Ďalšie myšlienky – Nedeľa o márnotratnom synovi – Lukáš 79. začalo – Lk 15, 11-32
Týmito slovami otec prerušil mladšieho syna v okamihu, keď vyznával svoju vinu: «Už nie som hoden volať sa tvojím synom…» (v. 19). No tento výraz je neznesiteľný pre srdce otca, ktorý sa naopak náhli, aby synovi prinavrátil znaky jeho dôstojnosti: krásne šaty, prsteň, topánky. Ježiš neopisuje urazeného a rozhorčeného otca, takého, ktorý by napríklad synovi povedal: „Toto mi zaplatíš!“ Nie, otec ho objíma, očakáva s láskou. A naopak jediná vec, ktorú má otec na srdci, je to, aby tento syn stál pred ním živý a zdravý. A z tohto je šťastný a robí oslavu.
Prijatie syna, ktorý sa vracia, je dojímavo opísané: «Ešte bol ďaleko, keď ho zazrel jeho otec, a bolo mu ho ľúto. Pribehol k nemu, hodil sa mu okolo krku a vybozkával ho» (v. 20). Aká nežnosť! Videl ho z diaľky: čo to znamená? To, že otec neustále vychádzal na terasu vyzerať na cestu, či sa syn nevracia. Ten syn, ktorý povyvádzal všetko možné. No otec ho očakával. Aká nádherná vec je otcovská nežnosť! Otcovo milosrdenstvo je prekypujúce, bezpodmienečné a prejavuje sa ešte skôr než syn začne hovoriť.
Isteže, syn vie, že pochybil a uznáva to: «Zhrešil som… prijmi ma ako jedného zo svojich nádenníkov» (v. 19). No tieto slová sa pri otcovom odpustení rozplývajú. Objatie a bozk jeho otca mu dávajú pochopiť, že bol vždy pokladaný za syna, bez ohľadu na čokoľvek. Veď je synom! Toto Ježišovo učenie je dôležité: naša hodnosť Božích detí je ovocím lásky Otcovho srdca. Nezávisí od našich zásluh alebo našich činov, a tak nám ju nik nemôže odňať, ani diabol! Nikto nám nemôže vziať túto dôstojnosť.
Tieto Ježišove slová nás povzbudzujú, aby sme nikdy nezúfali. Myslím na mamy a otcov v úzkosti, keď vidia ako sa deti vzďaľujú a vstupujú na nebezpečné cesty. Myslím na farárov a katechétov, ktorí sa neraz spytujú, či ich práca nevyšla nazmar. Ale myslím aj na tých, čo sú vo väzení a zdá sa im, že ich životu je koniec, na tých, čo urobili chybné rozhodnutia a nedokážu vidieť budúcnosť. Na všetkých, čo majú hlad po milosrdenstve a odpustení a nazdávajú sa, že si ho nezaslúžia… V akejkoľvek situácii života sa nachádzam, nikdy nesmiem zabudnúť, že nikdy neprestanem byť Božím dieťaťom, dieťaťom Otca, ktorý ma miluje a čaká na môj návrat. Aj v najprotivnejšej situácii života ma Boh očakáva, Boh ma chce objať, Boh ma čaká.katechéza_pápeža_františka_podobenstvo_o_milosrdnom_otcovi_a_jeho/sk-1229096
Na rozdiel od mnohých ľudí márnotratný syn urobí niečo so svojím stavom: vráti sa k svojmu otcovi. Robí pokánie. Ešte stále myslí na seba a svoje potreby a plánuje si vyprosiť najnižšie miesto v otcovej domácnosti. Mladík nevie, s kým má do činenia.
Odpúšťajúci Otec a Božie milosrdenstvo
Otec nečaká, pokým sa mu syn ospravedlní alebo požiada o odpustenie. Privíta ho doma s otvorenou náručou a zvolá oslavu. Otec je obrazom nášho nebeského Otca, ktorý vie, keď jedno z jeho detí žiada o odpustenie, a hneď udelí odpustenie bez toho, aby vyžadoval nejakú formu pokánia alebo zadosťučinenia.
