaviť vo mne svojho Syna, aby som ho zvestoval medzi pohanmi, už som sa neradil s telom a krvou, ani som nevystúpil do Jeruzalema za tými, čo boli apoštolmi prv ako ja, ale odišiel som do Arábie a opäť som sa vrátil do Damasku. Až po troch rokoch som vystúpil do Jeruzalema, aby som videl Petra, a zostal som uňho pätnásť dní. Iného z apoštolov som nevidel, iba Jakuba, Pánovho brata. (Čítanie z Listu svätého apoštola Pavla Galaťanom
Bratia, oznamujem vám, že evanjelium, ktoré som vám ja hlásal, nemá ľudský pôvod, lebo ja som ho neprijal, ani som sa ho nenaučil od človeka, ale zo zjavenia Ježiša Krista. Veď ste počuli, ako som si kedysi počínal v židovstve: že som veľmi prenasledoval Božiu Cirkev a nivočil som ju. V židovstve som prevýšil mnohých vrstovníkov vo svojom rode, lebo som viac horlil za obyčaje svojich otcov. Ale keď sa Bohu, ktorý si ma už v lone matky vybral a svojou milosťou povolal, zapáčilo zjaviť vo mne svojho Syna, aby som ho zvestoval medzi pohanmi, už som sa neradil s telom a krvou, ani som nevystúpil do Jeruzalema za tými, čo boli apoštolmi prv ako ja, ale odišiel som do Arábie a opäť som sa vrátil do Damasku. Až po troch rokoch som vystúpil do Jeruzalema, aby som videl Petra, a zostal som uňho pätnásť dní. Iného z apoštolov som nevidel, iba Jakuba, Pánovho brata. (Galaťanom 200. začalo Gal 1, 11-19)
Čítanie zo svätého evanjelia podľa Lukáša
V tom čase Ježiš išiel do mesta, ktoré sa volá Naim. Išli s ním jeho učeníci a veľký zástup ľudu. Keď sa priblížil k mestskej bráne, práve vynášali mŕtveho. Bol to jediný syn matky a tá bola vdova. Sprevádzal ju veľký zástup z mesta. Keď ju Pán uvidel, bolo mu jej ľúto a povedal jej: „Neplač!” Potom pristúpil a dotkol sa már. Nosiči zastali a on povedal: „Mládenec, hovorím ti, vstaň!” Mŕtvy sa posadil a začal hovoriť. A Ježiš ho vrátil jeho matke. Tu sa všetkých zmocnil strach, velebili Boha a hovorili: „Veľký prorok povstal medzi nami” a: „Boh navštívil svoj ľud.” (Lukáš 30. začalo Lk 7, 11-16)
Pápež František (google translate):
Teraz sa obráťme k tohtoročnej téme: „Mládenec, hovorím ti, vstaň!“ (porov. Lk 7,14). V encyklopédii Christus vivit som spomenul tento verš z evanjelia : „Ak si stratil svoju vitalitu, svoje sny, svoje nadšenie, svoj optimizmus a svoju štedrosť, Ježiš stojí pred tebou, ako kedysi stál pred mŕtvym synom vdovy, a celou silou svojho zmŕtvychvstania ťa nabáda: ‚Mládenec, hovorím ti, vstaň!‘“ (č. 20).
Táto biblická pasáž nám hovorí, ako Ježiš po vstupe do mesta Nain v Galilei narazil na pohrebný sprievod mladého muža, jediného syna ovdovenej matky. Ježiš, zasiahnutý srdcervúcim zármutkom ženy, zázračne vzkriesil jej syna k životu. Zázrak sa stal po sérii slov a gest: „Keď ju Pán uvidel, zľutoval sa nad ňou a povedal jej: ‚Neplač.‘ Potom pristúpil, dotkol sa már a nosiči sa zastavili“ ( Lk 7, 13-14). Venujme chvíľu meditácii nad týmito Pánovými slovami a gestami.
