Dalšie myšlienky – 11. nedeľa po Päťdesiatnici – Matúš 77. začalo – Mt 18, 23-35
Svätý Augustín tému odpustenia z dnešného evanjelia zhrňuje slovami: „Odvažujem sa povedať: ak zhreší aj sedemdesiaty ôsmy raz, odpusti. A ak aj sto ráz, a vôbec, koľko ráz zhreší, toľkokrát odpusti. Kristus našiel tisíce hriechov, a predsa všetky odpustil. Preto ani ty neodopieraj milosrdenstvo. Apoštol totiž hovorí: odpúšťajte si navzájom, ak by mal niekto niečo proti druhému, ako aj Boh v Kristovi odpustil vám (porov. Kol 3,13).“ (sv. Augustín, O Pánovom slove) https://www.verbisti.sk/zamyslenia_kazdy_den/zamyslenie-na-24-nedelu-v-cezrocnom-obdobi/
Ján Zlatoústy, Komentár k Matúšovi Nepolepšilo ho dobrodenie, a tak ho musí napraviť trest: preto nasleduje 34 a rozhnevaný pán ho vydal mučiteľom, kým nesplatí celú dlžobu. A nepovedal len „vydal ho,“ ale aj že bol nahnevaný – čo nespomínal vtedy, keď ho prikázal predať. To nebolo z hnevu ale skôr z lásky ako pokarhanie, tento rozsudok je však teraz za trest.
Remígius O Bohu sa hovorí, že sa hnevá, keď trestá hriešnikov. Mučiteľmi sa nazývajú zlí duchovia, lebo sú vždy pripravení chopiť sa zavrhnutých duší a mučiť ich trestami večného zatratenia. Vari však niekto dokázal nájsť priestor na nápravu, keď bol ponorený do večného zatratenia, alebo východ odtiaľ? Nie: „kým“ znamená večnosť a zmysel je: bude splácať stále, no nikdy nesplatí a naveky bude odpykávať trest.
Ján Zlatoústy, Komentár k Matúšovi Takto teda ukazuje, že jeho trest bude trvalý, čiže večný, a nikdy ho neodpyká. Božie dary a povolania sú síce neodvolateľné, no zloba zaváži toľko, že akoby ruší i tento zákon.
https://catenaaurea.sk/index.php a vyhľadať Mt 18, 23-35
Možno otázka z dnešného evanjelia, milí priatelia, ktorú položil Peter Ježišovi: „Pane, koľko ráz mám odpustiť svojmu bratovi, keď sa proti mne prehreší? Azda sedem ráz?“ zaujíma aj nás. „Kde sú vlastne hranice odpúšťania? Koľko je maximum?“, pýtame sa aj my spolu s Petrom. A Ježiš aj nám opakuje: „Vždy!“ Presne toto znamená to jeho „sedemdesiatsedem ráz.“ „Nehorázne“, povieme si. „Ako sa to dá?“
Skúsme si dnes, milí priatelia, my, ktorí sa dokážeme tak hrozne zaseknúť v úplne malicherných sporoch a žabomyších vojnách a potom nariekame, ako sú voči nám ľudia nespravodliví a to dokonca aj Ježiš, lebo nám káže týmto ľuďom stále len odpúšťať, predstaviť príbeh ženy, ktorá tieto slová Ježišovi zobrala vážne. Jej meno je Immaculée Ilibagiza. Svoj príbeh popísala v knihe, ktorá nikoho, kto si ju prečítal nenechá nedotknutého. V slovenčine má kniha názov: Prežila som. Otvorená spoveď o zrade, nenávisti a odpustení (Noxi s.r.o., 2016). https://www.archivioradiovaticana.va/storico/2017/09/16/zamyslenie_p_milana_bub%C3%A1ka_svd_pr%C3%ADbeh_odpustenia/sk-1337207
Odpúšťanie je istotou do budúcna a garanciou spoločnosti Božieho kráľovstva. „V obľube je človek čo sa zľutúva, čo svoj majetok čestne spravuje; “ (Ž 112,5).
Najprv odpusti a potom pros za uzdravenie (Sir 27,33–28,9)
Kniha Sirachovcova vystríha pred hnevom a nenávisťou a vyzýva, aby človek odpustil krivdu svojmu blížnemu (Sir 27,33–28,2). Motivácia je mimoriadne vábivá. Ak prechovávaš hnev voči blížnemu nemôžeš žiadať Boha o uzdravenie. Bez pochyby množstvo rád o zdravom stravovaní je správnych. Stačí, ak vám povedia, jedzte surový zemiak denne, je to dobré proti rakovine. Avšak podľa slov Písma, odpustenie urovnáva aj vzťahy medzi ľuďmi a disponuje k uzdraveniu. Je azda malá takáto ponuka, ktorá garantuje komplexnú istotu človeka – a to v
súčasnosti i budúcnosti? Neplatí len – v zdravom tele zdravý duch, ale taktiež – spokojnosť v duši, sváry i z tváre iných ruší. https://www.archivioradiovaticana.va/storico/2011/09/09/zamyslenie_na_24_nede%C4%BEu_v_cezro%C4%8Dnom_obdob%C3%AD/slo-519075
Kráľ v podobenstve postupoval najprv podľa starovekého zákona a usiloval sa niečo získať naspäť.
