Ďalšie myšlienky – Piata nedeľa po Pasche – o Samaritánke – Ján 12. začalo – Jn 4, 5-42

V tom čase Ježiš prišiel do samarijského mesta menom Sychar neďaleko pozemku, ktorý dal Jakub svojmu synovi Jozefovi. Tam bola Jakubova studňa. Ježiš unavený z cesty sadol si k studni. Bolo okolo poludnia. Tu prišla po vodu istá Samaritánka. Ježiš jej povedal: „Daj sa mi napiť!” Jeho učeníci odišli do mesta nakúpiť potravy. Samaritánka mu povedala: „Ako si môžeš ty, Žid, pýtať vodu odo mňa, Samaritánky?” Židia sa totiž so Samaritánmi nestýkajú. Ježiš jej odpovedal: „Keby si poznala Boží dar a vedela, kto je ten, čo ti hovorí: ,Daj sa mi napiť,’ ty by si poprosila jeho a on by ti dal živú vodu.” Žena mu povedala: „Pane, ani vedro nemáš a studňa je hlboká. Odkiaľ máš teda živú vodu? Si azda väčší ako náš otec Jakub, ktorý nám dal túto studňu a pil z nej on sám i jeho synovia a jeho stáda?” Ježiš jej odvetil: „Každý, kto pije túto vodu, bude znova smädný. Ale kto sa napije z vody, ktorú mu ja dám, nebude žízniť naveky. A voda, ktorú mu dám, stane sa v ňom prameňom vody prúdiacej do večného života.” Žena mu vravela: „Pane, daj mi takej vody, aby som už nebola smädná a nemusela sem chodiť čerpať!” Povedal jej: „Choď, zavolaj svojho muža a príď sem!” Žena mu odpovedala: „Nemám muža.” Ježiš jej vravel: „Správne si povedala: ,Nemám muža,’ lebo si mala päť mužov a ten, ktorého máš teraz, nie je tvoj muž. To si povedala pravdu.” Žena mu vravela: „Pane, vidím, že si prorok. Naši otcovia sa klaňali na tomto vrchu, a vy hovoríte, že v Jeruzaleme je miesto, kde sa treba klaňať.” Ježiš jej povedal: „Ver mi, žena, že prichádza hodina, keď sa nebudete klaňať Otcovi ani na tomto vrchu, ani v Jeruzaleme. Vy sa klaniate tomu, čo nepoznáte; my sa klaniame tomu, čo poznáme, lebo spása je zo Židov. Ale prichádza hodina, ba už je tu, keď sa praví ctitelia budú klaňať Otcovi v Duchu a pravde. Lebo sám Otec hľadá takých ctiteľov. Boh je duch a tí, čo sa mu klaňajú, musia sa mu klaňať v Duchu a pravde.” Žena mu vravela: „Viem, že príde Mesiáš zvaný Kristus. Až príde on, zvestuje nám všetko.” Ježiš jej povedal: „To som ja, čo sa rozprávam s tebou.” Vtom prišli jeho učeníci a divili sa, že sa rozpráva so ženou. Ale nik nepovedal: „Čo sa jej pýtaš?” Alebo: „Prečo sa s ňou rozprávaš?” Žena nechala svoj džbán, odišla do mesta a vravela ľuďom: „Poďte sa pozrieť na človeka, ktorý mi povedal všetko, čo som porobila! Nebude to Kristus?” Vyšli teda z mesta a šli k nemu. Medzitým ho učeníci prosili: „Rabbi, jedz!” On im povedal: „Ja mám jesť pokrm, ktorý vy nepoznáte.” Učeníci si hovorili medzi sebou: „Vari mu niekto priniesol jesť?” Ježiš im povedal: „Mojím pokrmom je plniť vôľu toho, ktorý ma poslal, a dokonať jeho dielo. Nevravíte aj vy: ,Ešte štyri mesiace a bude žatva?’ Hľa, hovorím vám: Zdvihnite oči a pozrite sa na polia, že sú už biele na žatvu! Žnec už dostáva odmenu a zbiera úrodu pre večný život, aby sa spoločne tešili aj rozsievač aj žnec. Tu sa potvrdzuje príslovie: Jeden rozsieva a druhý žne. Ja som vás poslal žať to, na čom ste nepracovali. Pracovali iní a vy ste vstúpili do ich práce.” Mnoho Samaritánov z toho mesta uverilo v neho pre slovo ženy, ktorá svedčila: „Povedal mi všetko, čo som porobila.” Keď Samaritáni prišli k nemu, prosili ho, aby u nich zostal. I zostal tam dva dni. A ešte oveľa viac ich uverilo pre jeho slovo. A žene povedali: „Už veríme nielen pre tvoje slovo, ale sami sme počuli a vieme, že toto je naozaj Spasiteľ sveta.” (Ján 12. začalo – Jn 4, 5-42)