Všimnite si, že otec nejde hľadať svojho syna, keď si chlapec užíva márnotratný život, ktorý si zvolil, alebo keď je nešťastný, ale ešte nie je rozhodnutý vrátiť sa domov. Otcovo milosrdenstvo prinesie ovocie až vtedy, keď po ňom syn skutočne zatúži, a tak otec čaká, kým syn urobí prvý krok. No keď sa syn vráti, otec ho nenúti, aby sa usiloval o odpustenie, ale dobrovoľne mu ho udelí. www.jankrupa.sk/marnotratny-syn/
A tak každá z postáv v našom podobenstve predstavuje jednu z postáv, ktoré sú uvedené v troch veršoch citovaného Lukášovho evanjelia. Máme tu syna-rebela, ktorý predstavuje hriešnikov, ďalej tu máme syna-konformistu, ktorý stelesňuje úctu k Zákonu a tradícii, ktorá charakterizuje zákonníkov a farizejov, a máme tu aj vítajúceho otca, ktorým je sám Kristus.
Rebel je naozaj márnotratný, neúctivý voči svojmu otcovi tým, že už teraz žiada to, čo by mu pripadlo po otcovej smrti – vskutku svojmu otcovi hovorí: „Želám si, aby si bol mŕtvy.“ Ako vieme, márnotratný syn odíde a časom príde o všetko. Nakoniec sa rozhodne vrátiť k otcovi, ktorý ho prijme s láskou.
Druhý brat
Príbeh sa teraz zameria na brata-konformistu, ktorý urobil všetko podľa pravidiel, ale je stratený rovnako ako jeho brat. Ako nám hovorí otec Henri Nouwen vo svojej úvahe Návrat márnotratného syna (1992, s. 71): „Starší syn bol navonok bezchybný. No keď je konfrontovaný s otcovou radosťou z návratu mladšieho brata, vybuchla v ňom temná sila a vyvrela na povrch. Zrazu sa v ňom jasne zviditeľní urazený, pyšný, neláskavý sebecký človek, ktorý zostával hlboko skrytý.“
Starší brat bez toho, aby si to uvedomil, odišiel do „cudzej krajiny“ rovnako ako brat-rebel. Už nebol verným synom svojho otca, za akého ho všetci považovali. Keďže je otcovým najstarším synom, jeho miesto malo byť v centre slávnostného zhromaždenia a mal sa starať o to, aby všetci boli vítaní a aby bolo o nich postarané. Pohostinnosť bola – a dodnes je – jednou z najdôležitejších činností v blízkovýchodnej domácnosti. Odmietnutím účasti sa brat-konformista stal presným opakom toho, čím sa zdal byť: a zdal sa byť verným obrazom svojho otca. Brat-konformista nemal dôvod dívať sa na svojho brata zvrchu; aj on sa stal obeťou „tyranie vášní“ (sv. Maxim Vyznávač) a svojím konaním verejne urazil svojho otca. Nielenže odmietol stáť po otcovom boku pred hosťami; dokonca spôsobil, že otec opustil hostí, aby sa zaoberal synovými pocitmi. www.jankrupa.sk/s-i-s-t-a-r-s-i-m-b-r-a-t-o-m/
o. Vojtech Kodet vojtechkodet.cz/prednasky-a-kazani/k-poslechu/kazani/marnotratny-syn-lk-1511-32
o. Martin Pavúk grkatnr.sk/homilie/lk-15-11-32-5/
grkatnr.sk/homilie/lk-15-11-32-4/
grkatnr.sk/homilie/lk-15-11-32-3/
grkatnr.sk/homilie/lk-15-11-32-2/
grkatnr.sk/homilie/lk-15-11-32/
PODOBENSTVO O PETROVI A JUDÁŠOVI – (Nedeľa márnotratného syna) – „Pán povedal toto podobenstvo: „Istý človek mal dvoch synov…“ (Lk 15, 11–32)
Podobenstvo o márnotratnom synovi je nám v mnohom známe. Aj mnohí neveriaci ho poznajú. Ale môže mať aj iné – a možno ešte priliehavejšie názvy – o márnotratných synoch, keďže obaja mali problém, alebo dokonca o milosrdnom otcovi – čo je ešte výstižnejšie pomenovanie.
Ježiš toto podobenstvo hovorí v situácii, kedy je kritizovaný za to, že sa stretáva s hriešnikmi. Vysvetľuje preto počúvajúcim, aký je postoj jeho ako Boha k hriešnikom. Poukazuje na Boha nie ako sudcu, ktorý čaká na chybu, ale ako Otca, ktorý čaká na návrat. Otec v príbehu totiž nerieši porušený zákon, ale zlomený vzťah, kedy túži po jeho obnove.