(v. 27) Predsa však nastáva nová situácia, keď Pán Ježiš opisuje kráľa, že sa zľutoval. Je to vyjadrenie pohnutia srdca a tým sa zobrazuje Božie milosrdenstvo. Ako je matka zviazaná so svojím dieťaťom, ktoré priviedla na svet, aj Boh je zviazaný s každým človekom a každého miluje viac ako jeho matka (porov. Sir 4,10). „Či zabudne žena na svoje nemluvňa a nemá zľutovania nad plodom svojho lona? I keby ona zabudla, ja nezabudnem na teba.“ (Iz 49,15).
V Novom zákone sa vyjadrenie o zľutovaní používa vždy len v súvislosti s postojom zľutovania zo strany Pána Ježiša, aby sa vyjadril Boží postoj voči tým, ktorí trpia. Je to teda jedna z výrazných vlastností Pána Ježiša, postoj zľutovania a môžeme si všimnúť, ako Pán Ježiš prejavuje vnútorné hnutie súcitu navonok. Môžeme nájsť časti, kde sa hovorí, že Pán Ježiš sa zľutoval nad zástupmi ľudí, lebo boli “roztratené a ako bez pastiera”, keď posiela apoštolov, poveruje ich nielen, aby hlásali evanjelium, ale aby aj uzdravovali a vyháňali diablov a rovnako ho vedie zľutovanie, keď rozmnožil chleby a ryby pre hladný zástup. Keď sa Pán Ježiš zľutúva nad jednotlivcom, zvyčajne nasleduje zázrak uzdravenia (porov. Mt 20,34 a Mk 1,41) alebo dokonca vzkriesenia (porov. Lk 7,13). Pán Ježiš bol pozorný voči bolesti, utrpeniu, opustenosti jednotlivca i zástupu, tých, s ktorými sa stretá a konkrétne sa o nich stará.
V podobenstve pohnutie kráľovho srdca vedie k láskavému skutku, kráľ odpustil dlh sluhovi. Prejavil sa veľkodušný a milosrdný (porov. Ž 7,11; 85,15; 102,8; 144,8) a uskutočnil podľa Svätého písma úplné odpustenie dlhov (Lv 25,8-22), ku ktorému sa malo v Starom zákone pristúpiť vždy v jubilejných rokoch.
Je to prejav milosti, nezaslúžený, pre sluhu v každom smere nedostupný jeho silami. Kráľ má súcit so sluhom, vracia mu dôstojnosť a prijíma ho znova do svojho spoločenstva. Je to kráľovské gesto, mocné a vznešené. Na sluhovu prosbu o trpezlivosť, kráľ odpovedá tým, že mu odpustil dlh, ale vlastne akoby mu požičal tie veľké peniaze, aby mu ten dlh virtuálne zaplatil, lebo následne od sluhu už nič iné nevyžaduje.
(v. 28) Nasleduje druhá časť podobenstva. Omilostený sluha stretol spolusluhu. Vo Svätom písme Starého zákona, keď sa píše o odpustení dlhov z príležitosti Jubilejného roka, píše sa o odpustení úplnom a vzájomnom. Sluha stretol svojho kolegu, ktorý mu bol dlžný sto denárov. Išlo o sumu, ktorá predstavovala hodnotu, ktorá sa dala zarobiť za sto pracovných dní, išlo síce o nie malú sumu, ale smiešnu v porovnaní s tým, čo bolo jemu odpustené. …. (v. 35) V závere nasleduje dôležité stanovisko z úst Pána Ježiša: „Tak aj môj nebeský Otec urobí vám, ak neodpustíte zo srdca každý svojmu bratovi.“ Ak sú ľudia k sebe nemilosrdní, nebeský Otec je tiež takto prinútený potrestať zlých sluhov, ktorí sa mu nesnažia podobať. V evanjeliu nachádzame takto zahrnuté vysvetlenie, že ľudské odpustenie je v konečnom dôsledku odpoveďou na Božie odpustenie. (porov. Sir 28,2-7: „Odpusť svojmu blížnemu, ak ti uškodil: lebo aj tebe odpustia viny, ak o to poprosíš. Ak človek prechováva hnev proti blížnemu, ako si potom žiada od Boha, aby bol zdravý? Pre človeka sebe podobného nemá milosrdenstva, a pritom oroduje za svoje hriechy? Prechováva v sebe hnev, hoci sám je iba človekom, a pritom prosí o zľutovanie u Boha? Veď kto iný môže jeho hriechy uzmieriť? Mysli na koniec (všetkého) a zanechaj nepriateľstvo […]“) …. Keď odpúšťame, pripravujeme sa, aby aj nám bolo odpustené, stávame sa duchovne silnejšími, pokojnejšími, sme schopnejší vykonať viac dobra, posilňuje sa naša schopnosť k miernosti, utrpené zlo sa naisto premení na dobro v našom živote.
