Bratia, máme rozličné dary podľa milosti, ktorú sme dostali: či už dar prorokovať v súlade s vierou, alebo dar slúžiť v službe, alebo učiť pri vy­učovaní, či povzbudzovať pri povzbudzovaní. Kto teda dáva, nech dáva nezištne, kto je predstavený, nech je starostlivý, kto preukazuje milosrdenstvo, nech to robí radostne. Láska nech je bez pretvárky. Nenáviďte zlo, lipnite k dobru. Milujte sa navzájom bratskou láskou, predbiehajte sa vzájomne v úctivosti, v horlivosti neochabujte, buďte vrúcneho ducha, slúžte Pánovi. V nádeji sa radujte, v súžení buďte trpezliví, v modlitbe vytrvalí. Majte účasť na potrebách svätých, buďte pohostinní. Žehnajte tých, čo vás prenasledujú – žehnajte a nepreklínajte!

Matúš 29. začalo – radové Mt 9, 1-8

V tom čase Ježiš nastúpil na loďku, preplavil sa na druhý breh a prišiel do svojho mesta. Tu mu priniesli ochrnutého človeka, ktorý ležal na lôžku. Keď Ježiš videl ich vieru, povedal ochrnutému: „Dúfaj, synu, odpúšťajú sa ti hriechy.” Vtedy si niektorí zákonníci povedali: „Tento sa rúha.” Keďže Ježiš poznal ich myšlienky, povedal: „Prečo myslíte zlé vo svojich srdciach? Čo je ľahšie – povedať: ‚Odpúšťajú sa ti hriechy,’ alebo povedať: ‚Vstaň a choď’? Ale aby ste vedeli, že Syn človeka má na zemi moc odpúšťať hriechy” – povedal ochrnutému: „Vstaň, vezmi si lôžko a choď domov!” A on vstal a odišiel domov. Keď to zástupy videli, divili sa a oslavovali Boha, ktorý dal takú moc ľuďom.

EVANJELIUM NA DNES: ARCHIMANDRITA JAROSLAV LAJČIAK: Nedeľa 6. týždňa po Päťdesiatnici https://www.youtube.com/watch?v=ed61-5DH4_g

EVANJELIUM NA DNES: PROTOSYNKEL VLADIMÍR SKYBA: Nedeľa 6. týždňa po päťdesiatnici – https://www.youtube.com/watch?v=bP9GBLX7das

Nad nedeľným evanjeliom – Nedeľa 6. týždňa po Päťdesiatnici (Mt 9, 1-8) – o. Ľuboš Pavlišinovič https://www.youtube.com/watch?v=Jnv6s081FNA

EVANJELIUM NA DNES: O. ANDREJ ŠKOVIERA: Nedeľa 6. týždňa po Päťdesiatnici https://www.youtube.com/watch?v=Xhx2IuLTn5A

o. Rasťo Čižik: Viac ako ostatní traja vystihuje tento kontrast svätý evanjelista Matúš. On svoje evanjelium, ktoré písal najmä pre kresťanov pochádzajúcich zo židov, rozdelil na päť častí, čím nadviazal na Päť kníh Mojžišových. Už touto skladbou naznačil, že to, čo príde teraz, je skutočne niečo prevratne nové. Práve on dal do súvisu Pána Ježiša a starozákonného Mojžiša. Napríklad on ako jediný prináša správu o vyvraždení detí v Betleheme. Tým poukázal na súvislosť s vražde-ním chlapcov za čias Mojžiša. Vieme, že Matúš na začiatku Ježišovej verejnej činnosti prináša „Reč na vrchu“. Tu vidíme súvis i kontrast s vrchom Sinaj, na ktorom dostal Mojžiš od Boha prikázania. Zaujímavý je aj ďalší kontrast: Po „Reči na vrchu“ nasleduje desať zázrakov; nimi Pán Ježiš prakticky ukazuje, že jeho slovo má moc. A práve tieto zázraky niektorí dávajú do kontrastu s desiatimi egyptskými ranami: Pred tým, ako vyviedol Izraelitov z Egypta, Mojžiš rozsieval nešťastie a smrť. Tu v Novom zákone Pán Ježiš rozsieva život.
Jedným z týchto semienok života je aj dôležitý zázrak, ktorý zachytáva evanjelium 6. nedele po Päťdesiatnici: Pán Ježiš uzdraví ochrnutého človeka. Tento príbeh je unikátny a prevratný minimálne v dvoch bodoch. Po prvé vidíme beznádejný prípad. V celom Starom zákone nenájdeme jediný prípad uzdravenia úplne ochrnutého človeka. V celom Talmude nenájdeme dokonca ani modlitbu za uzdravenie úplne ochrnutého. Jednoducho sa takému človeku nedá pomôcť a hotovo. A po druhé je tento príbeh vzácny v tom, že je to prvý a posledný raz v tomto evanjeliu, keď Pán Ježiš odpúšťa hriechy. A hneď to narazí na pesimizmus človeka Starého zákona – hneď im zasvietila v hlave kontrolka: Pozor, to predsa nejde len tak! Na to jednak potrebujeme presne predpísaný obrad, jednak veď to len Pán Boh môže odpúšťať hriechy. Tá šokujúca ľahkosť je pre nás neznesiteľne ťažká. To Božie „zadarmo“ nás veľmi veľa stoji – stojí nás našu pýchu. Chce to nás celých: kým Starý zákon vyžadoval len obrad, Nový zákon si žiada vzťah. Preto je v tomto evanjeliu kľúčová veta Pána Ježiša, ktorú povie ochrnutému: „Dúfaj, synu, odpúšťajú sa ti hriechy.“ Čo vlastne hovorí Pán Ježiš touto vetou? Triafa do čierneho. Toto je koreň problému ochrnutého človeka: vzťah s Bohom ako so svojím Otcom Otcom, ktorý miluje ako prvý. Lásku tohto Otca si nemusím, ba ani nemôžem zaslúžiť ani skutkami, ani obradom, ani modlitbami; už by to nebola láska, ale obchod. Pán Ježiš oslovuje ochrnutého ako dieťa. Môžeme povedať, že Kristus objavuje v tomto dospelom človeku dieťa, aby ten mohol začať odznova. Ochrnutý človek dostáva možnosť nového začiatku: môže začať žiť svoj život ako Božie dieťa.
V tomto je to dnešné evanjelium i evanjelium vôbec také nádherné: Boh dáva nádej tam, kde nádej nevidno. A práve v tom je optimizmus kresťana: Kresťan má nádej v živého Boha (porov. 1 Tim 4,10). Máme nádej v Boha, ktorý je s nami. Tu vynikne posledný kontrast: Príbeh Mojžiša sa neskončil veľmi optimisticky -nevošiel do zasľúbenej zeme, ale zomrel na vrchu Nebo. V závere evanjelia je Pán Ježiš tiež na vrchu a hoci zomiera, predsa je znova živý; môžeme povedať, že je „živší“, ako bol predtým, a zostáva s nami, aby nás doviedol do zasľúbenej zeme. A v tom spočíva optimizmus kresťana, ktorý to vidí, prijíma a žije.
Zdroj: Rastislav Čižik – Bližšie k Synovi, Agentúra Limerick s.r.o. , 2022, ISBN: 978-80-89647-65-1

Je lepšie odpustenie hriechov alebo fyzické uzdravenie? Odpustenie je uzdravenie srdca a duše. A keď sú „zdravé“, už nezáleží na tom, čo sa deje okolo, pretože v nás je problém už vyriešený. Na druhej strane, jednoduché vonkajšie uzdravenie je určite dobrá vec, ale súvisí s tým, že skôr či neskôr sa môže objaviť ďalší problém a my sa môžeme ocitnúť v rovnakej situácii ako predtým. Preto by sme mali viac ako po čomkoľvek inom túžiť po uzdravení srdca, po odpustení. A Ježiš je ten, kto nám môže dať toto odpustenie. Záver dnešného evanjelia možno označiť za radostný. Tentoraz zástup neodohnal Ježiša od mesta, ale skrze neho oslavuje Boha. https://www.jankrupa.sk/nedela-6-tyzdna-po-patdesiatnici-uzdravenie-ochrnuteho/

Žiadne „lacné odpustenie“ – Niektorí ľudia si myslia, že na získanie odpustenia stačí odrecitovať predpísanú modlitbu alebo podstúpiť stanovený obrad bez skutočného spojenia so srdcom. Získanie Božieho odpustenia nie je náboženským ekvivalentom zaplatenia pokuty za dopravnú nehodu. Náš hriech je odpustený len vtedy, keď sú splnené dve podmienky.

Prvou podmienkou je, aby sme tým, ktorí nám ublížili, poskytli rovnaké odpustenie, aké sa snažíme dostať od Boha. Pripomíname si to vždy, keď sa modlíme Otčenáš: „Odpusť nám… ako i my odpúšťame.“ Ak toto nie je dostatočne jasné, máme aj Pánovo upozornenie: „Lebo ak vy odpustíte ľuďom ich poklesky, aj váš nebeský Otec vám odpustí. Ale ak vy neodpustíte ľuďom, ani váš Otec neodpustí vaše hriechy“ (Matúš 6, 14. 15).

Druhou podmienkou je, aby sme niečo urobili so svojím hriechom. To môže znamenať, že urobíme nejakú nápravu: vrátime ukradnutý majetok, pokúsime sa obnoviť povesť druhého človeka, ktorému sme ublížili, a pod. Môže to znamenať, že podnikneme kroky, aby sme sa v budúcnosti vyhli opakovaniu rovnakého druhu priestupku, najmä ak je náš hriech zvykový, ako napríklad oddávanie sa klebetám alebo nevhodným rečiam. Ako raz poznamenal grécky svätec z devätnásteho storočia, Kosmas Aetolian: „Aj keby ti odpustil každý duchovný otec, patriarcha a hierarcha so všetkými ľuďmi, nebude ti odpustené, ak nebudeš konať pokánie.“

Skutočné pokánie neznamená len rozhodnutie viac nehrešiť. Podobne ako novoročné predsavzatia, aj takéto vyhlásenia sa málokedy držia dlho. Jednoducho nemáme silu zdržať sa hriechu. Činné pokánie znamená predovšetkým obrátiť sa v modlitbe na Boha, aby nás oslobodil od hriechu. Radí sa nám, aby sme neustále opakovali modlitbu mýtnika: „Bože, buď milostivý mne hriešnemu.“ Iba Boh, ktorý nám odpúšťa, keď zhrešíme, nám môže zabrániť upadnúť do hriechu… a to len vtedy, keď si to budeme neustále priať. Úprimnosť našej modlitby za oslobodenie od hriechu sa prejavuje tým, ako často sme pohnutí vysloviť ju. https://www.jankrupa.sk/nedela-6-tyzdna-po-patdesiatnici-syn-cloveka-odpusta-hriechy/

o. Martin Pavúk https://grkatnr.sk/homilie/mt-9-1-8/
https://grkatnr.sk/homilie/mt-9-1-8-2/
https://grkatnr.sk/homilie/mt-9-1-8-3/
https://grkatnr.sk/homilie/mt-9-1-8-4/
https://grkatnr.sk/homilie/mt-9-1-8-5/

Sviatosť zmierenia témou generálnej audiencie Svätého Otca Františka: „Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Prostredníctvom sviatostí kresťanskej iniciácie, krstu, birmovania a Eucharistie, človek dostáva nový život v Kristovi. Zatiaľ máme tento život, ako všetci vieme, „v hlinených nádobách“ (2 Kor 4,7). Sme ešte vystavení pokušeniam, utrpeniu, smrti a z dôvodu hriechu môžeme dokonca tento nový život aj stratiť. Preto Pán Ježiš chcel, aby Cirkev pokračovala v jeho diele spásy aj v prospech svojich členov, osobitne sviatosťou zmierenia a pomazania chorých, ktoré možno označiť spoločným menom ako „sviatosti uzdravenia“. Sviatosť zmierenia je sviatosťou uzdravenia. Keď sa idem spovedať, idem sa dať uzdraviť: dať si uzdraviť dušu, uzdraviť si srdce z niečoho, čo som vykonal a čo nie je v poriadku. Biblický obraz, ktorý najlepšie vystihuje hlboký súvis týchto sviatostí, je príbeh odpustenia a uzdravenia ochrnutého, kde sa Pán Ježiš zjavuje ako lekár duše i tela zároveň (porov. Mk 2,1-12; Mt 9,1-8; Lk 5,17-29).

Sviatosť pokánia a zmierenia vyviera priamo z veľkonočného tajomstva. Bolo to práve vo veľkonočný večer, keď sa Pán zjavil učeníkom zavretým vo Večeradle a po pozdrave «Pokoj vám!» dýchol na nich a povedal: «Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú mu zadržané» (Jn 20,21-23). Tento krok nám odkrýva najhlbšiu dynamiku, obsiahnutú v tejto sviatosti. Ide predovšetkým o skutočnosť, že odpustenie hriechov nie je niečo, čo si môžeme dať sami od seba. Nemôžem povedať: „Odpúšťam si hriechy“. Odpustenie sa žiada, prosí sa od niekoho iného, a v spovedi si prosíme odpustenie od Ježiša. Odpustenie nie je ovocím našich snáh, ale je darom, darom Ducha Svätého, ktorý nás zaplavuje kúpeľom milosrdenstva a milosti, ktorá neprestajne prúdi z otvoreného srdca ukrižovaného a vzkrieseného Krista. Na druhom mieste nám pripomína, že iba vtedy, keď sa necháme zmieriť v Pánovi Ježišovi s Otcom a s bratmi, môžeme byť naozaj v pokoji. A toto sme už všetci v srdci pocítili: keď sa ideme spovedať, ideme s ťarchou v duši, s istou dávkou smútku. A keď prijmeme Ježišovo odpustenie, sme v pokoji, s tým nádherným pokojom duše, ktorý môže dať iba Ježiš, iba on.

Časom prešlo slávenie tejto sviatosti z verejnej formy – keďže na počiatku sa vykonávala verejne – do podoby osobnej, do diskrétnej formy spovede. To však neznamená, že by sa stratil jej cirkevný ráz, ktorý predstavuje životný kontext. Kresťanské spoločenstvo je totiž tým miestom, kde sa sprítomňuje Duch Svätý, ktorý obnovuje srdcia v Božej láske a všetkých bratov zjednocuje v Kristovi Ježišovi. Práve z tohto dôvodu teda nestačí poprosiť Pána o odpustenie vo vlastnej mysli a vo vlastnom srdci, ale je potrebné pokorne a s dôverou vyznať svoje hriechy služobníkovi Cirkvi. V slávení tejto sviatosti kňaz nereprezentuje iba Boha, ale celé spoločenstvo, ktoré si uvedomuje krehkosť každého svojho člena, s pohnutím počúva jeho vyznanie, zmieruje sa s ním, povzbudzuje ho a sprevádza na ceste obrátenia a ľudského i kresťanského dozrievania.

Niekto by mohol povedať: „Ja sa spovedám iba Bohu“. – Isteže, môžeš Bohu povedať „odpusť mi“ a vysloviť svoje hriechy. Naše hriechy sú však aj proti bratom, proti Cirkvi, a preto potrebujeme poprosiť o odpustenie Cirkev i bratov v osobe kňaza. – „Ja sa však hanbím, otče!“ – Aj zahanbenie je dobré, je zdravé mať trochu hanby, pretože zahanbenie je uzdravujúce. O niekom, kto sa nehanbí, hovorievame v mojej vlasti, že je človekom „bez hanby“, je „nehanebník“. Hanba aj prospieva, pretože nás robí pokornejšími. A kňaz prijíma takúto spoveď s láskou a ohľaduplnosťou a v mene Boha odpúšťa. Aj z ľudského hľadiska, kvôli upokojeniu sa, je dobré porozprávať sa s bratom a povedať kňazovi veci, ktoré tak veľmi ťažia moje srdce. A človek cíti, ako sa uvoľňuje pred Bohom, vo vzťahu s Cirkvou, s bratmi.

Nebojme sa spovede! Kto stojí v rade na spoveď, pociťuje všetky tieto veci, aj zahanbenie, zo spovede však vychádza slobodný, veľký, zbavený hriechov, belostný, šťastný. V tomto tkvie krása spovede! Chcel by som sa vás opýtať, neodpovedajte však nahlas, ale každý vo svojom srdci: Kedy si sa naposledy vyspovedal, vyspovedala? Všetci premýšľajme… Sú to dva dni? Dva týždne? Dva roky? Dvadsať, štyridsať rokov? Každý nech si to zráta a nech si odpovie, kedy sa naposledy spovedal. A ak odvtedy uplynulo veľa času, nestrácaj ani deň, choď do toho s vedomím, že kňaz bude dobrý. Je tam Ježiš, a Ježiš je lepší ako kňazi, a Ježiš ťa prijme. Prijme ťa s veľkou láskou. Buď odvážny a choď na spoveď!

Drahí priatelia, sláviť sviatosť zmierenia znamená byť pritúlení vo vrúcnom objatí, ktoré je objatím nekonečného Otcovho milosrdenstva. Spomeňme si na to nádherné podobenstvo o synovi, ktorý odišiel z domu s peniazmi, ktoré zdedil, všetky premrhal a potom, keď už nemal nič, rozhodol sa vrátiť domov, nie však ako syn, ale ako sluha. V srdci si niesol veľkú vinu a veľkú hanbu. Prekvapením bolo, keď začal hovoriť a prosiť o odpustenie, že Otec ho nenechal dohovoriť. Objal ho, pobozkal a pripravil oslavu. Poviem vám: zakaždým, keď sa spovedáme, Boh nás objíma a má sviatok! Vykročme po tejto ceste. Nech vás Boh žehná.“ / Preložila: sr. Agnes Jenčíková CJ https://www.tkkbs.sk/view.php?cisloclanku=20140219030

nn https://www.vaticannews.va/sk/papez/news/2025-06/katecheza-o-uzdraveni-ochrnuteho.html

A teraz to v tichu všetci povedzte Pánovi a pozrite sa na svoje hriechy. Pozrite sa na hriechy, pozrite sa na zlé veci, ktoré máte v sebe a ktoré ste urobili; v tichu povedzte Pánovi: „Pane, ak chceš, môžeš ma očistiť“. A On môže. Niektorí ľudia si myslia: „Ale tento hriech je príliš zlý, Pán nebude môcť…“. Pán odpúšťa všetko, Pán sa neunavuje odpúšťať. Pamätáte sa? Opakujte si: „Pán sa neunavuje odpúšťať“. Všetci spolu: [všetci] „Pán sa neunavuje odpúšťať“.