pápež František – katechéza: Aby Ježiš išiel do Galiley z Judei, mohol si vybrať inú cestu a neprechádzať cez Samáriu. Bolo by to aj bezpečnejšie, vzhľadom na napäté vzťahy medzi Židmi a Samaritánmi. On však chcel prejsť cez to miesto a zastavil sa pri tej studni práve v tej hodine! Ježiš nás čaká a zjavuje sa práve vtedy, keď si myslíme, že pre nás už niet nádeje. Studňa, v starovekom Blízkom východe, je miestom stretnutia, kde sa niekedy uzatvárajú manželstvá a kde sa uskutočňujú zásnuby. Ježiš chce pomôcť tejto žene pochopiť, kde hľadať skutočnú odpoveď na jej túžbu byť milovaná.
Téma túžby je kľúčová pre pochopenie tohto stretnutia. Ježiš je prvý, kto vyjadril svoju túžbu: „Daj sa mi napiť!“ (verš 10). Aby otvoril dialóg, Ježiš sa ukazuje ako slabý, čím sa druhá osoba cíti pohodlne a zabezpečí, aby sa nebála. Smäd je často, aj v Biblii, obrazom túžby. Ale Ježiš tu najprv túži po spasení tejto ženy. „Ten, kto žiadal piť – hovorí svätý Augustín – mal smäd po viere tejto ženy.“ [1]
Ak Nikodém išiel za Ježišom v noci, tu Ježiš stretáva Samaritánku na poludnie, v čase, keď je najviac svetla. Je to totiž chvíľa zjavenia. Ježiš sa jej ukazuje ako Mesiáš a zároveň osvetľuje jej život. Pomáha jej prečítať si svoj príbeh novým spôsobom, hoci je komplikovaný a bolestivý: mala päť manželov a teraz je so šiestym, ktorý nie je jej manžel. Číslo šesť nie je náhodné, ale zvyčajne označuje nedokonalosť. Možno je to alúzia na siedmeho ženícha, na toho, ktorý konečne dokáže uspokojiť túžbu tejto ženy, aby bola skutočne milovaná. A tým ženíchom môže byť iba Ježiš. ….
Rovnako ako zamilovaná osoba, aj samaritánka zabudla svoju nádobu pri nohách Ježiša. Ťarcha tej nádoby, ktorá jej zakaždým, keď sa vracala domov, pripomínala jej stav a búrlivý život, je teraz odložená pri nohách Ježiša. Minulosť už nie je ťarchou, bolo jej odpustené. A tak je to aj s nami: aby sme mohli ohlasovať evanjelium, musíme najprv odložiť svoju ťarchu pri nohách Pána, odovzdať mu ťarchu našej minulosti. Iba zmierení ľudia môžu prinášať evanjelium. …
https://dku.abuba.sk/node/3365

Benedikt XVI. google translate: Drahí bratia a sestry,
Táto tretia pôstna nedeľa sa vyznačuje slávnym Ježišovým rozhovorom so Samaritánkou, ktorý rozpráva evanjelista Ján. Žena každý deň chodila naberať vodu zo starobylej studne, ktorá pochádzala z čias patriarchu Jakuba, a v ten deň našla Ježiša sedieť pri studni, „unaveného z cesty“ (Jn 4, 6). Svätý Augustín to komentuje: „Nie nadarmo bol Ježiš pokúšaný… Kristova sila ťa stvorila, Kristova slabosť ťa znovu stvorila… Svojou silou nás stvoril, svojou slabosťou nás prišiel hľadať“ ( In Ioh. Ev . 15, 2).