Schopnosť vidieť bolesť a smrť
Ježiš pozorne hľadí na tento pohrebný sprievod. Uprostred davu rozoznáva tvár ženy vo veľkej bolesti. Jeho schopnosť vidieť plodí stretnutie, zdroj nového života. Stačí len málo slov.
A čo moja vlastná schopnosť vidieť? Keď sa na veci pozerám, pozerám sa pozorne, alebo je to skôr ako keď rýchlo prechádzam tisíckami fotografií či sociálnych profilov na svojom mobile? Ako často sa stáva, že sme očitými svedkami udalostí bez toho, aby sme ich niekedy zažili v reálnom čase! Niekedy je našou prvou reakciou odfotiť si veci mobilom, bez toho, aby sme sa vôbec obťažovali pozrieť do očí zúčastnených osôb.
Všade okolo nás, ale niekedy aj v nás, môžeme vidieť realitu smrti: fyzickú, duchovnú, emocionálnu, sociálnu. Naozaj si ju všímame, alebo ju jednoducho necháme, aby sa k nám stala? Môžeme niečo urobiť pre to, aby sme obnovili život?
Myslím aj na všetky tie negatívne situácie, ktoré ľudia vo vašom veku zažívajú. Niektorí vsádzajú všetko na prítomný okamih a riskujú svoje životy v extrémnych zážitkoch. Iní sú „mŕtvi“, pretože sa cítia beznádejne. Jedna mladá žena mi povedala: „Medzi mojimi priateľmi vidím menej chuti zapojiť sa, menej odvahy vstať.“ Žiaľ, depresia sa šíri aj medzi mladými ľuďmi a v niektorých prípadoch dokonca vedie k pokušeniu vziať si život. Koľko je situácií, kde vládne apatia, kde sa ľudia vrhajú do priepasti úzkosti a ľútosti! Koľko mladých ľudí kričí a nikto ich nevypočuje! Namiesto toho sa stretávajú s roztržitými a ľahostajnými pohľadmi ľudí, ktorí si chcú užiť svoju vlastnú „šťastnú hodinku“ bez toho, aby sa starali o niekoho alebo o čokoľvek iné.
Iní premrhajú svoj život povrchnými vecami, mysliac si, že sú živí, hoci v skutočnosti sú vo vnútri mŕtvi (porov. Zjv 3,1). V dvadsiatich rokoch už môžu svoj život ťahať dole, namiesto toho, aby ho pozdvihli na úroveň jeho skutočnej dôstojnosti. Všetko sa redukuje na „žitie“ a hľadanie štipky uspokojenia: minúty zábavy, prchavého okamihu pozornosti a náklonnosti od iných… A čo ten rozšírený, rastúci digitálny narcizmus, ktorý postihuje mladých aj dospelých? Príliš veľa ľudí žije týmto spôsobom! Niektorí z nich možno naverili materializmu tých okolo seba, ktorým ide len o zarábanie peňazí a pohodlie, akoby to bol jediný zmysel života. Z dlhodobého hľadiska to nevyhnutne povedie k nešťastiu, apatii a nude zo života, k rastúcemu pocitu prázdnoty a frustrácie.
Negatívne situácie môžu byť tiež výsledkom osobného zlyhania, kedykoľvek sa zdá, že niečo, na čom nám záleží, niečo, čomu sme boli oddaní, už nefunguje alebo neprináša požadované výsledky. Môže sa to stať v škole alebo s našimi ambíciami v športe a umení… Koniec „sna“ v nás môže spôsobiť pocit mŕtvych. Ale zlyhania sú súčasťou života každého človeka; niekedy sa môžu ukázať aj ako milosť! Nie je zriedkavé, že niečo, o čom sme si mysleli, že nám prinesie šťastie, sa ukáže ako ilúzia, ako modla. Modly od nás vyžadujú všetko; zotročujú nás, no na oplátku nám nedajú nič. A nakoniec sa zrútia a zanechajú po sebe len oblak prachu. Zlyhanie, ak spôsobí, že sa naše modly zrútia, je dobrá vec, nech už so sebou prináša akékoľvek utrpenie.