Pán to chce, pretože chce, aby sme boli obnovení, slobodní, vnútorne ľahkí, šťastní a na ceste, nie zaparkovaní na cestách života. On vie, aké ľahké je pre nás zakopnúť, spadnúť a byť na zemi, a chce nás opäť postaviť na nohy. Videl som krásny obraz, na ktorom je Pán, ktorý sa skláňa, aby nás zdvihol. A presne to robí Pán vždy, keď pristupujeme k spovedi. Nezarmucujme ho, neodkladajme stretnutie s jeho odpustením, pretože len ak nás On zdvihne, môžeme sa opäť postaviť na nohy a vidieť porážku nášho hriechu, ktorý je navždy zmazaný.

Hriech je totiž vždy porážkou, ale On víťazí nad hriechom, On je víťazstvo. Ba čo viac, „v tom istom okamihu, keď je hriešnikovi odpustené, je uchopený Bohom a obnovený milosťou, hriech – čuduj sa svete! – sa stáva miestom, kde Boh prichádza do kontaktu s človekom. […] Takto sa Boh dáva poznať tým, že odpúšťa“ (A. Louf, Pod vedením Ducha, Magnano 1990, 68-69). „Boha spoznávam štúdiom katechézy…“. Ale nepoznáš ho len rozumom: len keď je tvoje srdce kajúcne a ideš k nemu, ukazujúc svoje špinavé srdce, tam spoznáš Boha, ktorý odpúšťa. „Choď v pokoji, tvoje hriechy sú ti odpustené“. Boh sa dáva spoznať tým, že odpúšťa. A „hriešnik, nazerajúc do priepasti vlastného hriechu, objavuje na svojej strane nekonečnosť milosrdenstva“ (tamže) A toto je reštart nového života: začal sa v krste, reštartuje sa z odpustenia.

Nezriekajme sa Božieho odpustenia, sviatosti zmierenia: nie je to len prejav zbožnosti, ale základ kresťanskej existencie. Nejde o to, aby sme vedeli povedať dobre svoje hriechy, ale o to, aby sme sa uznali za hriešnikov a vrhli sa do náručia ukrižovaného Ježiša, aby sme boli oslobodení; nie je to moralistické gesto, ale vzkriesenie srdca. Zmŕtvychvstalý Pán nás vzkriesi, nás všetkých. Poďme teda prijať Božie odpustenie a my, ktorí ho udeľujeme, pocíťme, že sme rozdávateľmi radosti Otca, ktorý našiel svojho strateného syna; pocíťme, že naše ruky, položené na hlavy veriacich, sú rukami prebodnutými milosrdenstvom Ježiša, ktorý premieňa rany hriechu na kanály milosrdenstva.

My, ktorí pôsobíme ako spovedníci, cíťme, že „odpustenie a pokoj“, ktoré ohlasujeme, sú pohladením Ducha Svätého na srdciach veriacich. Drahí bratia, odpúšťajme! Drahí bratia kňazi, odpúšťajme, odpúšťajme vždy ako Boh, ktorý sa neunavuje odpúšťaním, a nájdeme sa. Vždy udeľujme odpustenie tým, ktorí oň prosia, a pomáhajme tým, ktorí pociťujú strach, aby s dôverou pristupovali k sviatosti uzdravenia a radosti. Vráťme Božie odpustenie do centra Cirkvi! A vy, drahí bratia kňazi, nežiadajte príliš veľa: nech povedia, a vy odpusťte všetkým. Nerobte výsluch, to nie. https://www.vaticannews.va/sk/papez/news/2024-03/homilia-z-kajucej-poboznosti-boh-odpusta-vsetko.html

Aj dnes ľudstvo sprevádzajú znaky hriechu, ktoré mu zabraňujú naplno napredovať v hodnotách, ako sú bratstvo, spravodlivosť a pokoj, ktoré sú proklamované v slávnostných vyhláseniach. Prečo? Čo bráni ich napredovaniu? Čo paralyzuje tento celostný rozvoj? Z histórie vieme, že príčiny sú mnohoraké a problém je zložitý. Avšak Božie slovo nás pozýva mať pohľad viery a dôverovať, podobne, ako ľudia, ktorí niesli ochrnutého, pretože iba Ježiš môže skutočne uzdraviť. Základné rozhodnutie mojich predchodcov, osobitne milovaného Jána Pavla II., bolo privádzať ľudí dnešných čias ku Kristovi Vykupiteľovi, aby na príhovor Panny Márie Nepoškvrnenej, mohol ľudstvo uzdraviť. Ja tiež by som chcel napredovať na tejto ceste. Osobitným spôsobom, prvou encyklikou Deus caritas est, som mal v úmysle odporučiť všetkým veriacim a celému svetu Boha, ako autentický zdroj lásky. Iba Božia láska môže obnoviť srdce človeka, a iba ak sa ochrnuté ľudstvo uzdraví v srdci, môže povstať a putovať. Božia láska je skutočnou silou, ktorá obnovuje svet. https://www.archivioradiovaticana.va/storico/2006/02/19/pr%C3%ADhovor_benedikta_xvi_pred_nede%C4%BEnou_modlitbou_anjel_p%C3%A1na/slo-66866

Táto evanjeliová rozprava poukazuje na to, že Ježiš má nielen moc uzdravovať choré telo, ale aj odpúšťať hriechy, a dokonca fyzické uzdravenie predstavuje ako prejav duchovného uzdravenia cez odpustenie hriechov. Hriech je skutočne určitým ochrnutím ducha, z ktorého môže oslobodiť iba moc milosrdnej Božej lásky, ktorá nám dovoľuje opäť vstať a pokračovať v ceste dobra. https://www.tkkbs.sk/view.php?cisloclanku=20090222003

POSELSTVÍ PAPEŽE BENEDIKTA XVI. K XIX. SVĚTOVÉMU DNI NEMOCNÝCH (11. ÚNORA 2011) – „Jeho ranami jste uzdraveni“ (1Pt 2, 24) … Drazí nemocní a trpící! Právě skrze Kristovy rány můžeme veškeré zlo, které sužuje lidstvo, vidět očima naděje. Svým zmrtvýchvstáním Pán neodňal ze světa utrpení a zlo, ale zvítězil nad ním u jeho kořene. Proti panství Zla se postavil všemohoucností Lásky. Ukázal nám, že cestou míru a radosti je Láska: „Jak jsem já miloval vás, tak se navzájem milujte i vy“ (Jan 13, 34).
Kristus, vítěz nad smrtí, je uprostřed nás živý. Zatímco spolu se svatým Tomášem i my vyslovujeme „Pán můj a Bůh můj“, následujeme našeho Pána v připravenosti dávat život za své bratry (srov. 1 Jan 3, 16) a stáváme se posly takové radosti, která se nebojí bolesti – radosti Zmrtvýchvstání.
Svatý Bernard říká: „Bůh nemůže trpět, ale může spolutrpět“. Bůh, zosobněná Pravda a Láska, strádal pro nás a s námi. Stal se člověkem, aby mohl s člověkem spolu-trpět reálným způsobem v těle a v krvi. Do lidského utrpení vstoupil Ten, kdo toto utrpení sdílí a spolu ho a spolu ho snáší. Do každého utrpení proniká sou-cítění, útěcha ze soucitné Boží lásky, aby nechala vyjít hvězdě naděje.3
Vám, drazí bratři a sestry, opakuji toto poselství, abyste byli jeho svědky skrze své utrpení, svůj život a svou víru…. – https://www.proglas.cz/res/archive/135/013604.pdf

Ježiš zostáva v tichu, v tichu toho, ktorý vie, o čom sa hovorí. Žiadosťou zlých duchov je vojsť do stáda svíň; ošípaná sa považovala za nečisté zviera, praktizujúcim židom bolo zakázané chovať ošípané, preto tam žili pohania alebo aspoň nepraktizujúci židia. Ježiš je zničením zla a zlí duchovia to veľmi dobre vedia, ich čas vypršal, trasú sa a boja. Vtedy im Pán vyhovie, pošle ich do stáda svíň, ktoré sa potom vrhne z útesu, čím sa zdôrazňuje ničivá vôľa diabla; ani svine nevydržia pôsobenie zlého ducha a uprednostnia zomrieť. https://www.jankrupa.sk/nedela-5-tyzdna-po-patdesiatnici-ked-kristovi-prichadzaju-v-ustrety-posadnuti/

Zákaz v Koráne naznačuje ďalší možný dôvod, keď bravčové mäso spája s „tým, nad čím bolo vzývané meno iného ako Alláha“. V skutočnosti sa svine pravidelne obetovali „iným menám“ v Mojžišovom čase. V Egypte Mojžišovej doby sa svine obetovali bohom, najmä Setovi, vládcovi Horného Egypta, a bravčové mäso sa konzumovalo na rituálnej hostine. Jedným z ich najdôležitejších bohov bol práve Set spolu s Hórom, vládcom Dolného Egypta, ktorí boli zobrazovaní ako korunujúci faraóna. https://www.jankrupa.sk/nedela-5-tyzdna-po-patdesiatnici-o-demonoch-a-sviniach/

o. Rasťo Čižik: V našom príbehu mala táto falošná pokora tragický koniec: črieda svíň sa utopila v mori. A z toho môžeme odčítať dôležitú vec: Falošná pokora vedie k zničeniu, sebadeštrukcii. Prečo? Pretože falošná pokora spôsobí, že svoj hnev obraciam proti sebe, keďže som nedosiahol ten obraz, ktorý som si o sebe vytvoril ja sám, alebo som ho za svoj prijal od iných.
Na falošnú pokoru ma upozorňujú vlastné náreky: „Ja na to nemám! Som neschopná! Všetko zbabrem! Som nanič!…“ Takéto slová vyzerajú naoko veľmi pokorne, ale v konečnom dôsledku nás postupne ničia. Ničia vedomie našej skutočnej hodnoty. https://www.dokostola.sk/clanky/pokorny-demon-to-urcite

EVANJELIUM NA DNES – VLADYKA JONÁŠ MAXIM – Nedeľa 5. týždňa po Päťdesiatnici https://www.youtube.com/watch?v=S9RJkD7RRV0

EVANJELIUM NA DNES: VLADYKA CYRIL VASIĽ: Nedeľa 5. týždňa po päťdesiatnici https://www.youtube.com/watch?v=__mCDrzBYuM

EVANJELIUM NA DNES: O. PETER PAĽOVČÍK: Nedeľa 5. týždňa po Päťdesiatnici https://www.youtube.com/watch?v=Y-ztFDEOn60

EVANJELIUM NA DNES: o. Milan Kmec: https://www.youtube.com/watch?v=oG5RYJlAGWg

nn https://www.youtube.com/live/dM3dAy80qRo?si=dVlXOnglJXxB1V6v&t=3210

12. sobota – (Mt 8,5-17)

Týždeň 13 cez rok

13. pondelok – (Mt 8,18-22) CZ

13. utorok – (Mt 8,23-27) CZ

13. streda – (Mt 8,28-34) CZ

13. piatok – (Mt 9,9-13) CZ

Tento komplexný homiletický a teologický materiál je pripravený špeciálne pre kontext gréckokatolíckej liturgie a spirituality na 3. nedeľu po Päťdesiatnici. Spája hlbokú biblickú exegézu predpísaných čítaní s múdrosťou cirkevných otcov, magistéria, Alexandra Schmemanna a vhľadov z americkej byzantskej katolíckej tradície, ktorá žije v silne sekularizovanom prostredí.

1. Liturgický a teologický kontext: 3. nedeľa po Päťdesiatnici

V byzantskom obrade sa prvé nedele po Zostúpení Svätého Ducha zameriavajú na to, ako Svätý Duch pôsobí v Cirkvi a v živote veriaceho. Po Nedeli Všetkých svätých (ovocie Ducha) a Nedeli miestnych svätých, dnešná nedeľa predstavuje radikálny životný štýl premeneného človeka. Duch Svätý nás oslobodzuje od modloslužby (služba mamone) a úzkosti (ustarostenosť), a učí nás žiť v bezpečí Otcovej prozreteľnosti.

Kľúčové prepojenie čítaní: Evanjelium od nás žiada hrdinskú dôveru a zanechanie úzkosti o prežitie. Apoštol Pavol vysvetľuje, ako je to možné: lebo sme „ospravedlnení z viery“, máme s Bohom pokoj a Božia láska je rozliata v našich srdciach, čo nám umožňuje radovať sa dokonca aj v súženiach a chudobe.

2. Biblicko-exegétický rozbor

Evanjelium: Mt 6, 22-33 (Matúš 18. začalo)

Tento text je srdcom Reči na vrchu a zameriava sa na vnútorný úmysel a dôveru.

• „Svetlom tela je oko. Ak bude tvoje oko čisté…“ (v. 22): V gréckom origináli je slovo haplous, čo znamená „jednoduché, nedelené, upriamené na jeden cieľ“. Nejde len o fyzický zrak, ale o duchovnú optiku. Ak má človek čistý, nedelený úmysel (zameraný na Boha), celý jeho život (telo) je plný svetla. Ak je oko „zlé“ (závistlivé, chamtivé), nastáva duchovná temnota.
• Nik nemôže slúžiť dvom pánom (Boh a Mamona): Kristus tu mamonu (aramejský výraz pre majetok, peniaze) personifikuje do podoby pohanského bôžika. Služba majetku nie je len zlá priorita, je to modloslužba.
• „Nebuďte ustarostení“ (v. 25): Grécke sloveso merimnao neznamená „nepracujte“ alebo „neplánujte“. Znamená to nebyť vŕtavo, paralyzujúco ustráchaný, rozpoltený úzkosťou, ktorá ničí dôveru v Boha.
• Vtáky nebeské a poľné ľalie: Ježiš používa argument a fortiori (od menšieho k väčšiemu). Ak sa Otec stará o pominuteľnú prírodu, o čo viac sa postará o človeka, ktorý má nesmrteľnú dušu.
• „Hľadajte najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť…“ (v. 33): Toto je vrcholná pointa. Prvým hľadaním (prioritou) má byť theosis, účasť na živote Svätej Trojice. Všetko ostatné je „pridané“ – nie ako luxus, ale ako to, čo Boh uzná za potrebné pre našu spásu.

Apoštol: Rim 5, 1-10 (Rimanom 88. začalo)

• Pokoj s Bohom (v. 1-2): Sme ospravedlnení z viery a „máme pokoj“ (gr. eiréné). Tento pokoj nie je len absencia vojny, ale plnosť Božieho života (šalom). To je základ, prečo nemusíme byť ustarostení podľa Evanjelia.
• Chválime sa súženiami (v. 3-5): Rebríček duchovného rastu: súženie -> trpezlivosť -> osvedčenosť -> nádej. Apoštol ukazuje, že ani nedostatok (obavy o to, čo budeme jesť a piť) nás nemôže zlomiť, ak máme v srdci Ducha Svätého.
• Zomrel za bezbožných (v. 6-10): Kristus za nás zomrel, kým sme boli ešte slabí a hriešni. To je definitívny dôkaz Božej prozreteľnosti. Ak nám Otec dal svojho Syna (to najcennejšie), určite nám dá aj „chlieb náš každodenný“.

3. Patristický pohľad a Cirkevní otcovia

• Sv. Ján Zlatoústy (Homílie na Matúšovo evanjelium): Pre byzantskú tradíciu je Zlatoústy kľúčovým komentátorom. K textu o „zlom oku“ hovorí: „Ako oko, ktoré je choré a slzí, nevidí jasne svetlo, tak aj myseľ oslepená túžbou po bohatstve nevidí pravdu. Temnota, do ktorej ťa uvrhne mamona, je horšia ako fyzická slepota, lebo ťa oslepuje pre večnosť.“
• Sv. Bazil Veľký (Pravidlá): Bazil bol známy svojim dôrazom na prácu, no zároveň bojoval proti chamtivosti. Zdôrazňuje, že „hľadať Božie kráľovstvo“ neznamená nečinnosť v očakávaní, že jedlo padne z neba, ale znamená to pracovať bez naviazanosti. Pracujeme, aby sme slúžili blížnemu, nie aby sme hromadili pre seba.
• Sv. Ján Kasián: Prepája ustarostenosť s vášňou acedie (duchovnej znechutenosti) a filargyrie (lásky k peniazom). Ustarostenosť ukazuje, že naše srdce je stále zakorenené na zemi.

4. Učenie Cirkvi a Pápežov

• Katechizmus Katolíckej cirkvi (KKC):
  • KKC 2547: Upozorňuje na „chudobu v duchu“. Pán narieka nad boháčmi, lebo vo svojom bohatstve nachádzajú svoju útechu. Hľadať Božie kráľovstvo vyžaduje odpútanie sa od bohatstva.
  • KKC 2830 (k modlitbe Otče náš): „Dôvera detí, ktoré očakávajú všetko od svojho Otca… On dáva všetkým živým pokrm v pravý čas.“
• Pápež František: Často varuje pred „kultúrou odpadu“ a modloslužbou peňazí. Vo svojich homíliách na toto evanjelium zdôrazňuje: „Nemôžeme slúžiť Bohu aj bohatstvu. Peniaze majú slúžiť, nie vládnuť.“ František pripomína, že „ustarostenosť“ (sekulárna úzkosť) nám kradne radosť z Evanjelia (Evangelii gaudium).
• Pápež Benedikt XVI.: V encyklike Spe Salvi sa odvoláva na Pavlov list Rimanom. Nádej, ktorú nám dáva ospravedlnenie, mení našu prítomnosť. „Kto má nádej, žije inak.“ Ak vieme, že nás čaká Božie kráľovstvo, dočasné materiálne starosti strácajú svoj zdrvujúci tlak.

5. Východná teológia, Otec A. Schmemann a americký gréckokatolícky kontext

Alexander Schmemann (Za život sveta)

Pre byzantskú homíliu je Schmemannova vízia sveta neoceniteľná.

• Konzumizmus vs. Eucharistický pohľad: Schmemann tvrdí, že prvotným hriechom človeka bolo, že prestal vidieť svet ako Eucharistiu (dar a poďakovanie Bohu) a začal ho vnímať len ako hmotu, ktorú treba skonzumovať pre prežitie.
• Prečo sme ustarostení? Sekulárny človek sa bojí o jedlo a oblečenie, pretože pre neho je jedlo len „kalória“ a oblečenie len „ochrana“. Stratil vedomie, že jedlo je v prvom rade symbolom Božej lásky a prijímaním Boha.
• „Hľadajte Božie kráľovstvo…“ znamená pre Schmemanna návrat k liturgickému životu: premeniť celý svoj život (aj prácu a starosť o rodinu) na Liturgiu, na neustále dobrorečenie.