Ježišova únava, znak jeho pravého ľudstva, môže byť vnímaná ako predohra umučenia, ktorým naplnil dielo nášho vykúpenia. V stretnutí so Samaritánkou pri studni vyniká téma Kristovho „smädu“. Vyvrcholila v jeho výkriku na kríži: „Žíznim“ (Jn 19,28). Tento smäd, rovnako ako jeho únava, mal fyzický základ. Ježiš však, ako ďalej hovorí svätý Augustín, „smädil po viere tej ženy“ (In Ióh 15,11), ako smädil po viere nás všetkých.
Boh Otec ho poslal, aby uhasil náš smäd po večnom živote a dal nám svoju lásku, ale aby nám dal tento dar, Ježiš si žiada našu vieru. Všemohúcnosť Lásky vždy rešpektuje ľudskú slobodu; klope na dvere ľudského srdca a trpezlivo čaká na jeho odpoveď.
Pri stretnutí so Samaritánkou vystupuje do popredia symbol vody, ktorý jasne odkazuje na sviatosť krstu, prameň nového života pre vieru v Božiu milosť. Toto evanjelium je v skutočnosti – ako som pripomenul v katechéze na Popolcovú stredu – súčasťou starodávnej cesty prípravy katechumenov na kresťanskú iniciáciu, ktorá sa konala počas veľkej Veľkonočnej vigílie. „Kto sa napije vody, ktorú mu ja dám,“ povedal Ježiš, „nebude smädný naveky, ale voda, ktorú mu ja dám, sa v ňom stane prameňom vody prúdiacej do večného života“ (Jn 4,14).
Táto voda predstavuje Ducha Svätého, „dar“ par excellence, ktorý Ježiš priniesol zo strany Boha Otca. Kto sa znovu narodí z vody a z Ducha Svätého, teda v krste, vstupuje do skutočného vzťahu s Bohom, do synovského vzťahu, a môže ho uctievať „v duchu a pravde“ (Jn 4, 23. 24), ako to Ježiš ďalej zjavil Samaritánke. Vďaka stretnutiu s Ježišom Kristom a daru Ducha Svätého dosahuje viera človeka naplnenie ako odpoveď na plnosť Božieho zjavenia.
Každý z nás sa môže stotožniť so Samaritánkou: Ježiš na nás čaká, najmä v tomto pôstnom období, aby prehovoril k našim srdciam, k môjmu srdcu. https://translate.google.com/?sl=en&tl=sk&text=https%3A%2F%2Fwww.vatican.va%2Fcontent%2Fbenedict-xvi%2Fen%2Fangelus%2F2011%2Fdocuments%2Fhf_ben-xvi_ang_20110327.html&op=translate

vladyka Peter Rusnák: Táto krátka charakteristika vykresľuje aj situáciu, v ktorej sa ocitli aj mnohí dnešní kresťania. Žijú akúsi zmes názorov, filozofií, náboženstiev, ba až povier a toto nazývajú kresťanstvom. Aj Kristus, aj idoly tohto sveta. Aj Desatoro, aj vlastná morálka. Aj Cirkev, aj vlastná autonómia. Nekresťanské postoje a zvyky sa stali súčasťou ich života. Kresťanstvo akoby už nestačilo. Mnohí hovoria: „Kresťanstvo je dobré, ale…; „Evanjelium je pekné, ale…“.
A tak v živote chodíme a čerpáme a aj z iných zdrojov – a ešte horšie –, dávame ich na jednu úroveň s Kristom. Nazdávame sa, že Boh od nás stále čosi žiada – Daj sa mi napiť! a v Božích požiadavkách nevidíme jeho dar, ale iba príťaž a obmedzovanie našej slobody.
Predstavte si, keby taký nejaký idol – spevák, herec, športovec, politik poprosil niekoho o službu, vari by to ten človek neurobil? S najväčšou ochotou. Prečo nám chýba táto pohotovosť vo vzťahu s Bohom? Možnože stále nevieme, čo znamená Kristus pre náš život. Preto Kristova ponuka z dnešného evanjelia je nanajvýš aktuálna aj pre dnešné časy.
Keby ste poznali Boží dar a vedeli, kto je ten, čo vraví „Daj sa mi napiť“, vy by ste poprosili jeho a on by vám dal živú vodu (porov. Jn 4, 10). Ježiš Kristus na jedom mieste vyčíta svojím poslucháčom túto neochotu prijať jeho dar slovami: „Vy nechcete prísť ku mne, aby ste mali život.“ (Jn 5, 40).