Existuje mnoho ďalších situácií fyzickej alebo morálnej smrti, s ktorými sa mladý človek môže stretnúť. Myslím na závislosť, zločin, chudobu alebo ťažkú chorobu. Nechávam na vás, aby ste sa nad týmito vecami zamysleli a uvedomili si, čo sa ukázalo ako „smrteľné“ pre vás alebo pre niekoho z vašich blízkych, teraz alebo v minulosti. Zároveň vás prosím, aby ste si spomenuli, že mladý muž v evanjeliu bol skutočne mŕtvy, ale mohol sa vrátiť k životu, pretože ho videl Niekto , kto chcel, aby žil. To isté sa môže stať aj nám, dnes a každý deň.
https://www-vatican-va.translate.goog/content/francesco/en/messages/youth/documents/papa-francesco_20200211_messaggio-giovani_2020.html?_x_tr_sl=en&_x_tr_tl=sk&_x_tr_hl=sk&_x_tr_pto=wapp
https://www.vatican.va/content/francesco/en/messages/youth/documents/papa-francesco_20200211_messaggio-giovani_2020.html
EVANJELIUM NA DNES: O. PETER MILENKY: Nedeľa 20. týždňa po Päťdesiatnici https://www.youtube.com/watch?v=GAiq3OljbPQ
Nad nedeľným evanjeliom – Nedeľa 20. týždňa po Päťdesiatnici (Lk 7, 11-16) – Milan Kmec –https://www.youtube.com/watch?v=Y1UyrmhNf9o
EVANJELIUM NA DNES: O. PAVOL VASIĽ: Nedeľa 20. týždňa po Päťdesiatnici https://www.youtube.com/watch?v=SERQmEGJKVs
o. Martin Pavúk: https://grkatnr.sk/homilie/Lk-7-11-16/
https://grkatnr.sk/homilie/Lk-7-11-16-2/
https://grkatnr.sk/homilie/Lk-7-11-16-3/
https://grkatnr.sk/homilie/Lk-7-11-16-4/
https://grkatnr.sk/homilie/Lk-7-11-16-5/
https://grkatnr.sk/homilie/Lk-7-11-16-6/
p. Milan Bubák SVD: Ježiš je pohľadom na ženu a myšlienkou na jej osud pohnutý. Evanjelista hovorí, že mu jej bolo ľúto, alebo inými slovami že mal s ňou súcit. A tento súcit s vdovou ho hneď priviedol k akcii. Jej syna kriesi a vracia jej ho živého.
V pradávnych biblických časoch, keď sa hovorí o uzdravení človeka, myslí sa tým, že človek dostal naspäť to, čo dávalo jeho životu živosť, energiu a zmysel. Keď sa v tomto zmysle pozrieme do evanjelia, komu bol vrátený zmysel, živosť a energia najviac? Určite vdova. Možno sme počuli o zážitkoch ľudí, ktorí sa nachádzali v klinickej smrti. Všetci sa zhodujú v jednej veci: že keď sa dozvedeli, že sa majú vrátiť naspäť do tohto života, veľmi sa im nechcelo. Bolo im tam dobre. V tomto zmysle mŕtvemu naimskému chlapcovi bolo asi už dobre a vzkriesenie k pozemskému životu asi až tak nepotreboval.
Potrebovala ho však jeho matka. Jeho matka sa nachádzala v stave, kedy stratila všetko, čo malo vo svete, v ktorom žila, hodnotu. A stratila nielen ľudí a s nimi i životné istoty, spoločenské postavenie a úctu, ale stratila aj zmysel samotného svojho života. Dostať naspäť svojho syna pre ňu znamenalo byť prinavrátená k plnohodnotnému životu v tomto svete.