Americká gréckokatolícka cirkev (Ruthenian Byzantine Catholic Church in USA)

Ruténska cirkev v USA žije v srdci západného kapitalizmu a silného individualizmu. Biskupi a teológovia tejto eparchie často zdôrazňujú tento konflikt:

• Cherubínska pieseň ako protiliek: V každej svätej liturgii spievame: „Odložme teraz akúkoľvek svetskú starosť…“ (Myzimu vsjakoje nyňi žitejskoje otložim popečeniie). Americkí byzantskí kazatelia poukazujú na to, že toto je presne realizácia dnešného Evanjelia. Aby sme mohli prijať „Kráľa všetkých“ (Božie kráľovstvo), musíme urobiť vedomý akt odloženia úzkosti.
• Sekularizmus vs. Východný pôst: V kontexte konzumnej spoločnosti americké eparchie veľmi zdôrazňujú zachovávanie pôstov (Filipovka, Veľký pôst) presne ako terapiu proti modloslužbe mamony. Pôst nás učí, že „nielen z chleba žije človek“.

6. Homiletické podnety a štruktúra na homíliu (Praktická aplikácia)

Téma homílie: Epidémia úzkosti a Cherubínska terapia

1. Vstup: Diagnóza dnešnej doby – Choroba ustarostenosti (Merimnao)

• Začnite reflexiou o modernej dobe. Nikdy v histórii sme nemali toľko jedla, tak plné šatníky a také materiálne zabezpečenie ako dnes. A predsa, nikdy nebola spoločnosť taká paralyzovaná stresom, vyhorením a úzkosťou (depresiou).
• Prečo? Ježiš nám dnes dáva presnú diagnózu: Naše oko je rozdelené. Snažíme sa udržať si Kráľovstvo nebeské ako akýsi víkendový koníček (nedeľná liturgia), ale cez týždeň sme otrokmi Mamony (úspechu, hypoték, statusu).

2. Jadro: Od úzkosti k nádeji cez Kríž (Pavol k Rimanom)

• Ako z toho von? Apoštol Pavol nám v dnešnom čítaní hovorí, že sa nemáme báť ani súženia (finančných kríz, ťažkostí, chorôb). Súženie nás nemá viesť k beznádeji, ale k trpezlivosti a osvedčenosti.
• Boh nám nedal prísľub, že budeme milionári. Dal nám prísľub, že budeme Jeho deťmi. „Dokazujúc nám svoju lásku, Kristus zomrel za nás, kým sme boli ešte hriešni.“ Ak Boh dokázal vyriešiť náš najväčší problém (smrť a hriech), prečo mu nedôverujeme v tých menších (strava, práca, bývanie)?

3. Vrchol a Aplikácia: Žiť Cherubínsku pieseň (Schmemannov prístup)

• Pripomeňte veriacim to, čo sa stane o niekoľko minút počas liturgie. Cherubínska pieseň je našou priamou odpoveďou na dnešné Evanjelium: „Odložme teraz akúkoľvek svetskú starosť.“
• To neznamená, že zajtra nemáme ísť do práce. Znamená to zmenu optiky srdca (čisté oko). Sme pozvaní vidieť náš majetok, náš plat a náš stôl nie ako náš vlastný úspech, ktorého sa kŕčovito držíme, ale ako Eucharistiu – dar od Otca.
• Výzva na záver: „Hľadajte najprv Božie kráľovstvo.“ Dajme v našom dni Bohu prvé miesto (ranná modlitba predtým, ako chytíme do ruky mobil plný starostí; desiatok z našich príjmov pre núdznych; nedeľa výlučne pre Boha a rodinu). Keď dáme Boha na prvé miesto, všetko ostatné sa nezrúti, ale konečne zapadne na to správne miesto.

pohladaj a pridaj mi suvisiace verze zo Svateho Pisma a podrobnejsie od Benedikta XVI. aj s jeho knihy Jezis Nazaretský

Tu je plynulé a hĺbkové doplnenie vášho materiálu o ďalšie biblické paralely a špecifickú, veľmi bohatú teológiu pápeža Benedikta XVI., najmä z jeho kľúčového diela Ježiš Nazaretský.

1. Súvisiace verše zo Svätého Písma (Biblické paralely pre homíliu)

Pri kázaní je veľmi silné vysvetľovať „Písmo Písmom“. Tu sú kľúčové pasáže, ktoré rozširujú a potvrdzujú dnešné čítania z Matúša a Rimanom:

O úzkosti, ustarostenosti a dôvere (k Mt 6, 22-33):

• Filipanom 4, 6-7: „O nič nebuďte ustarostení (merimnate), ale vo všetkom modlitbou, prosbou a so vzdávaním vďaky prednášajte svoje žiadosti Bohu. A Boží pokoj, ktorý prevyšuje každú chápavosť, uchráni vaše srdcia a vaše mysle v Kristovi Ježišovi.“ (Priame prepojenie Evanjelia o neustarostenosti s Pavlovým pokojom z dnešného čítania z Rimanom).
• 1. Petrov 5, 7: „Na neho zložte všetky svoje starosti, lebo on sa o vás stará.“
• Žalm 55, 23: „Zver svoje starosti na Pána a on ťa podoprie; a nikdy nedopustí, aby spravodlivý upadol.“

O dvoch pánoch a bohatstve (k Mt 6, 24):

• 1. Timotejovi 6, 9-10: „Tí, čo chcú zbohatnúť, upadajú do pokušenia a osídla a do mnohých nezmyselných a škodlivých žiadostí… Lebo koreňom všetkého zla je láska k peniazom.“
• Lukáš 12, 32-34: „Neboj sa, maličké stádo, lebo vášmu Otcovi sa zapáčilo dať vám kráľovstvo. Predajte, čo máte, a rozdajte ako almužnu… Lebo kde je váš poklad, tam bude aj vaše srdce.“

O chválení sa súženiami a nádeji (k Rim 5, 1-10):

• Jakub 1, 2-4: „Bratia moji, pokladajte to len za radosť, keď podstúpite všelijaké skúšky, veď viete, že skúška vašej viery prináša vytrvalosť.“
• 2. Korinťanom 4, 17: „Veď toto terajšie ľahké súženie prinesie nám nesmierne veľkú váhu večnej slávy…“

2. Hĺbkový pohľad Benedikta XVI.

Joseph Ratzinger/Benedikt XVI. vo svojej trilógii Ježiš Nazaretský (najmä v 1. diele v kapitole o Reči na vrchu) poskytuje geniálne teologické kľúče, ktoré menia moralistické chápanie tohto textu na hlboké stretnutie s Kristom.

A. Kráľovstvo Božie je osoba – „Autobasileia“

Keď Ježiš hovorí: „Hľadajte najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť“, Benedikt XVI. sa odvoláva na starokresťanského učenca Origena, ktorý nazval Ježiša slovom Autobasileia – teda Kráľovstvo samo v sebe.

• Homiletická myšlienka: Božie kráľovstvo nie je nejaké miesto, politický systém, ani len stav spravodlivosti. Božie kráľovstvo je samotný Ježiš Kristus. Hľadať Božie kráľovstvo znamená hľadať vzťah s Kristom. Ak je stredom môjho života On, vtedy je vo mne prítomné Kráľovstvo a všetko ostatné (hmotné potreby) sa zoraďuje do správnej hierarchie. Benedikt píše: „Kto pochopil Krista, ten pochopil, čo je Kráľovstvo.“

B. Diktatúra Mamony

V knihe Ježiš Nazaretský Benedikt tvrdo analyzuje verš o službe dvom pánom. Pripomína, že slovo „Mamona“ nie je len označenie pre mince. Ježiš tento pojem povyšuje na démonickú silu, na „proti-boha“.

• Homiletická myšlienka: Benedikt hovorí, že peniaze majú tendenciu stať sa modlou, ktorá sľubuje to, čo môže dať len Boh: bezpečie, moc a nesmrteľnosť. Modla mamony je však krutý pán. Sľubuje slobodu, no prináša totalitnú závislosť (diktatúru). Slúžiť mamone znamená stať sa otrokom. Ježiš nám neponúka len chudobu, ponúka nám slobodu Božích detí, ktorú nemožno kúpiť. Pánom nad mamonou sa človek stáva vtedy, keď ju dokáže rozdávať.

C. Zlé oko, čisté oko a pravda

K téme „oko je svetlom tela“, Benedikt spája čistotu srdca s vnímaním pravdy.

• „Kto má čisté srdce, vidí Boha.“ Zlé oko v biblickej tradícii znamená závisť a lakomstvo. Ak pozerám na svet cez prizmu toho, „čo z toho budem mať“ (konzumný pohľad), celý môj vnútorný svet sa ponára do tmy, lebo nevidím blížneho, vidím len nástroj môjho obohatenia. Čisté oko je oko, ktoré sa pozerá na svet Kristovým pohľadom – pohľadom lásky a služby.

D. Starosť a „Chlieb náš každodenný“ (Prepojenie na Otčenáš)

Benedikt vo svojej analýze modlitby Pána (ktorá v Matúšovom evanjeliu priamo predchádza našej pasáži) vysvetľuje prosbu o chlieb.

• Pripomína, že Ježiš nám nekáže prosiť o plné sýpky na roky dopredu. Učí nás prosiť o každodenný chlieb (v gréčtine epiousios – chlieb pre túto chvíľu, alebo chlieb zajtrajška/večnosti). Odkazuje na manu na púšti, ktorú si Izraeliti nesmeli hromadiť, inak zhnila. Museli Bohu dôverovať každý jeden deň. Kresťanská dôvera znamená prijať svoju zraniteľnosť a závislosť od Boha pre dnešný deň a nebyť ustarostený o zajtrajšok.

E. Spe Salvi a Rimanom 5 (Radosť v súžení)

K čítaniu z listu Rimanom, pápež Benedikt vo svojej encyklike o nádeji (Spe Salvi) nádherne komentuje, prečo sa kresťan môže chváliť súženiami:

• Materiálne zabezpečenie nám dáva len malé nádeje (dúfam, že zarobím, dúfam, že budem zdravý). Tieto nádeje však vždy nakoniec sklamú pred tvárou smrti. Pavol nám v liste Rimanom hovorí o Veľkej Nádeji, ktorou je Boh.
• Benedikt hovorí: „Iba veľká istota nádeje – že môj život je ukrytý v Kristovi – mi umožňuje znášať ťažkosti súčasnosti.“ Súženie nás neničí práve vtedy, keď vieme, že sme ospravedlnení a že sme milovaní (v. 5 – „Božia láska je rozliata v našich srdciach“).

3. Ako to prepojiť do kázne (Aktualizovaná štruktúra)

Ak by ste chceli zakomponovať tieto prvky Benedikta XVI. a nové verše do homílie, tu je návrh prepojenia:

1. Iluze bezpečia a Diktatúra Mamony: Otvorte myšlienkou pápeža Benedikta: My si myslíme, že my vlastníme peniaze. Ale ak nie je Boh na prvom mieste, peniaze (Mamona) vlastnia nás. Sľubujú nám bezpečie, no namiesto neho prinášajú epidémiu úzkosti (merimnate), z ktorej je dnešný svet chorý. Naše „oko“ stmavlo, lebo svet meriame len cez výkon a konzum.
2. Ježiš je to Kráľovstvo (Autobasileia): Prejdite k výzve: „Hľadajte najprv Božie kráľovstvo.“ Čo to znamená? Benedikt XVI. pripomína, že to nie je program zmeny spoločnosti. Znamená to: Hľadajte Krista. Dajte si Krista do centra vašej rodiny, financií, práce. Urobte ho skutočným Pánom svojho času. Keď je Kristus v centre, všetko ostatné dostane správne proporcie.
3. Liek na úzkosť – Veľká nádej (List Rimanom): Ako môžeme žiť takúto bezstarostnosť, o akej píše Matúš? Presne tak, ako hovorí Pavol Rimanom. Máme pokoj s Bohom. Utrpenie, chudoba, či strata práce (súženie) v nás už neprodukuje zúfalstvo, ale vytrvalosť. Oprite sa o verš 1. Pt 5,7: „Zložte všetky svoje starosti na Neho.“ Nie sme siroty na púšti. Máme Otca, ktorý nás kŕmi manou – každodenným chlebom.
4. Záver: Liturgické oslobodenie: Vráťte sa k Cherubínskej piesni z pôvodného konceptu. Odloženie svetskej starosti nie je len pekný zborový spev, je to radikálny úkon viery, kde prehlasujeme zosadenie Mamony z trónu nášho života a pozývame naň Autobasileiu – Krista Kráľa.

vies mi najst kazne od papezov k tomu evanjeliu, jeho castiam?

Pri príprave kázne k tomuto evanjeliu sú príhovory posledných dvoch pápežov obrovským obohatením, pretože obaja – každý svojím typickým štýlom – aplikujú tento 2000 rokov starý text na dnešného sekulárneho človeka a odpovedajú na veľmi praktické pochybnosti veriacich.

Tu sú kľúčové myšlienky z konkrétnych kázní pápežov Františka a Benedikta XVI., ktoré môžete priamo zakomponovať do svojej homílie.

1. Benedikt XVI.: Anjel Pána (27. februára 2011)

Tento príhovor Benedikta XVI. je pre kazateľa priam učebnicový. Odpovedá v ňom na tú najťažšiu, no často nevyslovenú námietku, ktorú veriaci v laviciach pri počúvaní o „poľných ľaliách“ majú: „Nie je to od Ježiša naivné a odtrhnuté od reality, kázať o vtákoch a kvetoch, keď ja musím platiť hypotéku a živiť rodinu?“

• Viera v prozreteľnosť nie je fatalizmus: Benedikt priznáva, že Ježišova reč sa môže zdať „málo realistická, ak nie až úniková“, najmä tvárou v tvár ľuďom žijúcim v skutočnej biede. Pápež však vzápätí vysvetľuje: „Viera v prozreteľnosť nás v skutočnosti neoslobodzuje od ťažkého boja o dôstojný život, ale oslobodzuje nás od dychtivosti po veciach a od strachu z budúcnosti.“
• Rozdielnosť povolaní (Kľúčový praktický bod): Benedikt robí dôležité rozlíšenie. Učí, že hľadanie Božieho kráľovstva sa prežíva inak v závislosti od nášho životného stavu: „Františkánsky mních môže túto výzvu nasledovať radikálnejšie, zatiaľ čo otec rodiny musí pamätať na svoje vlastné povinnosti voči manželke a deťom.“ V oboch prípadoch však kresťana definuje to isté: absolútna vnútorná sloboda od majetku a dôvera v nebeského Otca. Úlohou otca nie je byť nezodpovedný, ale nebyť zotročený strachom o zajtrajšok.
• Matka Božej Prozreteľnosti: Na záver tohto príhovoru Benedikt vyzval veriacich, aby vzývali Pannu Máriu pod titulom Matka Božej Prozreteľnosti (Mater Divinae Providentiae). Je to výborný mariánsky prvok, ktorý môžete vniesť do záveru byzantskej kázne – Bohorodička ako tá, ktorá vo svojom živote dokonale dôverovala Otcovi, aj keď stála pod Krížom a nemala vôbec nič.

2. Pápež František: Otroctvo Mamony a dôvera

Pápež František sa k tejto téme vracia často, či už vo svojich homíliách z Domu sv. Marty, alebo pri modlitbe Anjel Pána. Jeho jazyk je veľmi priamy a zasahuje priamo „peňaženky“ a svedomie poslucháčov.

Modla Mamony a stratená sloboda

Vo svojich príhovoroch František nehovorí o mamone len ako o peniazoch, ale ako o konkurenčnom náboženstve.

• Peniaze musia slúžiť, nie vládnuť: Toto je nosná línia Františkovho učenia. V kontexte tohto evanjelia František často pripomína, že peniaze sú výborný sluha, ale hrozný pán. Akonáhle im dovolíme, aby určovali našu osobnú hodnotu a naše životné rozhodnutia, stávajú sa z nich modly, ktoré vyžadujú ľudské obete – obetujeme im čas s rodinou, zdravie či čisté svedomie.
• Skrytá pripútanosť: „Každý z nás má svoje bohatstvo, ktoré mu bráni priblížiť sa k Ježišovi. Je potrebné nájsť ho.“ František upozorňuje, že otrokom mamony môže byť aj chudobný človek, ak je jeho myseľ pohltená iba snahou o zisk, závisťou a horkosťou, že iní majú viac.

Epidémia „duchovných sirôt“

Pri reflexii na slová „nebuďte ustarostení“ (Mt 6, 25) František presne pomenúva duchovný stav dnešného človeka:

• „Dnešné evanjelium je mocným pozvaním spoliehať sa na Boha… ktorý sa stará o celé tvorstvo.“
• František hovorí, že úzkosť – ono paralyzujúce merimnao – je znakom toho, že žijeme ako duchovné siroty. Ak by sme skutočne verili, že Boh je náš Otec, nebudili by sme sa o tretej ráno s úzkosťou z budúcnosti. Paralyzujúca starosť o to, „čo budeme jesť a piť“, prezrádza, že náš vzťah s Bohom je formálny a že sme zabudli na svoje postavenie Božích detí.

3. Homiletická syntéza (Návrh zapracovania do kázne)

Ak chcete tieto pápežské vhľady organicky spojiť, tu je štruktúra pre silný bod vašej homílie:

1. Diagnóza (František): Dnešný človek trpí syndrómom duchovnej siroty. Vo svete, ktorý meria našu hodnotu len cez výkon a konto, sa mamona stala naším pánom. Je to krutý pán, ktorý nikdy nepovie „už máš dosť“, ale vždy hovorí „ešte musíš pracovať viac, inak neprežiješ“. Preto sme takí vystresovaní a ustarostení – žijeme tak, akoby sme nemali nebeského Otca.
2. Prirodzená námietka veriacich: Pýtate sa teraz v lavici: „Mám teda odísť z práce a čakať, kým ma Boh nakŕmi ako vrabca?“
3. Rozuzlenie (Benedikt XVI.): Absolútne nie. Pápež Benedikt nás upozorňuje, že viera v Prozreteľnosť nie je alibi pre lenivosť. Ako hlava rodiny máš pred Bohom svätú povinnosť pracovať a postarať sa o svojich blízkych. To, čo Kristus dnes od teba žiada, je radikálna zmena vnútorného postoja. Tvrdo pracuj, ale pracuj ako slobodný človek, nie ako otrok. Pracuj bez dychtivosti a bez strachu, že sa zrúti svet, ak nebudeš mať o niečo väčší dom či auto. Tvoje bezpečie totiž neleží v majetku, ktorý zajtra môže zmiznúť, ale v tom, že ťa Otec miluje a drží pevne vo svojich rukách.

daj mi zdroj, kde to bolo Rozuzlenie (Benedikt XVI.): Absolútne nie. Pápež Benedikt nás upozorňuje, že viera v Prozreteľnosť nie je alibi pre lenivosť. Ako hlava rodiny máš pred Bohom svätú povinnosť pracovať a postarať sa o svojich blízkych. To, čo Kristus dnes od teba žiada, je radikálna zmena vnútorného postoja. Tvrdo pracuj, ale pracuj ako slobodný človek, nie ako otrok. Pracuj bez dychtivosti a bez strachu, že sa zrúti svet, ak nebudeš mať o niečo väčší dom či auto. Tvoje bezpečie totiž neleží v majetku, ktorý zajtra môže zmiznúť, ale v tom, že ťa Otec miluje a drží pevne vo svojich rukách.