Ukazuje to vo viacerých svojich postojoch: Rešpektuje slobodu syna, aj keď to bolí. Syn si pýtal dedičstvo – to mu malo patriť až po smrti otca. Ako to muselo otca bolieť, keď ho pýtal už za jeho života? Otec po čase následne čaká a vyzerá syna v diaľke a beží k nemu a obnovuje vzťah so synom – bolo to nemiestne konanie pre zradeného otca rodiny. Skôr syn sa mal doplaziť sám za otcom za to čo urobil. Tak by velila klasická ľudská spravodlivosť – ale otec robí inak. A dokonca otec robí kroky k udržaniu vzťahu aj so starším synom!
Mladší syn predstavuje zjavnú vzburu – odchod, rozpad, pád. Starší syn predstavuje skrytú pýchu – zostáva doma, ale bez lásky, bez radosti, s logikou nároku. Obaja sú mimo otcovho srdca, hoci každý iným spôsobom. A práve Otec stojí medzi nimi ako ten, kto ide v ústrety obom rovnako.
Čo si z toho môžeme zobrať my? Boh nečaká, kým sa polepšíš, ale kým sa vrátiš. Návrat však nie je lacný: vyžaduje pravdu o sebe (mladší syn) a odovzdanie svojich „spravodlivých“ nárokov (starší syn). Bez dôvery niet návratu – a bez návratu niet radosti. Preto je najväčšou prekážkou milosti nie hriech, ale odmietnutie vrátiť sa do radosti, ktorá sa nedá zaslúžiť, iba prijať.
V úvode som spomínal iné názvy tohto slávneho podobenstva. Mám ešte jeden z reálneho života – podobenstvo o Petrovi a Judášovi. Lebo reálnym príkladom týchto postáv je Ježiš ako otec a Peter s Judášom ako dvaja synovia tvárou v tvár Ježišovho utrpenia. Apoštol Peter je ako mladší syn: otvorene zlyhá, zaprie Ježiša, plače nad svojím pádom a vracia sa. Nevyhovára sa, nehrá sa na spravodlivého, ale stojí pred Bohom v pravde a dôvere. Práve preto môže vstúpiť späť do vzťahu a do radosti. Judáš Iškariotský je naopak ako starší syn: zostáva navonok blízko, patrí k Dvanástim, no jeho srdce je vzdialené. Keď zlyhá, nevráti sa, ale zatvorí sa do seba, súdi sám seba a neodváži sa veriť milosrdenstvu. Rozdiel medzi nimi nie je v tom, kto zhrešil viac, ale v tom, kto sa po páde dokázal vrátiť k Otcovi – k Ježišovi. Peter po páde vstúpil späť do radosti, Judáš zostal vonku.
Boh teda unesie náš pád, ale čaká na naše rozhodnutie vrátiť sa. S kým sa zjednotíš ty – s Petrom či Judášom? https://www.facebook.com/permalink.php?story_fbid=pfbid0296z59dV4MJsdg6nisse1BfzUvG8Ss1V4fnzhJuxF4eFYx8zsVCPefTTmGNqti78Yl&id=61572233379691 (fb stránka Veriace zamyslenia)
frantiskani.sk kazatel.frantiskani.sk/kazen/24-nedela-cez-rok-c-2-tim-112-17-a-lk-151-32/
Boh sa mu však prihovára cez jeho vlastný rozum, cez okolnosti života a skrze dôsledky hriechu. „A keď všetko premrhal, nastal v tej krajine veľký hlad a on začal núdzu trieť.“ Bieda, do ktorej sa svojím životným štýlom dostal, mu ukázala kam ústi každý hriech. Tí, ktorí prešli cestou márnotratného syna, potvrdia, že takto naozaj vyzerá cesta hriechu. Navonok úspešný až hýrivý, ale v podstate veľmi smutný. Hriešnik pôsobí dojmom, akoby mu všetko patrilo, ale z ničoho sa nevie skutočne radovať. Vo všetkom naráža na obmedzenosť a konečnosť. Nezáviďme. Keby mladší syn zostal pri otcovi, bol by ušetrený tohto „hýrivého smútku“. Ale muselo sa toto všetko stať, aby pochopil, že jeho otec je tým najlepším na svete, že u nich doma pod otcovým vedením sa ešte aj sluhovia majú lepšie, ako on v cudzine. kazatel.frantiskani.sk/kazen/4-postna-nedela-c-lk-151-311-32/
nn www.trojica.sk/kazne/2004c/04-postna-nedela
www.trojica.sk/kazne/2022c/04-postna-nedela
www.trojica.sk/kazne/2019c/04-postna-nedela
www.trojica.sk/kazne/2016c/04-postna-nedela
www.trojica.sk/kazne/2013c/04-postna-nedela
www.trojica.sk/kazne/2010c/04-postna-nedela
www.trojica.sk/kazne/2007c/04-postna-nedela