Aké posolstvo by tento príbeh mohol mať pre nás? Možno by sme sa mohli zamyslieť nad otázkou: čo som stratil ja vo svojom živote, čo ma obralo alebo postupne oberá o živosť, energiu, zmysel? Čo to je, čo ma pomaly posúva smerom von z mesta, zo spoločenstva ľudí, z komunity živých a vedie ma to na perifériu? Môžem byť fyzicky živý a zdravý a predsa môj život môže byť ako život naimskej vdovy.
Ak niečo sa také v mojom živote nachádza, nezabudnime si všimnúť Ježiša, ktorý je ochotný aj v mojom prípade sprievod kráčajúci von z mesta zastaviť a môjmu životu prinavrátiť život. https://www.archivioradiovaticana.va/storico/2016/06/04/zamyslenie_pátra_milana_bubáka_kto_bol_prinavrátený_k_životu/sk-1234872
trojica.sk – 10. nedeľa v období „cez rok“ – rok C – Lk 7,11-17 – [1] [2] [3]
„Keď ju Pán uvidel, bolo mu jej ľúto a povedal jej: „Neplač!““ Možno pre svoje slzy nebola schopná ona vidieť Pána, ale evanjelium zjavuje, že si Ježiš všimol ju. Nejednal s ňou ako s cudzou a neznámou, ale ako so svojou vlastnou matkou, ako so svojou sestrou a dcérou. Keby sme mohli aspoň nachvíľu vstúpiť do Ježišovho srdca, objavili by sme v ňom Boží súcit s človekom. Boh sa v Ježišovi zjavuje aj ako Súcit. Pán Ježiš nás učí: Plakať s plačúcimi a radovať sa s radujúcimi. V Ježišovom srdci je Všemohúci Boží Súcit, ktorý ústi do činov. Jeho súcit je zdravý a neochromuje jeho schopnosť konať, ale naopak prebúdza ju. Jeho Súcit je Všemohúci.
„Potom pristúpil a dotkol sa már.“ Stretnutie s Ježišom je takým veľkým dobrodením, že v jednom momente robí z hriešneho človeka svätca. V evanjeliu môžeme vidieť celú radu svedkov o tejto úžasnej premene. Sv. Mária Magdaléna, sv. Matúš, Zachej, Salome, Zuzana a mnohí ďalší. Ježiš pristúpil a dotkol sa már. Sám Život sa dotkol smrti a ona bola premožená: „Mládenec, hovorím ti, vstaň!“ Vstaň z mŕtvych, lebo sa ťa dotkol Život. kazatel.frantiskani.sk 10. nedeľa cez rok „C“ – (1 Kr 17,17-24; Lk 7,11-17) CZ
Marián Gavenda: V sile Slova, rok C:
Keď sa priblížil k mestskej bráne, práve vynášali mŕtveho.
Jeden zástup nasledoval mŕtveho a jeho matku, druhý živého a darcu života. Na mieste, kde sa ich cesty skrížili, prevládol život. Milosrdenstvo zvíťazilo nad zármutkom. Súcit pomáha blížnemu znášať bolesť, vzkriesenie ju premieňa na život Matku chcel Ježiš uchrániť pred trpkým údelom vdovy a ostatných povzbudiť, že jeho moc presahuje aj priepasť smrti.
Bol to jediný syn matky a tá bola vdova.
V Starom zákone je smútok nad jednorodeným synom synonymom veľkej bolesti „Sťa nad jedináčikom drž smútok“ (Jer 6, 26); „Urobím to ako smútok za jedináčikom“ (Am 8, 10); „budú nariekať, ako sa narieka nad jediným synom“ (Zach 12, 10). Opustenej vdove však Boh prejavuje osobitnú láskavosť a ochranu: „Pán vyslobodzuje väzňov, Pán otvára oči slepým, Pán dvíha skľúčených, Pán miluje spravodlivých. Pán ochraňuje cudzincov, ujíma sa siroty a vdovy, ale hatí cesty hriešnikov“ (Ž 146, 7-9). Lukáš chce uistiť poslucháčov svojho evanjelia, že Pán ich môže a chce oslobodiť od akéhokoľvek smútku a bolesti. Sv. Ambróz vidí v tejto žene aj Cirkev, plačúcu pre svoje hriešne deti, ktoré sú pre hriech mŕtve a zatratené. Kristus vracia hriešnika do lona matky Cirkvi a privádza ho do radosti svojich bratov a sestier.