Zdrojom, z ktorého vychádza táto myšlienka, je Príhovor pápeža Benedikta XVI. pred modlitbou Anjel Pána z 27. februára 2011 (Išlo o 8. nedeľu v cezročnom období, kedy sa v latinskom obrade číta presne tento istý evanjeliový úryvok z Matúša 6, 24-34).

Odstavec, ktorý ste v zadaní odcitovali, bol mnou navrhnutou homiletickou syntézou (teda praktickým návrhom, akými slovami môžete pápežovu teológiu podať ľuďom v kázni). Táto syntéza je však presne postavená na dvoch konkrétnych nosných myšlienkach a citátoch priamo z tohto príhovoru Benedikta XVI.

Tu sú presné citáty z vatikánskeho prekladu tohto príhovoru, ktoré tvoria základ spomínaného rozuzlenia:

• O tom, že prozreteľnosť nie je alibi pre lenivosť:„Viera v prozreteľnosť nás totiž nezbavuje namáhavého úsilia o dôstojný život, ale oslobodzuje nás od zháňania sa po veciach a od strachu z budúcnosti.“ (Benedikt XVI., Anjel Pána, 27. 2. 2011)
• O rozdielnosti povolaní a povinnosti otca rodiny:„Je jasné, že zatiaľ čo františkánsky mních bude môcť nasledovať tento ideál (nebyť ustarostený, pozn.) radikálnejším spôsobom, otec rodiny musí mať na zreteli svoje povinnosti voči manželke a deťom.“ (Benedikt XVI., Anjel Pána, 27. 2. 2011)

Ako s tým pracovať v príprave?

Zvyšok odstavca („Tvrdo pracuj, ale pracuj ako slobodný človek, nie ako otrok. Pracuj bez dychtivosti a bez strachu… Tvoje bezpečie totiž neleží v majetku…“) je už kazateľská aplikácia týchto dvoch Benediktových myšlienok.

Keď pápež hovorí, že viera nás oslobodzuje od „strachu z budúcnosti“ a „zháňania sa po veciach“, prekladá sa to do praktického jazyka veriacich presne tak, že zmyslom našej práce a snahy nie je otroctvo úzkosti a hromadenie majetku pre falošný pocit bezpečia, ale slobodná zodpovednosť, ktorá v konečnom dôsledku vždy spočíva v Božích rukách.

daj mi ktomu dalsie citaty aj zdroje“ 3. Patristický pohľad a Cirkevní otcovia

Sv. Ján Zlatoústy (Homílie na Matúšovo evanjelium): Pre byzantskú tradíciu je Zlatoústy kľúčovým komentátorom. K textu o „zlom oku“ hovorí: „Ako oko, ktoré je choré a slzí, nevidí jasne svetlo, tak aj myseľ oslepená túžbou po bohatstve nevidí pravdu. Temnota, do ktorej ťa uvrhne mamona, je horšia ako fyzická slepota, lebo ťa oslepuje pre večnosť.“

Sv. Bazil Veľký (Pravidlá): Bazil bol známy svojim dôrazom na prácu, no zároveň bojoval proti chamtivosti. Zdôrazňuje, že „hľadať Božie kráľovstvo“ neznamená nečinnosť v očakávaní, že jedlo padne z neba, ale znamená to pracovať bez naviazanosti. Pracujeme, aby sme slúžili blížnemu, nie aby sme hromadili pre seba.

Sv. Ján Kasián: Prepája ustarostenosť s vášňou acedie (duchovnej znechutenosti) a filargyrie (lásky k peniazom). Ustarostenosť ukazuje, že naše srdce je stále zakorenené na zemi. 

Tu sú konkrétne zdroje, diela a ďalšie silné citáty od spomínaných cirkevných otcov, ktoré dodajú vašej homílii presnosť a hlbokú teologickú autoritu.

1. Sv. Ján Zlatoústy (Ján Chryzostom)

Zlatoústy evanjelium podľa Matúša rozoberá vo svojom rozsiahlom diele Homílie na Matúšovo evanjelium (In Matthaeum). Textom z Mt 6, 22-33 sa venujú konkrétne Homílie 20, 21 a 22.

K službe dvom pánom (Mt 6, 24):

„Boh a mamona nariaďujú úplne opačné veci. Mamona ti hovorí: ‚Zober majetok iným!‘ Boh ti hovorí: ‚Daj tým, čo nemajú!‘ Mamona hovorí: ‚Buď krutý a obohacuj sa.‘ Boh hovorí: ‚Buď milosrdný a rozdávaj.‘ Ako by si mohol poslúchať oboch? (…) Neobviňujme však samotné peniaze, ale náš postoj k nim. Bohatstvo nie je zlé; zlé je stať sa otrokom bohatstva.“ (Zdroj: Homílie na Matúšovo evanjelium, Homília 21)

K ustarostenosti a práci (Mt 6, 25-26):

„Ježiš nám nehovorí: ‚Nepracujte!‘ Keď spomína vtáky, ktoré nesejú, neprikazuje nám, aby sme zanechali siatie a roľníctvo. Prikazuje nám však niečo iné: Aby sme vyhnali zo srdca chorobnú úzkosť a ustarostenosť. Práca je nutná, ale zúfalstvo z toho, čo budeme jesť, je urážkou Boha, ktorý nás stvoril.“ (Zdroj: Homílie na Matúšovo evanjelium, Homília 22, 1)

2. Sv. Bazil Veľký

Bazil sa téme majetku, chudoby a práce venuje vo viacerých dielach. Kľúčové sú jeho Rozsiahlejšie pravidlá (Regulae fusius tractatae), ktorými formoval východné mníšstvo, a jeho slávna kázňová zbierka o sociálnej spravodlivosti, najmä Homília k boháčom (Homilia in divites).

K hľadaniu Božieho kráľovstva a zmyslu práce:

„Náš postoj k práci nesmie byť taký, že pracujeme len pre naplnenie našich vlastných potrieb a sebeckých túžob. Máme pracovať s jediným cieľom – naplniť Pánovo prikázanie. Ak hľadáme najprv Božie kráľovstvo, naša práca sa stáva prostriedkom lásky a služby blížnemu, nie nástrojom na hromadenie zbytočností. Boh dáva človeku silu pracovať, aby mohol rozdávať.“ (Zdroj: Rozsiahlejšie pravidlá, Pravidlo 37 – O práci a jej cieľoch)

K mamone a zhromažďovaniu majetku (ako ilustrácia zlého oka z Mt 6):

„Chlieb, ktorý si v špajzi odkladáš a hromadíš, patrí hladnému. Plášť, ktorý ti visí v skrini a nenosíš ho, patrí nahému. Topánky, ktoré ti doma starnú, patria bosému. Peniaze, ktoré zakopávaš, patria chudobnému. Páchaš toľko krívd, koľkým ľuďom by si mohol pomôcť, a neurobíš to.“ (Zdroj: Homília k boháčom)

3. Sv. Ján Kasián

Kasián, ktorý priniesol múdrosť východných púštnych otcov (z Egypta) na Západ, psychologicky rozoberá ľudské vášne a úzkosti vo svojom diele Cenobitské inštitúcie (De institutis coenobiorum). Dnešnej témy sa priamo týka Kniha 7 (O duchu lakomstva – filargyria) a Kniha 10 (O duchu znechutenia – acedia).

Koreň ustarostenosti a zrod lakomstva:

„Lakomstvo (filargyria) nie je prirodzenou vášňou, s ktorou by sa človek narodil, ako je napríklad hlad alebo smäd. Vzniká z nedostatku viery. Všetko sa to začína malou úzkosťou (ustarostenosťou o zajtrajšok). Človek si povie: ‚Čo ak ochoriem a nikto sa o mňa nepostará? Musím si niečo odložiť. Čo ak budem starý a nebudem vládať pracovať?‘ Akonáhle táto ospravedlňovaná ustarostenosť vstúpi do srdca, vyženie z neho dôveru v Boha a človek sa krok za krokom stáva otrokom zhromažďovania peňazí.“ (Zdroj: Cenobitské inštitúcie, Kniha 7, kap. 7-8)

Spojenie s Rimanom 5 (o nádeji a súžení): Kasián tvrdí, že človek pripútaný k zemi a mamone nedokáže znášať súženia (o ktorých píše Pavol), pretože všetku svoju nádej vložil do pohodlia. Keď príde kríza, podlieha acedii (smútku a duchovnej letargii), pretože mu chýba nebeská nádej.

Perplexity AI vyhladavanie: 2. Ďalšie citáty Cirkevných otcov k Mt 6,22–34

Sv. Ján Zlatoústy (Homílie na Matúš, Homília 21):

„Ako oko, ktoré je choré a slzí, nevidí jasne svetlo, tak aj myseľ oslepená túžbou po bohatstve nevidí pravdu. Temnota, do ktorej ťa uvrhne mamona, je horšia ako fyzická slepota, lebo ťa oslepuje pre večnosť.“

„Lampou tela je oko. Ak bude tvoje oko čisté, bude celé tvoje telo vo svetle. Ale ak sa tvoje oko zakalí, bude celé tvoje telo vo tme.“ (Mt 6,22–23)

Sv. Bazil Veľký (Pravidlá, Listy):

„Je to chlieb hladného, ktorý u teba plesnivie, oblečenie nahého, ktoré máš pod zámkom, čižma bosého, ktorú ty nenosíš ale ju máš, peniaz chudobného, ktorý máš zakopaný.“

„Kto, ako ja, nič nemá, nemusí sa báť, že mu vezmú majetok. Ak mi zoberieš, čo mám, ty nezbohatneš a mňa neochudobníš. Myslím si, že tie moje staré šaty a niekoľko kníh, v ktorých je celé moje bohatstvo, nepotrebuješ.“

„Hľadať Božie kráľovstvo“ neznamená nečinnosť v očakávaní, že jedlo padne z neba, ale znamená to pracovať bez naviazanosti. Pracujeme, aby sme slúžili blížnemu, nie aby sme hromadili pre seba.“

Sv. Ján Kasián (De institutis coenobiorum, II. De actione):

„Ustarostenosť ukazuje, že naše srdce je stále zakorenené na zemi. Prepája ustarostenosť s vášňou acedie (duchovnej znechutenosti) a filargyrie (lásky k peniazom).“

„Konečný cieľ mníšskeho života spočíva v získaní Božieho kráľovstva prostredníctvom duchovného boja, ktorý vedie k čistote srdca.“

„Dokonalá láska sa rovná čistote srdca a ta sa rovná čistej modlitbe.“

Bratia, ospravedlnení z viery žijeme v pokoji s Bohom skrze nášho Pána Ježiša Krista. Skrze neho máme vierou prístup k tej milosti, v ktorej zotrvávame, aj sa chválime nádejou na Božiu slávu. A nielen to: chválime sa aj súženiami, veď vieme, že súženie prináša trpezlivosť, trpezlivosť osvedčenie a osvedčenie zasa nádej. A nádej nezahanbuje, lebo Božia láska je rozliata v našich srdciach skrze Svätého Ducha, ktorého sme dostali. Veď Kristus zomrel v určenom čase za bezbožných, keď sme boli ešte bezmocní. Sotvakto zomrie za spravodlivého; hoci za dobrého by sa azda niekto odhodlal umrieť. Ale Boh dokazuje svoju lásku k nám tým, že Kristus zomrel za nás, keď sme boli ešte hriešnici. Tým skôr sa teda skrze neho zachránime od hnevu teraz, keď sme už ospravedlnení jeho krvou! Lebo ak sme boli zmierení s Bohom smrťou jeho Syna vtedy, keď sme boli nepriateľmi, tým skôr už ako zmierení budeme spasení jeho životom. Rimanom 88. začalo Rim 5, 1-10

Lampou tela je oko. Ak bude tvoje oko čisté, bude celé tvoje telo vo svetle. Ale ak sa tvoje oko zakalí, bude celé tvoje telo vo tme. A keď už svetlo, čo je v tebe, je tmou, aká bude potom tma sama?! Nik nemôže slúžiť dvom pánom; pretože buď jedného bude nenávidieť a druhého milovať, alebo jedného sa bude pridŕžať a druhým bude opovrhovať. Nemôžete slúžiť aj Bohu aj mamone. Preto vám hovorím: Nebuďte ustarostení o svoj život, čo budete jesť, ani o svoje telo, čím sa zaodejete. Či život nie je viac ako jedlo a telo viac ako odev? Pozrite sa na nebeské vtáky: nesejú, ani nežnú, ani do stodôl nezhromažďujú, a váš nebeský Otec ich živí. Nie ste vy oveľa viac ako ony? A kto z vás si môže starosťami pridať čo len lakeť k svojmu životu? A čo sa tak staráte o svoj odev? Pozrite sa na poľné ľalie, ako rastú: nepracujú, nepradú; a hovorím vám, že ani Šalamún v celej svojej sláve nebol oblečený tak ako jediná z nich. Keď teda Boh takto oblieka poľnú bylinu, ktorá dnes je tu a zajtra ju hodia do pece, o čo skôr vás, vy maloverní?! Nebuďte teda ustarostení a nehovorte: „Čo budeme jesť?“ alebo: „Čo budeme piť?“ alebo: „Čo si oblečieme?“! Veď po tomto všetkom sa zháňajú pohania. Váš nebeský Otec predsa vie, že toto všetko potrebujete. Hľadajte teda najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a toto všetko dostanete navyše. (www.svatepismo.sk Mt 6, 22 – 33)

pápež Benedikt XVI.: …. „Či zabudne žena na svoje nemluvňa a nemá zľutovania nad plodom svojho lona? I keby ona zabudla, ja nezabudnem na teba.“ …. V okolnostiach života toľkých ľudí, blízkych i vzdialených, ktorí žijú v biede, tieto Ježišove slová by sa mohli zdať málo realistické, ak nie dokonca akosi vyhýbavé. V skutočnosti Pán chce, aby sme jednoznačne pochopili, že nemožno slúžiť dvom pánom: Bohu a bohatstvu. Kto verí v Boha, Otca plného lásky k svojim deťom, kladie na prvé miesto hľadanie jeho kráľovstva a jeho vôle. A toto je presne v kontraste s fatalizmom alebo naivným irenizmom. Viera v Prozreteľnosť vskutku neoslobodzuje od namáhavého zápasu za dôstojný život, ale oslobodzuje od naháňania sa za vecami a od strachu zo zajtrajšku. Je jasné, že toto Ježišovo učenie – hoci je pravdivé a platné vždy a pre všetkých – je praktizované rôznymi spôsobmi podľa jednotlivých povolaní: františkánsky páter ho môže nasledovať radikálnejším spôsobom, zatiaľ čo otec rodiny musí dbať na vlastné povinnosti voči manželke a deťom. V každom prípade sa však kresťan odlišuje od ostatných pre absolútnu dôveru v Nebeského otca, ako to bolo v Ježišovom prípade. Je to práve vzťah s Bohom Otcom, ktorý dáva zmysel celému Kristovmu životu, jeho slovám, jeho skutkom prinášajúcim spásu, jeho umučeniu, smrti a vzkrieseniu. Ježiš nám ukázal, čo znamená žiť s nohami pevne na zemi, pozorný k blížnemu v konkrétnych situáciách a v tom istom čase mať srdce vždy upriamené na nebo a ponorené v Božom milosrdenstve. https://www.archivioradiovaticana.va/storico/2011/02/27/benedikt_xvi_pred_modlitbou_anjel_pána/slo-465842

pápež František https://www.vatican.va/content/francesco/en/angelus/2017/documents/papa-francesco_angelus_20170226.html
google translate:
Boh nie je vzdialená a anonymná bytosť: je naším útočiskom, prameňom nášho pokoja a ticha. Je skalou našej spásy, ktorej sa môžeme držať s istotou, že nepadneme; ten, kto sa drží Boha, nikdy nepadne! Je našou obranou proti zlu, ktoré na nás stále číha. Boh je pre nás veľkým priateľom, spojencom, otcom, ale nie vždy si to uvedomujeme. Neuvedomujeme si, že máme priateľa, spojenca, otca, ktorý nás miluje, a radšej sa spoliehame na okamžité dobra, ktorých sa môžeme dotknúť, na podmienené dobra, pričom zabúdame a niekedy aj odmietame najvyššie dobro, ktorým je otcovská láska Boha. Cítiť, že je naším Otcom, v tejto dobe siroty je také dôležité! V tomto osirelom svete cítiť, že je Otcom. Vzďaľujeme sa od Božej lásky, keď neustále hľadáme pozemské dobra a bohatstvo, čím prejavujeme prehnanú záľubu v týchto skutočnostiach.
Ježiš nám hovorí, že toto frenetické hľadanie je iluzórne a príčinou nešťastia. Svojim učeníkom dáva základné pravidlo života: „Hľadajte predovšetkým Božie kráľovstvo“ (porov. v. 33). Ide o naplnenie plánu, ktorý Ježiš ohlásil v Kázni na vrchu , zveriť sa Bohu, ktorý nesklame; – mnohí priatelia alebo mnohí ľudia, ktorých sme považovali za priateľov, nás sklamali; Boh nikdy nesklame! – venovať sa ako verní správcovia dobier, ktoré nám dal, aj tých pozemských, ale bez „preháňania“, akoby všetko, aj naša spása, záviselo len od nás. Tento evanjeliový postoj si vyžaduje jasnú voľbu, ktorú dnešné čítanie presne naznačuje: „Nemôžete slúžiť Bohu aj mamone“ (v. 24). Buď Pánovi, alebo fascinujúcim, ale iluzórnym modlám. Táto voľba, ktorú sme povolaní urobiť, má potom vplyv na mnohé naše činy, plány a záväzky. Znamená to zvoliť si konať veľmi jasne a neustále sa obnovovať, pretože pokušenie redukovať všetko na peniaze, rozkoš a moc je neúprosné. Takýchto pokušení je toľko. https://www-vatican-va.translate.goog/content/francesco/en/angelus/2017/documents/papa-francesco_angelus_20170226.html?_x_tr_sl=en&_x_tr_tl=sk&_x_tr_hl=sk&_x_tr_pto=wapp