V kondáku – liturgickom hymne našej liturgie – v dnešnú nedeľu spievame tieto slová: „S vierou prišla samaritánka k prameňu a uzrela teba, Vodu múdrosti. Keď sa z nej hojne napila, získala nebeské kráľovstvo a stala sa slávnou naveky.“ https://www.grkatba.sk/pane-vidim-ze-si-prorok-jn-4-19/

vladyka Peter Rusnák: Môžeme povedať, že aj dnes sme boli svedkami podobného dialógu, ktorý sa odohral medzi Kristom a samaritánkou. Kristus povedal tejto žene, že má pre ňu dar a keby ona o tom vedela, prosila by ho o tento dar. Určite mnohí viete, že Židia pri paschálnej večeri robili obrad, aby zapojili do diania aj deti. Bolo to hľadanie tzv. afikomanu. Ide o kúsok chleba, ktorý sa schoval a deti mali za úlohu nájsť ho. A tomu, kto ho našiel, predsedajúci povedal: „Zanedlho dostaneš dar.“ A nepísaným pravidlom bolo, že v priebehu jedného mesiaca mal ten šťastný nálezca dostať onen prisľúbený dar. A to je približne to isté. Po vzkriesení Kristus povie apoštolom: „Hľa, ja na vás zošlem, čo môj Otec prisľúbil.“ (porov. Lk 24, 49) To je zavŕšenie Paschy. To je ten dar za to, že ste našli ten poklad. Dar, za to, že ste objavili a prijali tajomstvo Vzkriesenia. A čo (kto) je tým darom? Tým darom je Svätý Duch. Päťdesiat dní po Veľkej noci splní Boh toto prisľúbenie. https://www.grkatba.sk/homilia-vladyku-petra-k-nedeli-o-samaritanke/

2025 Royal Doors – English Language Resources for Ukrainian Greek Catholics (Canada): Ale Ježiš videl v tomto obraze viac. Pozeral sa inými očami. Tam, kde Samaritánka videla vodu v studni, Ježiš videl najhlbší ľudský smäd, ktorý môže uhasiť Duch Svätý. Tam, kde učeníci predpokladali, že ich Pán musí byť hladný, Ježiš zažil hlbokú nasýtenosť, ktorá prichádza z toho, keď pomáhame druhým rásť vo viere.
Takýto pohľad pod povrch nie je nejakým esotericky spiritualizovaným pohľadom odtrhnutým od toho, čo je priamo pred našimi očami, ale jednoducho vyžaduje, aby sme sa na to, koho a čo vidíme, pozerali Božou perspektívou a nevyhýbali sa mu len kvôli mu, čo od nás môže vyžadovať. Ježiš videl inak, pretože sa na ľudí pozeral inak, a neodvrátil pohľad, pretože by mohol prísť o niečo dobré. Volá nás, aby sme sa na fyzickú a duchovnú realitu druhých pozerali hlbším pohľadom než len cez uspokojenie našich túžob a dokázali sa potom obetovať, aby sme sa spolu s Bohom podieľali na ich premene.https://www.grkatba.sk/zamyslenie-na-den-18-maj-2025/

Vladyka Milan Lach SJ v homílii vychádzal z nedeľného evanjelia o Samaritánke. Upriamil pozornosť na Ježišove slová, ktoré adresoval Samaritánke: „praví ctitelia sa budú klaňať Otcovi v Duchu a pravde“ (porov Jn 4,23). Ako biskup Milan uviedol, Kristus týmito slovami chce povedať, že neprichádza len kvôli Židom, ale prichádza z lásky k všetkým ľuďom, aj k pohanom. Boh je Duch, pripomenul vladyka slová sv. apoštola Jána, a teda sme pozvaní klaňať sa Tomu, ktorý je vyšší od nás a má moc nás pozdvihnúť. Pokloniť sa Bohu znamená uznať ho za svojho Spasiteľa. Boh nám posiela svojho Syna, aby skrze neho človek spoznal pravdu, ktorá je cez neho zjavená. Pravda je len jedna – na kríži. Zjavená láska, ktorá bola opľutá, tŕním korunovaná, zabitá, ale na tretí deň vzkriesená. Ak sa človek otvorí tejto láske a pravde, je schopný dať tú istú odpoveď, akú dala Samaritánka, ktorá sa podľa tradície stotožňuje s mučenicou Svetlanou. Alebo tiež odpovedať tak, ako odpovedal náš biskup-mučeník Vasiľ, keď na Kristovu lásku, odpovedal obetou lásky – mučeníctvom. https://www.grkatba.sk/pravi-ctitelia-sa-budu-klanat-otcovi-v-duchu-a-pravde-odpustova-slavnost-v-brezne/

Lectio Divina – bratislavská arcidiecéza: Kontext úryvku
…Vráťme sa však k prvej časti. Predstavuje Ježiša, ako si po úmornej ceste vyprahnutou krajinou sadá v cudzom kraji k studni, ako to kedysi v cudzine urobil Jakub alebo Mojžiš, ktorí si práve pri studni našli budúcu nevestu. Ježiš získa nakoniec celé mesto ako svoju nevestu, tak ako Boh túžil po svojom národe, ako ženích po neveste. Túto studňu podľa tradície vykopal sám patriarcha Jakub v blízkosti vtedajšieho mesta Sychar. ….