Keď ju Pán uvidel…
Lukáš tu prvýkrát nazýva Ježiša „Pánom, čím poukazuje na jeho božstvo a mesiášske poslanie. Tento „Pán“ má však ľudskú prirodzenosť i spôsoby: má nohy, oči, srdce, ruky a ústa a na rozdiel od mŕtvych modiel chodí, dotýka sa, hovorí. V ňom má Boh nohy, aby mohol stretnúť človeka, má oči, aby ho uvidel, srdce, aby ho miloval, ruky, aby sa ho dotkol, slovo, aby mu odovzdal svoj život. Ježiš sa pozeral na učeníkov, na zástup, na prírodu. Ale kto to všetko zahliadol v jeho očiach, objavoval tvár milosrdného Otca. V Ježišovi hľadel človek Bohu z tváre do tváre.
… bolo mu jej ľúto a povedal jej: „Neplač!“
Veľký zázrak je už v tom, že Bohu príde ľúto človeka, že sa „pohnú jeho vnútornosti“, že má a ním až „zožierajúci“, pálčivý súcit. Ježiš nám viditeľne dáva pocítiť
Otcov záujem, lásku, starostlivosť, úzkosti. Jediné slovo , ktoré adresuje priamo matke vdove je: „Neplač!“ Zastavil jej slzy, lebo odstránil dôvod jej zármutku.
Ježiš je plne človekom, a preto sa prejavuje úplne ľudsky: plače nad priateľom Lazárom, zľutuje sa nad zástupom, ktorý je opustený ako ovce bez pastiera, objíma deti, zaspí od únavy na loďke potom, čo celý deň kázal, sedí pri studni, lebo je morený a smädný. Je ľudský, keď neodolá slzám naimskej vdovy. Ježiš tu nerieši prípad“, ale s porozumením sa obracia na túto trúchliacu matku. Nepatrí medzi tých, čo dávajú len dobré rady; on konkrétne a účinne pomáha. Výraz „bolo mu ľúto“ (splanchnizomai), ktorým Lukáš vyjadruje Ježišov súcitný smútok, znamená vnútorný cit, sprevádzajúci milosrdenstvo. Ježiš takýto súcitný vzťah očakáva aj od svojich učeníkov: „Buďte milosrdní, ako je milosrdný váš Otec!“ (Lk 6, 36). Aký je tento Otec, to Izraeliti zakúšajú od nepamäti: „Veď on ti odpúšťa všetky neprávosti, on lieči všetky tvoje neduhy; on vykupuje tvoj život zo záhuby, on ťa venčí milosrdenstvom a milosťou“ (Ž 103,3-4).
Potom pristúpil a dotkol sa már.
Ježiša sa dotkla matkina bolesť, on sa dotkol már. Po tomto dotyku sa máry, nesúce mŕtvolu, stávajú katedrou, na ktorú si sadá mŕtvy a hovorí. Hovorí za neho samotná skutočnosť, že žije. Ilustruje Ježišove slová, ktoré povedal Marte pri Lazárovom hrobe: „Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie. A nik, kto žije a verí vo mňa, neumrie naveky“ (Jn 11, 25-26).
Mŕtvy sa posadil a začal hovoriť. A Ježiš ho vrátil jeho matke.
Ľudské slová umožňujú spolužitie s druhými, pomáhajú vyjadrovať city a dojmy: slovo dokáže preťať samotu a vytvoriť spoločenstvo. Gesto, ktorým Ježiš vracia“ syna jeho matke, neznamená len oživenie vzájomného vzťahu matky a syna, ktoré smrť násilne preťala, ale aj obnovenie všetkých medziľudských vzťahov. Tak Ježišovo slovo vracia ľuďom schopnosť vytvárať vzťahy, vyslovovať slová života, a nie smrti, slová spoločenstva, a nie rozdelenia a nenávisti. To môže len človek, ktorý je oslobodený od strachu zo smrti. Ježiš nevzkriesil mladého človeka kvôli nemu samému. Mal byť naďalej oporou a pomocou pre svoju matku a v nás podnietiť dôveru v Pánovu životodarnú moc.