Neschopnosť sústrediť sa na svoj duchovný život môžeme pripísať viacerým príčinám. Niektoré z nich sú úplne mimo našej kontroly, iné môžeme obmedziť svojím slobodným rozhodnutím, keď si uvedomíme ich vplyv na nás. Medzi tieto vplyvy patria:
Pád: Hovorí sa nám, že napríklad Adam a Eva sa odklonili od Božej cesty, keď sa presvedčili, že „strom je na jedenie chutný, na pohľad krásny a na poznanie vábivý,“ (Genezis 3, 6). Prijali logiku pokušiteľa a stratili svoju predchádzajúcu dôvernosť s Bohom. Zdedili sme ich naivitu a ľahko sa necháme zlákať podobnými falošnými sľubmi, a to nás robí duchovne slabými.
Vášne: V dôsledku Pádu sme vydaní na milosť a nemilosť určitým vnútorným impulzom, ktoré nás navádzajú na hriech. Niektoré vášne zahŕňajú normálne potreby, ktoré sa vymknú spod kontroly a môžu ovládnuť našu dušu – nezriadená chuť na jedlo alebo pitie (obžerstvo), na sexuálne aktivity (necudnosť) alebo na peniaze a na to, čo sa za ne dá kúpiť (lakomstvo). Pokiaľ sa držia v správnych medziach, je túžba po týchto veciach normálna. Medzi duchovnejšie vášne patrí potreba ovládať druhých (hnev), očakávať šťastie ako naše právo (skleslosť, ľahostajnosť) a byť egocentrický (márnivosť, pýcha a túžba po sláve). Človek, ktorý si cení svoje pocity nadovšetko, bude podliehať mnohým, ak nie všetkým, z týchto vášní. Ako poznamenal svätý Maxim Vyznávač: „[Človek] sa mýli, keď je iracionalita citov jedinou formou rozlišovania. Je v zajatí rozkoše a vyhýbania sa bolesti.“ …
Zaoberanie sa vášňami
Kresťania, ktorí sa snažia rozvíjať vzťah s Kristom, ktorý v nich prebýva, budú chcieť premáhať moc vášní. Najdôležitejšími zbraňami, ktoré môžu pomôcť v tomto duchovnom boji, sú bdelosť a rozlišovanie. Bdelým kresťanom je ten, kto pravidelne skúma svoj svet a svoje reakcie naň a snaží sa zistiť, či jeho reakcie nie sú určované jednou z vyššie uvedených vášní. Keďže všetky vášne sú prejavom nášho ega, musíme zostať bdelí, aby sme zistili, nakoľko naše túžby („chcem“, „potrebujem“ alebo „mám na to právo“) odrážajú skrytý egoizmus. Rozlišujúcim kresťanom je ten, kto to dokáže určiť a formulovať odpoveď na nástrahy sveta v súlade s Kristovou cestou pre nás, ktorá je stanovená vo Svätom písme. https://www.jankrupa.sk/nedela-3-tyzdna-po-patdesiatnici-lampou-tela-je-oko/

Nad nedeľným evanjeliom – Nedeľa 3. týždňa po Päťdesiatnici (Mt 6, 22-33) https://www.youtube.com/watch?v=_DSI5vKiyfk

EVANJELIUM NA DNES: O. ANTON VERBOVSKÝ: Nedeľa 3. týždňa po Päťdesiatnici https://www.youtube.com/watch?v=i0mz6q7VOrQ

EVANJELIUM NA DNES: O. PETER LEŠKO: Nedeľa 3. týždňa po Päťdesiatnici https://www.youtube.com/watch?v=mPTOLXBsR7g

o. Róbert Jáger
Odmieta Ježiš starostlivosť o každodenné zabezpečenie sa? Je Ježiš nihilistom či naivným fundamentalistom? Vonkoncom nie! Ježiš nie je ani stoickým filozofom, ktorý by pohŕdal týmto svetom a matériou, lebo nás brzdia v duchovnom raste. Nie je ani rigidným Esénom ktorý nariaďuje a kontroluje totálnu chudobu svojich nasledovníkov, ktorí by mali všetko dať do spoločného. Nie je však ani hedonista či teológ úspechu (komu Boh žehná ten prekypuje bohatstvom…). Ježiš poukazuje na priority, ktoré motivujú naše postoje, skutky, túžby a plány. Ba dokonca varuje pred zosobnením materiálneho bohatstva a oddaním sa mu do služby ako otrok (v. 24).https://www.verbumdomini.sk/3-nedela-po-zoslani-sv-ducha-mt-619-34/


p. Štefan Novotný
Pán Ježiš to vysvetľuje na príklade jedla a odevu. Slovo mamona označuje bohatstvo a majetok vo všeobecnosti a odvodzuje sa od „toho, čomu človek dôveruje“ resp. od „toho, čo ho zásobuje jedlom“ . Pán Ježiš vo svojom porovnaní však posúva optiku svojich učeníkov vyššie a porovnáva to, čo im zabezpečuje jedlo a odev (bohatstvo – mamona) s tým, ktorý im dáva život a telo (Boh). „Či život nie je viac ako jedlo a telo viac ako odev?“ Ježiš vo svojej reči pokračuje v porovnávaní aj ďalej a porovnáva ľudský život a telo so zvieracím telom a životom, pričom šikovne využíva rabínsky spôsob argumentácie a ťuká učeníkom na čelo, aby sa skonsolidovali a uverili, že Boh je ten pán, ktorého hodno milovať a pridŕžať sa ho celým srdcom. Dôraz na srdce je prítomný ešte pre našim úryvkom: „Lebo kde je tvoj poklad, tam bude aj tvoje srdce“ (Mt 6,21).
Keď potom vyzýva svojich učeníkov hľadať najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť, treba si pripomenúť dve veci – jednak to, že ide tu o spravodlivosť väčšiu ako spravodlivosť farizejov a zákonníkov (Mt 5,20) – a potom to, že táto spravodlivosť Božieho kráľovstva sa netýka jedla a odevu, ale života a tela, najväčších Božích darov pre človeka. Človek sa vo svetle týchto Kristových slov môže znovu nájsť a zároveň nanovo objaviť Boha ako milujúceho a starostlivého Otca. https://www.verbumdomini.sk/8-nedela-cez-rok-a-slovo-k-evanjeliu-mt-624-34/

o. Martin Pavúk https://grkatnr.sk/homilie/mt-6-22-33/

https://grkatnr.sk/homilie/mt-6-22-33-2/

https://grkatnr.sk/homilie/mt-6-22-33-3/

https://grkatnr.sk/homilie/mt-6-22-33-4/

https://grkatnr.sk/homilie/mt-6-22-33-5/

nn https://skpodcasty.sk/podcasty/den-so-svatym-a-bozim-slovom/epizoda/13-6-2021-nedela-3-tyzdna-po-patdesiatnici-mt-6-22-33-svata-mucenica-akvilina/

trojica.sk – 8. nedeľa v období „cez rok“ – rok A – Mt 6,24-34- [1] [2] [3] [4]

frantiskani.sk

Kedy vlastne človek slúži mamone a nie Bohu? Vtedy, keď nás starosť o materiálne dobrá natoľko pohlcuje, že vytláča myšlienku na Boha. Môže ísť len o kúsok pola, pre ktoré sa súdime s vlastným bratom a budeme sa stále v myšlienkach točiť okolo tohto fliačku zeme, neschopní sústrediť sa na Boha. „Pán Ježiš na inom mieste hovorí: „Kde je tvoj poklad, tam bude aj tvoje srdce!“ To platí tu na zemi, ale táto príťažlivosť trvá aj po smrti. Len dobrovoľne chudobní vojdú do Božieho kráľovstva. Chudoba, ktorú Ježiš požaduje nielen od rehoľníkov, ale od každého kresťana, spočíva v slobode od vecí. Aby sme z lásky k Bohu opustili všetko i samých seba.
„Preto vám hovorím: „Nebuďte ustarostení o svoj život, čo budete jesť, ani o svoje telo, čím sa zaodejete.“ Môže sa nám zdať, že Pán Ježiš propaguje bezstarostný život ľudí žijúcich v džungli, ktorí sa ešte živia zberom plodín a šatia kožušinou ulovených zvierat. Takto to určite Pán Ježiš nemyslel. Nehovorí: „O nič sa nestarajte“ On hovorí: „Nebuďte ustarostení“ a v tom je podstatný rozdiel. Nestarať sa o nič, je proti príkazu, ktorý človek dostal už pri svojom stvorení, keď mu bolo povedané, že má obrábať a strážiť raj, že si má podmaniť zem. Sú veci na tejto zemi, ktoré môžeme a máme urobiť my. Ak na jar niekto nezaseje, nemôže očakávať úrodu v lete. Pán Ježiš nás nezbavuje starosti a zodpovednosti o náš svet, ale zbavuje nás ustarostenosti.
Ustarostenosť je starostlivosť, ktorá vôbec nepočíta s Bohom a s jeho mocou a ochotou pomôcť. Naša neveriaca ustarostenosť sa prejavuje aj v tom, že sa rodiny boja prijať dieťa a hľadajú možné i nemožné kompromisy. Keď som bol malý, často som obdivoval mojich rodičov, ktorí hoci nás bolo jedenásť, stále mali túto dôveru v Boha, ktorý sa postará. A Pán Boh nás nikdy nesklamal. Neveriaca ustarostenosť robí zo života čosi ťažké a mučivé, lebo sú určité veci, ktoré človek pri najväčšej svojej snahe a práci nemôže ovplyvniť.https://kazatel.frantiskani.sk/kazen/8-nedela-cez-rok-a-mt-624-34/


„Preto vám hovorím: „Nebuďte ustarostení o svoj život, čo budete jesť, ani o svoje telo, čím sa zaodejete.“ Môže sa nám zdať, že Pán Ježiš propaguje bezstarostný život. On nehovorí: „O nič sa nestarajte“ ale: „Nebuďte ustarostení“ a v tom je podstatný rozdiel. Nestarať sa o nič, je proti príkazu, ktorý človek dostal už pri svojom stvorení, keď mu bolo povedané, že má obrábať a strážiť raj, že si má podmaniť zem. Sú veci na tejto zemi, ktoré môžeme a máme urobiť my. Ak na jar niekto nezaseje, nemôže očakávať úrodu v lete. Pán Ježiš nás nezbavuje starosti a zodpovednosti o náš svet, ale zbavuje nás ustarostenosti.
Ustarostenosť je starostlivosť, ktorá vôbec nepočíta s Bohom a s jeho mocou a ochotou pomôcť. Neveriaca ustarostenosť robí zo života čosi ťažké a mučivé, lebo sú určité veci, ktoré človek pri najväčšej svojej snahe a práci nemôže ovplyvniť. Modlitba je možnosťou, kde môžeme svoje starosti odovzdať Bohu. Odovzdať mu svoju roztržitosť, pretože práve ona v sebe nesie všetko to, čo nás morí a na čo nevládzeme. Na Boha máme uvaliť všetky svoje starosti, lebo On sa stará. ….
Toto je skúsenosť všetkých tých, ktorí vo svete uskutočňujú vôľu Božiu. Keď kráčame cestou Božích prikázaní, rastie v nás vnútorný pokoj, rastie náš zážitok vnútorného šťastia, dokonca rastie naša odolnosť voči hriechu, rastie účinnosť našich modlitieb, rastie láska k Bohu a jeho Slovu. Toto všetko spôsobuje Ježiš, ktorého sme prijali ako svojho Pána a Spasiteľa. Je to presne tak ako sa hovorí v podobenstve: „semeno klíči a rastie“ a človek ani nevie ako.https://kazatel.frantiskani.sk/kazen/8-nedela-cez-rok-a-mt-624-34-2/

Bratislavská arcidiecéza, Arcidiecézny katechetický úrad, Spracované podľa Hlásej Slovo, autor: Enzo Bianchi
Viac-menej je to tak, ako so zaslaním balíčka. Každý deň ráno dostávam od Boha malú krabičku. Mám do nej umiestniť bohatstvo celého dňa. Môžem túto krabičku nechať prázdnu, keď budem v lenivosti strácať celé hodiny a môžem ju naplniť veľmi hodnotnými vecami, márnymi alebo dokonca zlými. Hodinu za hodinou, či chcem alebo nechcem, krabička sa napĺňa. Pán Ježiš pripomína, aby sme mali na mysli výlučne tú krabičku, ktorú napĺňame. Z praktického pohľadu dôležitým momentom je ukončenie dňa. Ide totiž o to, aby sme naplnenú krabičku zabalili, napísali adresu a poslali do domu nebeského Otca. Tu zhromaždené krabičky všetkých dní života po našej smrti budú otvorené a z pohľadu večných hodnôt budú zodpovedne ocenené.
Najčastejšie sa ľudia dopúšťajú omylu v tom, že večer ani nezatvoria krabičku, ani ju neposielajú do Božích rúk. Zostáva otvorená pri ich lôžkach, a keď v nasledujúci deň ráno otvoria oči, vedľa nej stojí ďalšia krabička, ktorú treba naplniť a zabaliť. Pretože z včerajšieho dňa zostalo mnoho vecí nevyriešených, teda sa vlečú do nasledujúceho dňa. Za desať dní majú už desať otvorených krabičiek, všetky plné a spojené medzi sebou vlečúcimi sa záležitosťami zo dňa na deň. Človek sa začína strácať. Sám sa už nemôže zaoberať tým, čo bolo, lebo sa to odrazí zle na tom, čo aktuálne robí. V takejto situácii mu nezostáva nič iné, ako pozvať niekoho, aby mu pomohol urobiť poriadok. On sám sa dusí, chýba mu voľný priestor, je zavalený svojou minulosťou.
https://dku.abuba.sk/node/1401

Prirovnanie je vystavané na podmanivej symbolike oka a pohľadu, oka a svetla v protiklade k tme. Niektoré preklady majú v protiklade oko choré a oko zdravé, iní tiež oko lakomé a oko štedré. Tieto preklady vyjadrujú stále to isté. Toto prirovnanie sa skutočne mohlo pôvodne týkať asi skúpeho závistlivého oka a oka láskavého a štedrého ducha. V predstave starovekého človeka bolo oko sídlom svetla a vyhasínanie očí súvisí s úpadkom života. Pre biblickú mentalitu bolo typické označovať oko ako „lampu tela“ a vnímať ho ako ukazovateľ duchovnej orientácie danej osoby. „Jednoduché oko“, vyjadruje čistotu a priezračnosť srdca štedrého človeka (Prís 22,9), a súčasne je to podmienka, aby celé telo zostalo vo svetle, ktoré je symbolom Božej prítomnosti, ktorá sa ukazuje, či sprítomňuje vo svedectve života učeníkov (por. Mt 5,14-16). V Matúšovom kontexte obraz oko-lampa, oko-svetlo je daná do vzťahu k telu, výraz telo tu prezentuje úplnosť osoby v jej mnohorakých vzťahoch (Mt 5,29-30). Oko je rozhodujúce pre celé telo. Inými slovami integrita a poctivosť ľudských skutkov najmä čo sa týka vlastníctva, stanovuje celistvosť osoby. Toto podobenstvo, keďže je vypovedané Ježišom, naznačuje, aby učeník kráľovstva práve cez učenie Ježiša nadobúdal nový pohľad, nové oči. Ježiš je náročný a žiada veľa: nezhromažďovať (nehromadiť) (6,19-21), nechcieť slúžiť súčasne aj Bohu aj mamone (6,24), nebyť ustarostený o jedlo a pitie (6,25-34). https://www.abuba.sk/abuba/node/473

Pre bohatstvo je použitý aramejský výraz „mamona“, ktorý označuje majetok, kapitál, čiže to, do čoho človek vkladá svoju dôveru. Mamona pochádza z toho istého koreňa, z ktorého vychádza aj slovo Amen, ktoré znamená potvrdenie toho, čo je pravdivé, čo je isté. Čo značí, že človek nachádza bezpečnosť v dobrách, ktoré získal.
Ježiš pozýva nehľadať svoju vlastnú bezpečnosť v tom, čo si nechávame pre seba, ale v tom, čo dávame a zdieľame s inými. Vyzýva práve k takémuto rozhodnutiu. Ježiš potvrdzuje, že ak sa niekto rozhodne pre túto možnosť, Otec sa postará o svojich synov. A skutočne, Ježiš hovorí „Nebuďte teda ustarostení“ a opakuje toto pozvanie tri razy, čo v literárnej technike evanjelistov znamená kompletnosť, definitívnosť a istotu.
…. Je to plná dôvera, úplný pokoj. Tak ako ste dnes zažili prejav prozreteľnosti od Otca, ktorý sa o vás postaral, rovnako to bude aj zajtra. A Ježiš končí hovoriac „Každý deň má dosť svojho trápenia“, čiže problémy, ťažkosti a strachy nemôžu byť premietané do budúcnosti, nakoľko Pán každý deň odpovie na potreby svojich synov. https://www.duchovnecvicenia.sk

sv. Ján Zlatoústy: https://www.newadvent.org/fathers/200121.htm
g translate: https://www-newadvent-org.translate.goog/fathers/200121.htm?_x_tr_sl=en&_x_tr_tl=sk&_x_tr_hl=sk&_x_tr_pto=wapp

https://www.newadvent.org/fathers/200122.htm
g. translate https://www-newadvent-org.translate.goog/fathers/200122.htm?_x_tr_sl=en&_x_tr_tl=sk&_x_tr_hl=sk&_x_tr_pto=wapp

Evanjelium: Pán povedal: Nik nevystúpil do neba, iba ten, čo zostúpil z neba, Syn človeka, ktorý je v nebi. A ako Mojžiš vyzdvihol na púšti hada, tak musí byť vyzdvihnutý aj Syn človeka, aby nik, kto v neho verí, nezahynul, ale mal večný život.” Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život. Lebo Boh neposlal svojho Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby sa skrze neho svet spasil. Ján 9. začalo Jn 3, 13-17

nn https://www.vaticannews.va/sk/papez/news/2026-06/lev-xiv-homilia-tenerife-srdce-jezisovo.html

o. arcibiskup Cyril Vasiľ – (krátené) https://www.grkatba.sk/ucta-k-bozskemu-srdcu-vo-vychodnej-tradicii/


Slovo 11-96 5.str v pdf: https://casopisslovo.sk/wp-content/uploads/2025/04/1996_11.pdf

Východné cirkví a úcta Božského Srdca Úcta Božského Srdca v svojej dnešnej podobe býva považovaná predovšetkým za typický prejav istého druhu západnej duchovnosti, vychádzajúcej z duchovného hnutia, na začiatku ktorého stála v 17. storočí francúzska mystička Sv. Mária Margita Alacoque. Dnes je úcta k Božskému Srdcu trvalou súčasťou liturgickej praxe a ľudovej zbožnosti aj v mnohých východných cirkvách, medzi nimi aj našej gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku. Ako sa dospelo k tomuto dnešnému stavu?