Ak by sme neodpustili, nemôže byť ani nám odpustené, zostaneme v napätí, hneve, nenávisti, horkosti, túžbe po pomste. To všetko nás oberá o duchovné i telesné sily a ničí naše zdravie telesné i duchovné.
„Čo je to vlastne odpustenie? Čo sa pri ňom deje? Vina je skutočnosť, objektívna moc, spôsobila skazu, ktorá sa musí prekonať. Odpustenie musí byť preto niečím viac než nevšímaním si, než túžbou zabudnúť. Vina musí byť spracovaná, vyliečená a tak prekonaná. Odpustenie dačo stojí – najprv toho, kto odpúšťa: Ten musí v sebe prekonať zlo, ktoré sa mu stalo, musí ho vo svojom vnútri akoby spáliť a pritom sa obnoviť, aby do tohto procesu premeny a vnútorného očisťovania prijal aj druhého, vinníka, a aby sa tak obaja prostredníctvom pretrpenia a prekonania zla obnovili. Na tomto mieste narážame na tajomstvo Kristovho kríža. No predovšetkým tu narážame na hranice našej sily uzdraviť sa, sily premôcť zlo. […] Kardinál John Henry Newman […] raz povedal, že Boh síce mohol jedným slovom z ničoho stvoriť svet, ale vinu a utrpenie ľudí mohol premôcť iba tak, že sám vstúpil do hry, že sa vo svojom Synovi sám stal trpiacim, ktorý znášal toto bremeno a prekonal ho obetovaním vlastného života. Prekonanie viny si vyžaduje nasadenie srdca – ba viac: nasadenie celej našej existencie. A ani toto nasadenie nestačí. Môže byť účinné iba prostredníctvom spoločenstva s tým, ktorý niesol bremeno nás všetkých.“ (Benedikt XVI., Ježiš Nazaretský I, str. 175-176)
Prosba o odpustenie [..] pripomína nám toho, ktorý odpustenie zaplatil zostupom do útrap ľudskej existencie a smrťou na kríži. Preto nás v prvom rade vyzýva, aby sme boli za to vďační. A vyzýva nás aj k tomu, aby sme s ním zlo znášali, nesúc jeho ničivé dôsledky, s láskou. A ak každý deň musíme zakusovať, ako málo na to stačia naše sily, ako často sa sami znovu a znovu previňujeme, potom bude pre nás útechou to, že naša prosba nachádza útočisko v jeho láske a s ňou, skrze ňu a v nej sa môže stať silou uzdravenia.“ (Benedikt XVI., Ježiš Nazaretský I, str. 175-177)https://www.abuba.sk/abuba/node/550
nn https://grkatnr.sk/homilie/mt-18-23-35-3/
nn https://grkatnr.sk/homilie/mt-18-23-35-2/
nn https://grkatnr.sk/homilie/mt-18-23-35/
Sv. František nás poučuje: „Moji požehnaní bratia, klerici i laici, nech vyznávajú svoje hriechy kňazom nášho rádu. Ak to nieje možné, nech sa spovedajú iným svedomitým a katolíckym kňazom. A nech vedia a majú na pamäti úplne jasne: Keď príjmu pokánie a dostanú rozhrešenie od ktoréhokoľvek katolíckeho kňaza, budú celkom iste zbavení hriechov, len keď sa snažia pokorne a svedomito vykonať uložené pokánie. Keď však nemôžu práve vyhľadať kňaza, potom môžu vyznať hriechy niektorému bratovi, ako hovorí apoštol Jakub: „Vyznávajte sa navzájom zo svojich hriechov.“ (Jak 5,16). Napriek tomu sa však nesmú prestať obracať na kňaza, pretože moc zadržovať a odpúšťať hriechy majú len kňazi. A po tejto ľútosti a spovedi nech príjmu Telo a Krv nášho Pána Ježiša Krista s hlbokou pokorou a úctou a majú pri tom na pamäti, čo sám Pán hovorí: „Kto je moje Telo a pije moju Krv, má život večný“, a „toto robte na moju pamiatku.“ https://kazatel.frantiskani.sk/kazen/09-odpustenie/