Čo z toho pre nás vyplýva?
Ponajprv vážiť si čas pozemského života ako jedinečný a neopakovateľný, počas ktorého sa rozhodujeme aj o svojej večnosti. Sv. Tomáš Kempenský v Nasledovaní Krista radí: „Vo všetkom by si mal konať a myslieť tak, akoby si dnes mal umrieť. Keby si mal dobré svedomie, smrti by si sa veľmi nebál. Lepšie by bolo chrániť sa hriechu než utekať pred smrťou. Ak nie si dnes pripravený, ako budeš zajtra?“ Znamená to brať život ako niečo definitívne, nerátať výslovne alebo skryto s nejakou formou reinkarnácie či „blaženého splynutia s matkou prírodou“. Čo sa týka tých, čo už odišli z tohto života, nemyslieť len na ich dušu „na druhom svete“. Pri návšteve cintorína často len prejavujeme úctu tomu telu, v ktorom tu na zemi náš príbuzný žil. Neraz je potrebné uvedomovať si, že toto rozkladom poznačené telo bude raz vzkriesené. Na náhrobných kameňoch býva často napísané: „Tu očakáva vzkriesenie…“ To je niečo zásadne iné ako len „Česť jeho pamiatke“, „Žiješ ďalej v našich srdciach“. Aj to je úctivé, no iba to by bolo primálo.
Čo znamená tento hrob, ak nie zlé zvyky? Tvojím hrobom je nedostatok viery a tvoje chute. Z tohto hrobu ťa oslobodí Kristus a ty z tohto hrobu vstaneš, ak budeš počúvať Božie slovo. (Sv. Ambróz, In Luc., 5)
Odvtedy, čo Ježiš Kristus zomrel na kríži, otvoril cestu šťastnej smrti všetkým veriacim. Už nehľadíme na smrť ako na trpký osud, ale poslúchame tým Otca, vkladáme sa do jeho milujúcich rúk, s dôverou a navždy. A čo nás čaká potom? Ruky milujúceho Otca celkom isto neusmrcujú, ale oživujú. Tým viac, že smrť kresťana je účasťou na Ježišovej smrti. „Ale ak sme zomreli s Kristom, veríme, že s ním budeme aj žiť. Veď vieme, že Kristus vzkriesený z mŕtvych už nezomiera, smrť nad ním už nepanuje“ (Rim 6, 8-9). Aj v nás veriacich smrť a vzkriesenie patria spolu. Preto v Cirkvi neutícha Pavlovo víťazné zvolanie: „Smrť pohltilo víťazstvo. Smrť, kde je tvoje víťazstvo? Smrť, kdeže je tvoj osteň? (…) Ale vďaka Bohu, ktorý nám dal víťazstvo skrze nášho Pána Ježiša Krista“ (1 Kor 15.54-57). (Emil Krapka, Káž Božie slovo)
Jedným zo spôsobov oslavy Ducha je zdravý a zrelý človek, ktorý síce zomiera, ale je zaodiaty novým životom zmŕtvychvstania, aby sa život Ježiša prejavil v našom smrteľnom tele. (Anselm Grün)
Jeden z nás, Ježiš, náš brat, prenikol aj ako človek do Božej večnosti. A v spojení s ním máme k večnosti prístup aj my cez jeho Cirkev. (Ján Chryzostom Korec)
Zdroj: Marián Gavenda: V sile Slova, rok C
Vydalo vydavateľstvo DON BOSCO, Miletičova 7, 821 08 Bratislava 2, v roku 2021 ako svoju 672. publikáciu.
www.donbosco.sk
ISBN 978-80-8074-527-1