Čo sa týka byzantsko-slovanského obradu, história je nasledovná. V Ríme už v roku 1892 bol schválený text akatistu, teda hymnickej pobožnosti, typickej pre byzantský obrad, venovaný úcte Božského Srdca. V roku 1903 boli schválené aj ostatné liturgické časti. Ordinariát susednej Ľvovskej metropolie schválil pobožnosť k Božskému Srdcu v roku 1903 a 1911. Ordinariát Peremyšľskej eparchie aproboval roku 1922 moleben k úcte Božského Srdca. Podobne tomu bolo aj u neslovanských východných katolíkov. Už od roku 1893 existuje akatist K Božskému Srdcu v gréčtine, ktorý bol neskôr preložený aj do arabčiny. Rumunská verzia vznikla roku 1933 a bola schválená gréckokatolíckym ordinariátom v Oradei. Takisto v Rumunsku bol roku 1931 vydaný eucharistický moleben v značne latinizovanej forme.

Veľký ukrajinský metropolita Andrej Šeptyckyj publikoval roku 1940 dekrét arcibiskupského konzistória na túto tému. Vyslovene v ňom uvádza: „Nasledujúc príklad latinskej cirkvi, aj my zavádzame, vychádzajúc z už existujúceho zvyku, sviatok Božského Srdca. Je pravda, že ani ordinariát, ani biskup, ani arcibiskupské konzistórium nemôžu zavádzať nové sviatky, ale majú právomoc neprekážať tým, ktoré boli zavedené zvykom. V tomto zmysle aj naše arcibiskupské konzistórium môže mlčky schváliť prax, ktorá je už zavedená v kláštoroch Rádu svätého Bažila a v mnohých farských chrámoch.“

Roku 1944-45 bol v Ríme schválený nový formulár sviatku v staroslovienčine. Nepoužíva sa v ňom označenie „Božské Srdce“ a vynecháva sa aj zmienka o zjaveniach sv. Margite Márii Alacoque. Súčasne sa prikazuje svätiť tento sviatok v piatok po druhej nedeli po zoslaní Svätého Ducha.

K histórii úcty Božského Srdca patri aj skutočnosť, že pápež Pius XI. 22. februára 1936 schválil nasledovný úmysel apoštolátu modlitby: „Aby sa úcta k Božskému Srdcu rozšírila aj v rozsiahlych oblastiach Ruska“. N a druhej strane aj horliví vyznávači úcty Božského Srdca z radu východných katolíkov zoči-voči už zavedenému zvyku si kládli otázku, či tento zvyk treba pokladať za výsledok latinizácie, protirečiaci pravej tradícii východnej cirkvi, alebo je treba tento kult všemožne podporovať. Aj medzi skutočnými znalcami sa totiž na túto tému vyskytujú často veľmi protichodné mienky.

Postoje nezjednotených kresťanov, zvlášť pravoslávnych, sú tiež dosť nejednotné. Niektorí grécki autori vidia v úcte Božského srdca nebezpečenstvo klaňaniu sa ľudskej prirodzenosti Krista, oddeľujúc ju od Božskej a vystavujúc sa tak bludu nestorianizmu. Iní zasa, ako napríklad na začiatku tohto storočia ruský teológ Lebedev, dochádzajú k uzáveru, že celá problematika sa nedotýka vieroučnej oblasti, ale že je zakotvená v rozdielnej mentalite medzi Východom a Západom.

Aj u nás dobre známy jezuita, páter Tomáš Špidlík, špičkový odborník na tému východnej duchovnosti, venoval tejto otázke rozsiahlu štúdiu s názvom „Srdce, symbol jednoty“. Približuje v nej biblický pojem a použitie slova srdce. V Svätom písme sa pri použití slova srdce totiž myslí fyzický orgán asi desaťkrát, zatiaľ čo viac ako tisíckrát sa pod slovom srdce má na mysli nástroj a miesto rozličných psychologických funkcií a pochodov. Gréčtina sprvoti používala na označenie tejto ľudskej schopnosti označenie nús, teda myseľ, rozum, ale už od 5. storočia badáme návrat k biblickejšiemu pojmu kardia, srdce. V ruskej duchovnosti, ktorá sa prejavila aj prekladom klasickej zbierky východnej spirituality, Filokalie, sa termíny rozum a srdce používajú takmer ako totožné a vzájomne vymeniteľné, aj keď v bežnej hovorovej reči sa pod slovom „rozum, um “ má viac na mysli schopnosť uvažovať a posudzovať, zatiaľ čo „srdce“ je pre človeka tým, čo mu bezprostredne umožňuje poznávať a preciťovať životné hodnoty.

Teofan Zatvornik, jeden z najväčších ruských a východných teológov vôbec, sa v svojich početných spisoch často venuje otázke „srdca“, prisudzujúc srdcu základnú dôležitosť pre život. Tak ako je srdce v materiálnom zmysle považované za centrum fyzického života, takisto je centrom duchovného života. „Srdcom“ človek preciťuje všetko to, čo sa dotýka osoby, srdce zachováva v sebe energiu všetkej sily duše i tela. Človek je taký, aké je jeho „srdce“. Celistvosť osoby Krista vyžaduje, aby boli zdôraznené nielen rozum a vôľa, ale aj jeho city, neodeliteľne späté s celou jeho osobou. V tomto svetle aj Teofan Zatvornik sa približuje k teologicko-duchovným uzáverom, ktoré spontánne otvárajú cestu k úcte Božského Srdca, ako k prejavu, prameňu a dôsledku nekonečnej Božej lásky vtelenej v Bohočlovekovi Ježišovi Kristovi.

Čo sa týka praktického, pastoračno-liturgického realizovania týchto teologických uzáverov vo vzťahu k rozličným typom kultúry a obradovo-terminologického prejavu uzatvára páter Špidlík svoju štúdiu nasledovne: Nemožno poprieť, že v minulosti sa napáchalo dosť omylov voči východným kresťanom, nútiac ich, aby si „adaptovali“ pre ich obrad mnohé formy latinských pobožností. Mnohé z týchto „adaptácií“ sa čoskoro ukázali príliš násilné a nezlúčiteľné s ich liturgickou a duchovnou formáciou. Čo sa týka kultu Božského Srdca, ak sa samotní východní kresťania cítia priťahovaní touto formou zbožnosti, záleží na nich, aby uvážili vhodnosť jej šírenia. Treba mať pritom na pamäti, že nie je možné považovať za všeobecne platný prototyp akýkoľvek latinský výrazový prostriedok. Nesmieme zabúdať, že východná teologická tradícia vo vzťahu k otázke „srdca“ je oveľa bohatšia ako západná. Študujúc ju, otvárajú sa nové horizonty a nové možnosti pre tzv. „teológiu srdca“, ktorej potreba sa dnes začína nástojčivo cítiť tak na Východe ako aj na Západe.

o. ThDr. Cyril VASIĽ, SJ Slovo 11-1996

 Jednou zo základných právd kresťanskej viery je výrok svätého apoštola Jána: Boh je láska (1 Jn 3, 16). Ten istý apoštol vkladá do úst Ježiša Krista slová: „Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život (Jn 3, 16). Toto je Božie slovo, takže žiadna kresťanská tradícia mu nemôže protirečiť. Rozdiel je len v tom, ako jednotlivé tradície túto pravdu vnímajú a z akého uhla sa na ňu pozerajú. Kým v západnej tradícii sa rozvinul kult srdca, čo môžeme veľmi často vídať na obrazoch a sochách zobrazujúcich Krista s otvoreným srdcom – symbolom lásky, východná teológia sa sústreďuje na celú osobu Krista s jeho božskou i ľudskou prirodzenosťou a preto namiesto výrazu Božské Srdce uprednostňuje výraz Kristus človeka milujúci, po grécky Filántropos, čo staroslovienčina prekladá ako Čelovikoľúbec.
Celá cirkev verí a vyznáva, že Ježiš Kristus je pravý Boh a pravý človek, nosiaci v sebe dve nezmiešané prirodzenosti, božskú a ľudskú. Ale čo do spôsobu vnímania tejto pravdy viery môžeme vidieť, že kresťanský Východ sa viac zameral na božskú prirodzenosť Krista, čo sa prejavuje tým, že ho vníma väčšmi vo svetle vzkriesenia a preto aj Kristov kríž zobrazuje skôr ako oslávený, vznešený a triumfálny, kým kresťanský Západ sa viac zameriava na ľudskú prirodzenosť Krista, preto Kristovo utrpenie, rozjímanie o jeho mukách, pobožnosť ku Kristovým ranám, krížové cesty a pašiové hry tešili sa na Západe vždy veľkej obľube a v západnej mystike zaujímajú významné miesto. Tu patrí aj zobrazovanie srdca ovenčeného tŕňovou korunou s veľkou otvorenou jazvou a krížom, ktorý sa týči na jeho vrchole.https://www.vaticannews.va/sk/cirkev/news/2024-01/ucta-k-bozskemu-srdcu-vo-vychodnych-katolickych-cirkvach-1.html

 Celý výpočet týchto šiestich druhov duchovného zápasu metropolita Teolept uzatvára nasledovne: „Vďaka tomuto pôstnemu úsiliu je myseľ podrobená skúške a oslobodzuje sa od túžob po prítomných veciach, zanecháva starosti o veci pozemské, opúšťa myšlienky na stvorenia a upriamuje sa na Boha. Tým, že túži po Bohu a láskou sa s ním spája, pociťuje radosť, ktorá pramení v Bohu a zakúša nevýslovné požehnanie. Pôst zo svojej povahy u toho, kto ho zachováva, chráni dary, ktoré človek od Boha prijal. Treba sa nám poučiť od nášho praotca Adama: kým bol jeho vodcom pôst a držiaval sa ovocia na zakázanom strome, pôst mu prestrel bohatý stôl jedla zo všetkých stromov v raji. Akonáhle pôst odmietol a sýtil sa zakázaným ovocím, prišiel o pôžitok zo všetkých ostatných jedál. Týmto spôsobom pôst tých, ktorí ho akceptovali, pozbavuje túžby po veciach nestálych, oblieka im rúcho Božej lásky a napĺňa ich večnou radosťou v Kristovi, našom Pánovi.“ https://www.vaticannews.va/sk/cirkev/news/2024-02/ucta-k-bozskemu-srdcu-vo-vychodnych-katolickych-cirkvach-2.html

o. Marko Durlák  Tu si dovolím spomenúť sv. Bonaventúru, františkána, neskôr kardinála a Učiteľa Cirkvi, ktorý žil v 13. storočí. Raz sa ho brat Egídius opýtal, ako môže dosiahnuť večný život, keď nemá žiadne teologické vzdelanie. Bonaventúra mu na to odpovedal: „Ak Boh udelí človeku aspoň milosť milovať ho, to úplne postačí. Taká starenka môže milovať Boha dokonca viac, než profesor teológie.“ https://www.vaticannews.va/sk/cirkev/news/2021-06/srdce-jezisovo-pramen-nasho-zivota.html

 https://www.byzantskyobrad.sk/dve-cesty-jeden-ciel/

Pápež Ján Pavol II v jednej svojej meditácii hovorí: „V Kristovi Boh skutočne prijal „srdce z mäsa“. Má teda nielen Božské Srdce, bohaté na milosrdenstvo a odpustenie, ale aj ľudské srdce, schopné všetkých záchvevov citu. Ak by sme na to chceli dôkaz z evanjelia, nebolo by ťažké nájsť ho v dojímavom rozhovore Krista s Petrom po zmŕtvychvstaní: „Šimon, syn Jánov, miluješ ma?“ Na trojnásobnú otázku Peter Kristovi trikrát odpovedá: „Pane, ty vieš, že ťa mám rád“ (porov. Jn 21,15–17). Bez ohľadu na špecifický význam tejto pasáže, takej dôležitej pre Petrovo poslanie, nikomu nemôže uniknúť krása tohto trojitého opakovania, v ktorom sú naliehavá otázka a príslušná odpoveď vyjadrené spôsobom známym zo všeobecnej skúsenosti ľudskej lásky.” https://kazatel.frantiskani.sk/kazen/slavnost-bozskeho-srdca-a-dt-76-11-1-jn-47-16/

Počul som ráz prípad jedného mladého dievčaťa, ktoré bolo nešťastne zaľúbené. Vo svojom smútku prosilo Boha, aby mu pomohol. Keď ju videl jej otec, začal sa jej vysmievať: „Myslíš, že Pána Boha zaujíma tvoje srdce, myslíš, že naozaj nemá iné starosti?“ Na to dievčina rozhorčene zareagovala: „Ak Boha nezaujímajú problémy môjho srdce, tak ani mňa nezaujíma taký Boh!“ Možno si niekto naozaj myslí, že Boha nezaujíma ľudské srdce. Ale keď pozorne čítame Písmo sväté, zistíme, že zo všetkého najviac ho zaujíma práve ľudské srdce. Slovo sa stalo telom a prebývalo medzi nami. Boh pozná problémy ľudského srdca. Boh to vie z viacerých dôvodov.
Vie to preto, lebo On stvoril človeka a vie z čoho ho stvoril. On je náš Stvoriteľ a Pán. On vie, aké potreby a aký hlad vložil do ľudského srdca. Výstižne vyjadril túto základnú potrebu ľudského srdca sv. Augustín, ktorý skôr ako našiel Boha vyskúšal všetko, čo sa len dalo: „Nespokojné ľudské srdce, kým nespočinie v Teba Bože!“. Ľudské srdce je určené k tomu, aby cez neho prúdila Božia Láska. Láska Božia sa rozlieva v našich srdciach, skrze Ducha Svätého, ktorý je nám daný. https://kazatel.frantiskani.sk/kazen/slavnost-bozskeho-srdca-2/

V r. l673 sa modlila v oktáve Božieho Tela pred svätostánkom. Vtedy sa jej Pán zjavil takto: „Videla som Božské Srdce v oslňujúcom lesku, priehľadné ako krištáľ. Ovinuté bolo tŕním a ozdobené krížom. Pán mi povedal: „Najväčšiu lásku mi preukážeš, keď budeš toto srdce milovať a šíriť úctu k nemu v celej Cirkvi. Moje srdce miluje ľudí nekonečnou láskou, ale mnohí mi odplácajú lásku nevďakom. Zaveď zvláštnu slávnosť k úcte môjho srdca na zmier za urážky, ktoré sa mi dostáva v Najsvätejšej Sviatosti Oltárnej. Sľubujem, že tých, ktorí budu ctiť moje srdce obdarím hojnými milosťami.“
A od tej chvíle nemala Margita väčšej túžby ako byt podobná svojmu potupenému Ženíchovi. Ak vynikala vo všetkých čnostiach, tak v pokore bola naozaj doma. Pokoru prejavovala svojou poslušnosťou voči cirkvi a predstaveným. Sama píše, že: „Od chvíle vyvolenia, Boh učinil, že som sa stala kameňom úrazu, ohniskom pohŕdania, strediskom potupy, nástrojom pokorenia. Domnievali sa, že som posadla zlým duchom, kropili ma svätenou vodou, modlili sa nado mnou.“ https://kazatel.frantiskani.sk/kazen/slavnost-bozskeho-srdca/

nn https://kazatel.frantiskani.sk/kazen/slavnost-najsvatejsieho-srdca-jezisovho-c/

V piatok 7. júna slávila Rímskokatolícka cirkev sviatok Najsvätejšieho Srdca Ježišovho. My
gréckokatolíci sme v rovnaký deň slávili v podstate to isté, len s iným názvom: Najsladšieho
Pána, Boha a Spasiteľa nášho Ježiša Krista, Milujúceho ľudí. Nasledujúci text sa venuje
historickému, ale predovšetkým duchovnému základu tejto slávnosti.

Boh má srdce. Svet vyzerá, ako by ho stratil, hovorí pápež František
K mystických videniam svätej Margity Márie Alacoque došlo medzi rokmi 1673 až 1675.
Ježiš sa francúzskej rehoľníčke rádu Navštívenia Panny Márie v Paray-le-Monial zjavil
dohromady štyrikrát. K prvému zjaveniu došlo pred 350 rokmi 27. decembra 1673. Počas
zjavení, ktorých obsah si mystička zapisovala do denníka, jej Ježiš hovoril o svojej veľkej,
no často neopätovanej láske k ľuďom. Pozýval ju k častému svätému prijímaniu, čo bolo v
protiklade k vtedajším rigoristickým tendenciám šíriaceho sa jansenizmu.

Ovocím týchto zjavení bolo zavedenie svätého prijímania na prvý piatok v mesiaci či
takzvaná svätá hodinka vo štvrtok v noci pred prvým piatkom. Okrem toho dostala mystička
počas posledného štvrtého zjavenia pokyny na zavedenie sviatku Božského Srdca do
liturgického života Katolíckej cirkvi. Ten sa každoročne slávi v prvý piatok po oktáve
slávnosti Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi. Slávnosť Najsvätejšieho Srdca Ježišovho pre
celú Cirkev ustanovil v roku 1856 pápež Pius IX., ktorý vyhlásil sestru Margitu Máriu
Alacoque za blahoslavenú.

Pod vplyvom zjavení sa rozšírila aj úcta k obrazu Božského Srdca, ktorý zodpovedá opisu
mystičky po druhom zjavení: „Božské Srdce sa mi ukázalo ako keby na plamennom tróne,
jasnejšie ako slnko a priehľadnejšie ako krištáľ so svojou ctihodnou ranou. Bolo obklopené
korunou z tŕňov, symbolizujúcou urážky spôsobené našimi hriechmi. Nad ním sa týčil kríž,
ktorý znamenal, že už od prvých chvíľ jeho vtelenia (…) bol kríž vbitý do tohto Srdca…“

Deväť mesiacov k novému narodeniu
Súčasťou zjavení je viacero Ježišových prisľúbení. Jedno z najpôsobivejších hovorí o
deviatich prvých piatkoch. „Sľubujem vám v nekonečnom milosrdenstve svojho srdca, že
jeho všemohúca láska udelí milosť vytrvalosti do konca všetkým, ktorí pristúpia k svätému
prijímaniu počas deviatich po sebe nasledujúcich prvých piatkov v mesiaci. Nezomrú bez
prijatia svätých sviatostí. Moje Božské Srdce bude ich bezpečným útočiskom v poslednej
hodine,“ čítame v denníku mystičky.

Ježišove prisľúbenia svätej Margite Márii Alacoque, uznané a schválené Cirkvou, však
nemožno vnímať ako magický program alebo lacnú poistku na ceste do neba. Svätá spoveď
a sväté prijímanie počas deviatich po sebe nasledujúcich piatkov sú pozvaním objaviť Božiu
lásku vo svojom vlastnom živote. Hlavným cieľom je teda znovuzrodenie človeka do vzťahu
s Kristom.

Už cirkevní otcovia videli prebodnutý bok ukrižovaného Ježiša (porov. Jn 19,34) ako bránu
spásy, cez ktorú nachádzame Boha. Otvorené Ježišovo srdce vnímali ako prameň, z ktorého
vyvierajú sviatosti Cirkvi: voda krstu a krv Eucharistie, ktoré uhasia každý smäd človeka po
láske.

Úcta k Ježišovmu Božskému Srdcu teda nie je len sentimentálnou formou ľudovej zbožnosti.
Je vyjadrením a zároveň posilnením viery, že Ježiš Kristus prijal ľudské telo, trpel v ľudskom
tele, vstal z mŕtvych v ľudskom oslávenom tele a s týmto telom sa vrátil do neba.
Pápež Benedikt XVI. to vyjadril slovami: „Ak chceme vidieť srdce Pána, musíme sa pozrieť
na bok prebodnutý kopijou, kde žiari nevyčerpateľná Božia vôľa spasiť každého človeka.“

Naivná zbožnosť mníšok?
Zdôraznil tiež, že „Ježišovo srdce nemožno považovať za dočasný alebo zbožný kult:
adorácia Božej lásky, ktorá našla svoje historické a zbožné vyjadrenie v symbole
‚prebodnutého srdca‘, zostáva nevyhnutná pre živý vzťah s Bohom.“

Pápež František dôrazne odporučil kňazom, aby si prečítali encykliku o Najsvätejšom Srdci
Ježišovom Haurietis Aquas, vydanú pápežom Piom XII. V tejto encyklike je jasne vyjadrené,
že úcta k Božskému Srdcu nie je „naivná zbožnosť mníšok“, ale pravda hlboko ukotvená vo
viere Cirkvi, ktorá je založená na tajomstve vtelenia a vykúpenia na kríži.

Počas ostatnej generálnej audiencie pápež František ohlásil zámer zverejniť ďalší dokument
o úcte k Božskému Srdcu Ježiša Krista. Impulzom pre jeho napísanie bolo spomenuté 350.
výročie prvého zjavenia a prečítať by sme si ho mohli už v septembri. „Verím, že nám veľmi
prospeje, keď sa zamyslíme nad rôznymi aspektmi Pánovej lásky, ktoré môžu osvetliť cestu
cirkevnej obnovy, ale aj povedať niečo dôležité tomuto svetu, ktorý akoby stratil srdce,“
povedal pontifex.

Zdroj: https://bratislava.grkatba.sk/wp-content/uploads/2024/06/Stauros-2024-12.pdf

Apoštol: Bratia, sláva, česť a pokoj čakajú každého, kto koná dobro, najprv Žida, potom Gréka. Veď Boh nikomu nenadŕža. Všetci, čo hrešili bez zákona, bez zákona aj zahynú, a tí, čo hrešili pod zákonom, budú súdení podľa zákona. Lebo nie tí sú spravodliví pred Bohom, čo zákon počúvajú, ale tí, čo zákon plnia, budú ospravedlnení. A keď pohania, ktorí nemajú zákon, od prírody robia, čo zákon požaduje, hoci taký zákon nemajú, sami sebe sú zákonom. Tým ukazujú, že majú požiadavky zákona vpísané vo svojich srdciach, čo im dosvedčuje zároveň aj ich svedomie, aj ich myšlienky, ktoré sa navzájom obviňujú alebo i bránia; v deň, keď Boh bude podľa môjho evanjelia skrze Krista Ježiša súdiť, čo je skryté v ľuďoch. (Ap. 81b. začalo Rim 2, 10-16)

Evanjelium: V tom čase, keď Ježiš kráčal popri Galilejskom mori, videl dvoch bratov, Šimona, ktorý sa volá Peter, a jeho brata Andreja, ako spúšťajú sieť do mora; boli totiž rybármi. I povedal im: „Poďte za mnou a urobím z vás rybárov ľudí.” Oni hneď zanechali siete a išli za ním. Ako šiel odtiaľ ďalej, videl iných dvoch bratov, Jakuba Zebedejovho a jeho brata Jána, ako na lodi so svojím otcom Zebedejom opravujú siete; aj ich povolal. Oni hneď zanechali loď i svojho otca a išli za ním. A Ježiš chodil po celej Galilei, učil v ich synagógach, hlásal evanjelium o kráľovstve a uzdravoval každý neduh a každú chorobu medzi ľudom. (Matúš 9. začalo Mt 4, 18-23)

pápež František:
…. Všimnime si, čo im Ježiš povedal: urobím z vás rybárov ľudí. Prihovára sa rybárom a používa jazyk, ktorý im je zrozumiteľný. Priťahuje si vychádzajúc z ich života: povoláva ich tam, kde sú a takých, akí sú, aby ich zapojil do svojho vlastného poslania. „Oni hneď zanechali siete a išli za ním“ (v. 20). Prečo hneď? Lebo jednoducho cítili, že ich priťahuje. Takí rýchli a pohotoví neboli preto, že dostali príkaz, ale preto, že boli pritiahnutí láskou. K nasledovaniu Ježiša nestačia dobré snaženia, potrebné je každodenne počúvať jeho volanie. Len on, ktorý nás pozná a neskonale miluje, nám dá zájsť na hlbinu v mori života. Tak ako to urobil s tými učeníkmi, ktorí ho počúvli.
Preto potrebujeme jeho Slovo: počúvať uprostred tých tisícov každodenných slov to jediné Slovo, ktoré nám nehovorí o veciach, ale hovorí nám o živote.
Drahí bratia a sestry, dajme v našom vnútri miesto Božiemu Slovu! Čítajme si každý deň pár riadkov z Biblie. Začnime Evanjeliom: majme ho otvorené doma na nočnom stolíku, nosme si ho so sebou vo vrecku alebo v taške, otvorme si ho v mobile, nechajme, aby nás každý deň inšpirovalo. Objavíme, že Boh je blízko, že osvetľuje naše temnoty a že s láskou privádza náš život na hlbinu. https://www.vaticannews.va/sk/papez/news/2020-01/bozie-slovo-nas-vedie-na-hlbinu-homilia-v-nedelu-bozieho-slova.html

https://www.vaticannews.va/sk/papez/news/2021-01/boh-je-blizko-homilia-svateho-otca-na-nedelu-bozieho-slova.html

pápež František:
Napokon – tretí aspekt – Božie slovo, ktoré je adresované všetkým a vyzýva k obráteniu, robí ohlasovateľov. Božie slovo je pre všetkých; po druhé, vyzýva k obráteniu; po tretie, robí ohlasovateľov. Ježiš totiž prechádza popri brehu Galilejského mora a volá Šimona a Ondreja, dvoch bratov, ktorí boli rybármi. Svojím Slovom ich pozýva, aby ho nasledovali, a hovorí im, že z nich urobí „rybárov ľudí” (Mt 4, 19): už nie len odborníkov na lode, siete a ryby, ale odborníkov na hľadanie iných. A tak ako sa pri plavbe a rybolove naučili opustiť breh a nahodiť siete na otvorenom mori, tak sa stanú apoštolmi schopnými plaviť sa na otvorenom mori sveta, vychádzať v ústrety svojim bratom a sestrám a ohlasovať radosť evanjelia. Toto je dynamizmus Slova: vťahuje nás do „siete” Otcovej lásky a robí z nás apoštolov, ktorí cítia neodolateľnú túžbu priviesť každého koho stretnú na loď Jeho kráľovstva. A to nie je prozelytizmus, pretože to, čo volá, je Božie slovo, nie naše slovo.https://www.vaticannews.va/sk/papez/news/2023-01/papez-frantisek-co-mame-opustit-aby-sme-mohli-nasledovat.html

Zanechať a nasledovať. S Ježišom je to vždy tak. Človek začína akosi vnímať jeho príťažlivosť, možno aj vďaka iným. Potom sa poznanie môže stať osobnejším a zapáliť svetlo v srdci. Stane sa z toho niečo krásne, o čo sa môžeme podeliť: „Vieš, tento úryvok z evanjelia ma zasiahol, táto skúsenosť služby sa ma dotkla.“ Niečo čo sa dotkne tvojho srdca. Tak to zrejme robili aj prví učeníci (porov. Jn 1,40-42). Ale skôr či neskôr príde chvíľa, keď je potrebné zanechať a nasledovať ho (porov. Lk 11,27-28). A tu treba urobiť rozhodnutie: opustím niektoré istoty a vydám sa na nové dobrodružstvo, alebo zostanem tam, taký aký som? Je to rozhodujúci okamih pre každého kresťana, pretože tu ide o význam všetkého ostatného. Ak človek nenájde odvahu vydať sa na cestu, hrozí, že zostane divákom vlastnej existencie a bude žiť svoju vieru polovičato.
Byť s Ježišom si preto vyžaduje odvahu zanechať, vydať sa na cestu. A čo musíme opustiť? Určite treba zanechať naše neresti, hriechy, ktoré sú ako kotvy, ktoré nás blokujú pri brehu a bránia nám vyplávať na šíre more. Správne je začať zanechávať tým, že začneme prosbou o odpustenie: odpúšťam tie veci, ktoré neboli dobré: nechávam ich a idem ďalej. Musíme však zanechať aj to, čo nám bráni žiť naplno, napríklad obavy, sebecké kalkuly, záruky, že zostaneme v bezpečí, keď budeme žiť nízko. Musíme sa tiež vzdať času, ktorý strácame na mnohé zbytočné veci. Aké krásne je nechať to všetko za sebou a zažiť napríklad únavné, ale napĺňajúce riziko služby alebo venovať čas modlitbe, aby sme rástli v priateľstve s Pánom.
https://www.vaticannews.va/sk/papez/news/2023-01/papez-frantisek-citme-sa-byt-povolani-dat-telo-boziemu-slovu.html

EVANJELIUM NA DNES: VLADYKA JONÁŠ MAXIM: Nedeľa 2. týždňa po Päťdesiatnici – https://www.youtube.com/watch?v=xYjhdLhSMxM

Veľký pôst a Sväté Pentekostarion (= päťdesiat dní od Nedeľa Paschy do Nedele Päťdesiatnice) vytvárajú takmer tretinu roka viery. Dnes začíname druhú „tretinu“, ohlasovanie Evanjelia podľa svätého Matúša, ktoré čítame až do sviatku Povýšenia svätého Kríža (14. september).
Toto obdobie sa opäť začína výzvou, aby sme vždy „mali oči upreté na Ježiša“. Dnes sme Šimon a Andrej, Jakub a Ján, ktorí počujú Ježišov hlas: „Poďte za mnou.“ Dnes počujeme Pána, ktorý nás volá k životu, ktorý je podobný Jeho životu, čiže k životu starostlivosti o druhých a ohlasovania evanjelia, ak nie slovami, tak našimi skutkami a životmi. https://www.jankrupa.sk/druha-nedela-po-patdesiatnici-david-petras/

Pojem „evanjelium“ si spájame so štyrmi novozákonnými textami, ktoré hovoria o Kristovom živote a posolstve. V Rímskej ríši bolo „evanjelium“ cisárskym vyhlásením, ktoré sa ohlasovalo s fanfárami – „dobrou zvesťou“, ako sa to často prekladá. Prevzatím tohto slova apoštoli vlastne hovorili, že Ježiš je „skutočnou správou“ v našom svete.
„Nebeské kráľovstvo nemá cenovku: má takú hodnotu, akú máte vy. Pre Zacheja malo hodnotu polovice toho, čo vlastnil, pretože druhú polovicu, ktorú si neprávom strčil do vrecka, sľúbil vrátiť štvornásobne. Pre Petra a Andreja malo hodnotu sietí a nádoby, ktoré zanechali; pre vdovu malo hodnotu dvoch medených mincí; pre iného malo hodnotu pohára studenej vody. Ako sme teda povedali, nebeské kráľovstvo má takú hodnotu, akú máte vy.“ https://www.jankrupa.sk/nedela-2-tyzdna-po-patdesiatnici-rybari-ludi/

Ľvovská synoda (1891) počas Petrovky dovoľuje konzumáciu mliečnych produktov aj v pondelok, stredu a piatok a mäsité pokrmy počas zvyšných štyroch dní týždňa; ukladá však laikom povinnosť pomodliť sa päť modlitieb „Otče náš“ a päť modlitieb „Raduj sa, Bohorodička“ pred a po jedle, a to na obed a večer; duchovenstvo má recitovať kajúci 50. žalm. https://www.dku.grkatpo.sk/2-nedela-po-patdesiatnici-2/

Košická eparchia – Nad nedeľným evanjeliom – Nedeľa 2. týždňa po Päťdesiatnici (Mt 4, 18-23) https://www.youtube.com/watch?v=GZ9Qya5Wq9o

Homíliu k evanjeliu 2. nedele po Päťdesiatnici pripravil kaplán gréckokatolíckej farnosti Trebišov o. Roland Nosov. https://casopisslovo.sk/viera/homilia-k-nedelnemu-evanjeliu/

EVANJELIUM NA DNES: O. ANTON VERBOVSKÝ: Nedeľa 2. týždňa po Päťdesiatnici
Youtube prepis: Keď kdesi som čítal komentáre k tomuto textu, tak vlastne tam je vysvetlené to grécke sformulovanie halieus antropos, vlastne rybári ľudí, ale to možno nie sú ako keby čisto rybári, ale vlastne to slovo halieus , keď sa nemýlim, je vlastne kdesi človek, ktorý žije s morom alebo to je tiež námorník alebo kdesi človek, ktorý sa kdesi kde si pohybuje v tej sfére mora, rybárstva a tak ďalej. A kdesi tam môže byť to také odvolávanie sa na knihu proroka Jeremiáša, kde on vlastne hovorí, že vlastne pošle rybárov, aby aby zberali ten stratený Izrael a pošle tých poľovníkov a a lesníkov, horárov, aby vlastne takisto pozberali z hôr a vlastne les to stratené stádo Izraela. Čiže vlastne vidíme tu ten tú symboliku, že to nie je o tom rybolove, ale že je to o tom, že Ježiš pozýva tých apoštolov, aby mu pomáhali pozberať stratených. … https://www.youtube.com/watch?v=WRzOpIctr_4

EVANJELIUM NA DNES – O. JURIJ POPOVIČ – Nedeľa 2. týždňa po Päťdesiatnici https://www.youtube.com/watch?v=xzdOGVCaXfQ

nn https://open.spotify.com/episode/4GLUOIFFxLujIj7HMSnxGi

o. Róbert Jáger (2018) … A toto je presne to najdôležitejšie pred samotným vykročením. Ba priam musí byť súčasťou odpovede na Ježišovo pozvanie. Nie v zmysle „som nehodný, lebo mám toľko hriechov a slabostí… a teda nejdem“. Nie! Práve naopak! Pozri Ježiš, toto sú moje slabosti a hriechy, ktoré má budú brzdiť v slobodnom kráčaní za Tebou!!! Bez Teba to nedám! Táto zdravá autokritika je to, čo Ježiš naozaj chce. On potom dá odpoveď, ktorú dal Pavlovi: „Stačí ti moja milosť, lebo sila sa dokonale prejavuje v slabosti.“ (2 Kor 12,9). https://www.verbumdomini.sk/2-nedela-po-zoslani-sv-ducha-mt-418-23/

o. Róbert Jáger (2013) Lukáš teda pridáva detail, ktorý nám chýba: Ježiš učí na brehu jazera, ľudia sa na neho tlačia, lebo chcú počuť Božie slovo. On vstúpi do loďky, ktorá patrila Šimonovi a z nej rozpráva zástupu. Potom sa obráti k Šimonovi a povie spustite siete. Šimon sa ohradí, veď predsa celú noc lovili a nič. Ale na „tvoje slovo to urobím“. Chytia toľko rýb, že sú preľaknutí, ale Ježiš im povie poďte a oni idú (porov. Lk 5, 1-11). Matúš vynecháva tieto detaily, „zhustí“ ich do jednoduchej výpovede „keď raz kráčal popri Galilejskom mori“, aby zdôraznil, že Ježišovo slovo má moc. Priťahuje. Matúš chce upriamiť našu pozornosť práve na Ježišovo slovo: povedal a oni šli. Lukáš nám to ozrejmí a lepšie tomu rozumieme. Ale nič nové nepovie. Veď je to Ježišovo slovo, ktoré priťahuje zástupy, ktoré dáva bohatý rybolov. Slovo, ktoré oslobodzuje od strachu. Slovo, ktoré vedie ku skúsenosti. Slovo, za ktorým stojí realita, hodnovernosť, pravda. Slovo, ktoré je kryté nie sľubmi, medovými motúzikmi, ale skutkom.
Aký je rozdiel medzi Ním a tým, čoho sme svedkami dnes? Strom poznať po ovocí – hovorí Ježiš (Mt 12,33). A dnes? Dnes skôr platí, že strom poznať po lístí, podľa prvého dojmu košatej koruny slov. Dnešné evanjelium nás stavia pred výzvu ochutnať Ježišovo slovo. Urobiť ten riskantný krok dôvery. Zanechať domnelé istoty a urobiť ten krok. Strom poznať po ovocí. Matúš ukazuje, že ovocie sa dostaví po „riskantnom“ kroku dôvery. Ježiš nielen učí a šíri sa jeho imidž, ale predovšetkým uzdravuje všetkých, čo k nemu prichádzajú s dôverou: Prinášali k nemu všetkých chorých, postihnutých rozličnými neduhmi a trápením, posadnutých zlými duchmi, námesačníkov a ochrnutých, a on ich uzdravoval. https://www.verbumdomini.sk/2-nedela-po-zoslani-sv-ducha/

nn https://www.verbumdomini.sk/3-nedela-cez-rok-a-slovo-k-evanjeliu-mt-412-23/

o. Martin Pavúk
Bratia a sestry, dnešné evanjelium a téma o ktorej sme čítali, je pre nás veľmi známa. Povolanie… Všetci sa raz musíme rozhodnúť. Povolanie na manželstvo, alebo život v zasvätení… Treba si ale uvedomiť, že v skutočnosti neexistuje rozdiel medzi jednotlivými povolaniami. Povolanie je iba jedno, a to je povolanie k láske.
Z tejto zásady vyplýva základná rovnocennosť všetkých povolaní. Je úplným nezmyslom hovoriť o tom, že niektoré povolanie je dôležitejšie ako druhé. Takisto je nezmyslom hovoriť o zrade povolania, pretože my nemáme právo súdiť rozhodnutia druhých ľudí, nakoľko nevidíme do ich srdca. Boh povolanie nikomu nevnucuje – ponúka ho človeku a človek ho buď slobodne prijme, alebo slobodne odmietne. Ak človek povolanie od Boha slobodne odmietne, Boh má vždy dostatok možností, aby mu aj napriek všetkému dožičil šťastie v inom povolaní….
Sv. Terézia z Lisieux o svojom poslaní povedala: „Keď som rozjímala o tajomnom tele Cirkvi, nespoznávala som sa ani v jednom úde, ktoré spomína svätý Pavol, alebo lepšie, chcela som sa vidieť vo všetkých. Až v láske som našla os môjho povolania. Pochopila som, že Cirkev má telo zložené z rozličných údov, ale aj to, že v tomto tele nechýba nevyhnutne potrebný a veľmi vznešený úd. Pochopila som, že Cirkev má srdce, a že toto srdce horí láskou. Pochopila som, že iba láska núti údy Cirkvi do činnosti, no keby táto láska vyhasla, apoštoli by už viac nezvestovali evanjelium a mučeníci by už neprelievali krv. Zbadala som a spoznala, že láska v sebe zahŕňa všetky povolania, že láska je všetko, že ona obsahuje všetky časy a miesta, jedným slovom, že láska je večná. Opojená najväčšou radosťou som vtedy vykríkla: Ježišu, moja láska, konečne som našla svoje povolanie: mojím povolaním je láska. Áno, našla som svoje miesto v Cirkvi. https://grkatnr.sk/homilie/mt-4-18-23-5/

https://grkatnr.sk/homilie/mt-4-18-23-4/
https://grkatnr.sk/homilie/mt-4-18-23-3/
https://grkatnr.sk/homilie/mt-4-18-23-2/

Tak aj v kňazstve, alebo manželstve – ak ho nebudeš žiť naplno, budeš nešťastný. Pápež Ján Pavol I. zdôrazňoval kňazom a laikom pri duchovných cvičeniach: „Chcete byť naozaj šťastní? Staňte sa dobrými kňazmi, alebo manželmi. Z celej svojej duše. Z hĺbky svojho srdca. Nedbajúc na obety, ktoré Boh žiada.“ A položil i druhú otázku: „Alebo chcete na sebe spoznať to, ako vyzerá osud najnešťastnejších ľudí na svete? Staňte sa kňazmi, manželmi len polovičato, nezodpovedne. A potom zakúsite, čo je to nešťastie zbytočného človeka, ktorý nevie obetovať to, čo od neho Boh žiada.“ Bratia a sestry, v týchto slovách sa nachádza veľká pravda, lebo či už kňazstvo alebo manželstvo, sa dá šťastne žiť len naplno. https://grkatnr.sk/homilie/mt-4-18-23/

Hneď prvý moment, ktorý si môžeme všimnúť je, že Ježiš popri tom ako kráčal popri Galilejskom mori, videl dvoch bratov. Toto je veľmi podstatné, lebo nám to ukazuje, že prvý, kto koná, je Boh. Ježiš uvidel dvoch bratov, rybárov.
V biblickom jazyku vidieť neznamená len vidieť fyzicky. Je to skôr pohľad do hĺbky. Ježiš uvidel v srdciach dvoch bratov, Šimona a Andreja, otvorenosť pre Neho, pre Jeho slovo. ,,Poďte za mnou.‘‘ Toto je jadro Ježišovho volania. Ježiš hovorí k apoštolom
priamo. Nevysvetľuje im, čo od nich chce (na to je ešte čas), hovorí im jednoducho. A čo to znamená poď za mnou? Táto výzva vyzýva učeníkov k nasledovaniu Krista. V Izraeli bolo zvykom, že učitelia okolo seba zhromažďovali žiakov nie len aby ich vyučovali, ale aj aby im dávali príklad. Ježiš nepozýva apoštolov len k tomu, aby sa od neho učili nejakú náuku, i keď aj to je dôležité, ale aby sa mu pripodobnili tak, ako hovorí na inom mieste evanjelia: ,,učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom.‘‘ (Mt 11, 29) Toto je tá výzva, ktorú dáva Ježiš. Chce aby ho apoštoli nasledovali, aby ho sledovali a učili sa ,,fungovať‘‘ tak, ako funguje On. S tým súvisí aj druhá časť vety: ,,a urobím z vás rybárov ľudí.‘‘ https://www.dku.grkatpo.sk/wp-content/uploads/2.-nedela-po-Patdesiatnici.pdf

trojica.sk Mt 4,12-23 [1] [2] [3] [4] [5] [6] [7] [8] (3. nedeľa v období „cez rok“ – rok A)

frantiskani.sk https://kazatel.frantiskani.sk/kazen/3-nedela-cez-rok-a-mt-412-17/

nn https://biblia.abuke.sk/zamyslenie-3-nedela-v-roku-a-mt-4-12-23/

nn https://dominikani.sk/zmena-kurzu-mt-4-12-23/

nn https://www.evanjelizacia.eu/upload/homilie_-_kazne/lubomir_stancek_homilie_a_2012.pdf

nn https://www.jankrupa.sk/svata-eucharistia-tajomstvo-tela-a-krvi-jezisa-krista/

nn https://www.jankrupa.sk/eucharistia-sviatost-noveho-prikazania/

o. Róbert Jáger https://www.verbumdomini.sk/najsvatejsej-eucharistie/

kazatel.frantiskani.sk:

Slávnosť Tela a Krvi Pána „A“

Slávnosť Tela a Krvi Pána „A“

Slávnosť Tela a Krvi Pána roku „B“ CZ

Slávnosť Tela a Krvi Pána „C“ – (1 Kor 11,23-26)

Slávnosť Tela a Krvi Pána I. CZ

Slávnosť Tela a Krvi Pána II

Slavnosť Tela a Krvi Pána III. – “Eucharistia, ako forma zápasu s hriechom.” CZ

Sväté prijímanie pre každého?
„Neodopierajme Eucharistiu nikomu, kto to o ňu žiada. Keď zostávame v úzkom uzavretom
kruhu, zrádzame eucharistický životný štýl. Je preto najvyšší čas opustiť mentalitu bunkra
a otvoriť sa.“ Tieto vyjadrenia pochádzajú od augsburského biskupa Bertrama Meiera. Na
podporu svojho prístupu zacitoval aj známe slová pápeža Františka: „Nesúďme iných! My
nie sme predsa vyhadzovači pred slávnostnou sieňou Eucharistie, my len pozývame na
svadobnú hostinu, ktorú Pán pripravuje pre všetkých, ktorí po ňom úprimne hladujú.“

Na prijímanie chodia všetci, na spoveď nikto
Na prvé počutie tieto slová voňajú inklúziou. Nikoho nevylučovať. Každý je vítaný. Už pred
Druhým vatikánskym koncilom Cirkev čelila výčitkám, že sa stala obrnenou pevnosťou
a stratila kontakt s okolitým svetom a aktuálnou situáciou človeka. Zdá sa, že rovnakú chybu
už nechce zopakovať, preto sa snaží držať prst na pulze doby, aby mohla pulzovať v jeho
rytme. Veď je predsa semper reformanda!

V mysli mi rezonuje opis jedného známeho, ktorý už desaťročia pracuje vo Švajčiarsku
a navštevuje tamojšie chrámy. Na západnú „pohostinnosť“ nedá dopustiť: „Na prijímanie
tam chodia všetci, na spoveď už nikto. Kňazovi nevadí, ak je niekto rozvedený a žije v novom
manželstve.“

Tento prístup mu dáva pocit, že aj Boh ho prijíma a že ho neodsudzuje. Jednoducho sa tam
necíti ako kresťan druhej kategórie. „Nie ste Vy na Slovensku príliš prísni?“, pýta sa hlasom
„kolektívneho“ svedomia a vytiahne pritom povedomé zbrane citujúc slová Ježiša Krista:
„Lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí. Choďte a naučte sa, čo to znamená: ‚Milosrdenstvo
chcem, a nie obetu.‘ Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov.“ (Mt 9,13)

Nie je hostina ako hostina
Práve na tento biblický arzenál sa oplatí pozrieť trochu bližšie. V pamäti mi utkvela štúdia
nemeckého biblistu Lothara Wehra, ktorá sa zamerala na kánonické evanjeliá a Pavlove listy
cez optiku hostín. Tie boli stabilnou súčasťou Ježišovej misie a vidíme ich dokonca aj po
Ježišovom vzkriesení, keď je už „vybavený“ osláveným telom.

Podľa profesora Novej zmluvy však musíme rozlišovať medzi Ježišovými „hostinami
s hriešnikmi“ a jeho eucharistickou hostinou. Vo vtedajšom judaizme sa predstava neba
spájala s obrazom hostiny a sám Ježiš ho použil vo svojich podobenstvách na vykreslenie
Božieho kráľovstva.

Zbožných Židov však nesmierne provokovala iná skutočnosť. Nedokázali stráviť Ježišove
bankety s verejnými hriešnikmi. Podľa profesora Wehra robia súčasní liberálni teológovia
nesprávny záver, keď kladú Ježišove hostiny na jednu kvalitatívnu úroveň. Ako to napríklad
urobili v spoločnom vyhlásení katolíckych a evanjelických teológov v roku 2019.

Na jednej strane Biblia dosvedčuje, že Ježiš verejne stoloval s hriešnikmi a nevylučoval
nikoho, kto túžil po jeho prítomnosti. No na druhej strane je posledná večera, kde Ježiš po
prvý krát ponúkol „eucharistické menu“, iný level. Kým tam Ježiš stoloval s hriešnikmi, tu
stoloval so svojimi učeníkmi.

Samozrejme toto rozlišovanie neznamená, že Ježišovi žiaci nie sú hriešnici; ich situácia je
však už situáciou po obrátení. Prešlo sitom, keď mnohí Ježišovi žiaci ho po jeho „tvrdých“
slovách o eucharistii „opustili a viac s ním nechodili.“ (Jn 6,66) Ježišove hostiny s verejnými
hriešnikmi boli obrazom prvého kroku, ktorý Boh robí ku každému človeku a po ktorom má
nasledovať jeho odpoveď: obrátenie.

Profesor Wehr vidí tento krok obrátenia zrealizovaný v krste. V čom teda spočíva zásadný
rozdiel medzi eucharistickou hostinou poslednej večere a hostinami hriešnikov, ktoré mal
Ježiš vo veľkej obľube? Bankety s hriešnikmi boli začiatkom Božej vlády, kým Eucharistia
bola a je zavŕšením a vrcholom Božieho kráľovstva na zemi.

Túto líniu preberá a rozvádza aj svätý apoštol Pavol vo svojich listoch, keď ako
eucharistických hostí vníma plných členov Cirkvi. Apoštol národov dokonca neváha odobrať
jednej hostine prívlastok „Pánova“ pre nezhody medzi jej účastníkmi. (porov. 1Kor 11,20)

Eucharistia vieru vyžaduje, nielen dáva
Novozákonné svedectvá nás teda privádzajú k záveru, že plná účasť na Eucharistii
predpokladá a vyžaduje vieru človeka nielen v zmysle dôvery, ale aj viery v konkrétne
obsahy. (porov. Jn 5 a 6) Tých, ktorí tieto obsahy neprijali, neprijímali následne ani Ježišovo
telo a krv.

Medzinárodne uznávaný expert na tzv. teológiu tela sv. Jána Pavla II prof. José Granados to
v jednom rozhovore zhrnul slovami: „V otázke prijímanie eucharistie Cirkev od začiatku
vyžadovala konformitu s evanjeliom. Nemôžem jesť Kristovo telo, keď „nejem“ aj jeho slová
a postoje. Svätý Augustín pripomína, že slovom „amen“ pri prijímaní Eucharistie sa my sami
stávame Kristovým telom, teda súčasťou Cirkvi. Toto je kľúčový princíp v hľadaní odpovede
na túto otázku.“

Eucharistia pre každého je teda lákavá výzva, ale nekončí bodkou ani výkričníkom. Rovnako
ako láska Boha, ktorá síce nekladie podmienky, ale má svoje (nad)prirodzené následky.

Zdroj: https://bratislava.grkatba.sk/wp-content/uploads/2025/06/Stauros-2025-13-1.pdf

Homo capax Dei

Človek má rovnako blízko k Bohu ako k divej zveri. Záleží len na tom, ktorým smerom sa vyberie,“ pripomína známe vysvetlenie biblického faktu, že „koruna tvorstva“ nemá svoj osobitný deň stvorenia, ale musí sa oň deliť práve s divou zverou. Skúsenosť, žiaľ, dosvedčuje, že to nie je len biblická opcia, ale pomerne častá realita „človeka-vlka“. Konštatujeme čoraz viac polarizovanú spoločnosť, skúmame príčiny, hľadáme riešenia.
Päťdesiat dní po Veľkej noci udalosť Turíc znova odhaľuje kľúč, ktorým tieto procesy dešifruje kresťan. Zrodenie cirkvi ako tajomného tela Ježiša Krista spúšťa ten istý, kto spôsobil jeho počatie v tele Panny z Nazareta: Svätý Duch. Tretiu Osobu v jednom Bohu, ktorú Biblia opisuje prostredníctvom symbolov ohňa, vetra či holubice spoznávame podľa jej účinkov. Významní cirkevní autori ako Origenes, svätý Augustín či svätý Tomáš
Akvinský vidia výsledok zostúpenia Svätého Ducha vo vrcholnom bode a opisujú ho slovami: Homo capax Dei, teda človek sa stáva schopným Boha. Cesta k Bohu, ktorú ukázalo už stvorenie, sa príchodom Svätého Ducha stala úplne schodnou. Počiatočný výber cesty k divej zveri je však doteraz tým hlavným dôvodom, prečo opačný smer odpíšeme ako zbytočný, nemožný alebo nesprávny.

Je Boh pre človeka hrozbou?
Ešte stále prežíva starozákonný strach, že Boh je pre človeka hrozbou. Ešte stále nás strašia výroky, že človek nemôže vidieť Boha a zostať nažive. Aj z tohto strachu pramenili siahodlhé predpisy o čistote, kulte a jedlách. Okrem oslavy Boha sledovali najmä ochranu človeka. Kult v Starom zákone teda chránil človeka, ktorý sa chcel priblížiť k Bohu. Čo však s takým Bohom? Buď sa mu otrocky podriadiť, alebo sa proti takému Bohu vzbúriť a prevziať jeho miesto.

Človek rozumný osvietený sa preto rozhodol pre evolučný skok a prepísal Homo capax Dei na „ľudskejšiu“ formu Homo capax hominis. Vylúčením pravého Boha z rovnice života sa však od zamýšľanej väčšej ľudskosti vzdialil a neustále vzďaľuje. Sloboda, ktorú človek dostal ako dar, aby sa rozhodnutiami pre Boha stávala dokonalejšou, sa opačnými rozhodnutiami mení na otroctvo alebo anarchiu. Vylúčením Boha sa pokúšame získať samých seba, no výsledok je presne opačný: odcudzenie, strata a stále aktuálna fráza homo homini lupus.

„Baby Lasagna“ a príbeh jeho obrátenia
V spojitosti so speváckou súťažou Eurovízia pozitívne zaujal príbeh súťažiaceho, ktorého v aktuálnom ročníku predbehol len takzvane nebinárny Švajčiar. Chorvátsky hudobník Marko Purišić alias „Baby Lasagna“, ktorý sa napokon umiestnil na druhom mieste, je príkladom človeka, ktorý otvorene hovorí o svojej viere. V rozhovore pre chorvátsky kresťanský portál Bitno.net priznal, že napriek rozbehnutej kariére hudobníka, vzťahu i vysokoškolskému diplomu ho ničila vnútorná prázdnota. „Akoby bolo moje srdce v rukách niekoho iného, kto ho nemilosrdne držal,“ opisuje Chorvát temné obdobie svojho života. V najťažšej chvíli mu jeho otec sprostredkoval rozhovor s kňazom, ktorý podľa Purišićových slov znamenal zásadný obrat v jeho živote.

Pred obrátením praktizoval spevák typické „poschodové kresťanstvo“. „Chodil som do kostola a robil som si, čo som chcel. Keď som sa modlil, vždy to bolo podriadené mojim aktuálnym túžbam a potrebám,“ vysvetľuje Purišić a hovorí o zásadnej zmene: „Prvýkrát som zatúžil počúvať a nerozprávať len sám. Začal som sa pýtať Boha: ‚Čo mi chceš povedať?‘ a dostal som od neho odpoveď ‚Patríš mi!‘,“ vyznáva sa spevák.

Neboja sa!
Obrátenie ho nepripravilo o životné šťastie. Práve naopak. „Nič som nestratil, všetko som získal,“ svedčí dnes mladý hudobník: „Až s Bohom som získal seba samého,“ Zároveň však zostáva stáť nohami pevne na zemi. „Život viery neznamená vznášať sa v siedmom nebi,“ priznáva dvadsaťpäťročný spevák, ktorý si každé ráno prečíta niekoľko kapitol z Biblie, lebo túži poznať slová Boha. Vrcholným bodom je preňho Eucharistia a jeho osobným cieľom je „pripodobniť sa svätým, ktorí boli ochotní zomrieť za svojho Pána“. Chýbajúcu odvahu na tejto ceste mu dodáva slovo, ktoré je silnejšie než všetky ostatné: „Neboj sa!“ Marko Purišić je živým dôkazom, že spojenia „človek je schopný Boha“ a „človek je schopný človeka“ nie sú protiklady. Marko sa pridal k tým, ktorí sa na vlastnej koži presvedčili a presviedčajú, ako prvé vedie k druhému. Teológovia o tom píšu traktáty, a pritom niekedy stačí aj jedna veta: „Až s Bohom som získal seba samého!“

https://bratislava.grkatba.sk/wp-content/uploads/2024/05/Stauros-2024-11.pdf