Ježiš však jednoznačne chápal výraz „živá voda“ vo význame, ktorý s prirodzenou vodou nemal nič spoločné, a jasne to vyjadril slovami: Kto sa napije vody, ktorú mu ja dám, nebude žízniť naveky… stane sa v ňom prameňom vody prúdiacej do večného života. Touto vodou, o ktorej Ježiš hovorí a ktorú ponúka všetkým, či Židom alebo pohanom, je Duch Svätý. Žena však tieto Ježišove slová vôbec nepochopila, zostala úplne ponorená iba vo svojom príliš materiálnom ponímaní života. Nastal však u nej aspoň určitý posun vo vnímaní Ježiša. Vo svojej odpovedi na Ježišove slová o vode prúdiacej do večného života po prvýkrát oslovuje Ježiša výrazom „pane“. Už nebol pre ňu iba akýsi „Žid“, ktorý porušuje spoločenské zásady a pýta si vodu od nežidovskej ženy. Začala ho vnímať ako kohosi, komu síce príliš nerozumie, ale cíti, že má autoritu a že jeho slovo má v sebe akúsi zvláštnu hĺbku….
Výpoveďou, že Ježiš je očakávaným Mesiášom Židov sa však odhaľovanie Ježišovej identity v tomto texte ešte nekončí. Ježiš svojimi slovami, ktoré sú v našom slovenskom preklade preložené: To som ja, čo sa rozprávam s tebou, vyjadruje o sebe ešte čosi omnoho hlbšie. V skutočnosti by totiž gréckemu originálu evanjelia lepšie zodpovedal preklad: Ja som, čo sa rozpráva s tebou. A práve cez tieto slová Ja som, ktoré sú totožné so slovami, ktorými Boh zjavil svoje meno Mojžišovi, ako nám o tom hovorí Kniha Exodus v 3. kapitole, naznačujú najhlbšie tajomstvo Ježišovej osoby, tajomstvo jeho Božskej prirodzenosti….
Táto cesta viery sa ponúka každému z nás. Ježiš adresuje svoje slová: Daj sa mi napiť! A jeho smäd sa uhasí vtedy, ak aj my práve v ňom objavíme zdroj živej vody. Ježiš ešte raz žiada o vodu, na kríži na Veľký piatok, keď volá: Žíznim (Jn 19,28). Je smädný z utrpenia, ktoré mu pripravil človek, ale má smäd aj po splnení Otcovej vôle (Žalm 63,2), ktorý sa chce dať ľuďom poznať a sám si hľadá pravých ctiteľov. Možno aj v našom prípade, tak ako sme tu videli u Samaritánky, bude potrebné, aby sme najprv uznali chyby svojho života, ďalej aby sme sa oslobodili od príliš materiálneho pohľadu na svoj život, vymanili sa z často až príliš tradičného, neosobného prežívania svojej viery, a tak otvorili sa tak Ježišovmu posolstvu, daru jeho Ducha a aby sme spolu s jeho učeníkmi zatúžili spolupracovať na Ježišovom poslaní plniť Otcovu vôľu, ktorý chce dať svojho Ducha tým, ktorí o neho stoja a tým dokoná aj cez nás ľudí svoje dielo vo svete. ….
Pane, Ty, ktorý si prameň života a sily, posadil si sa unavený pri pozemskom prameni. A vtedy Samaritánka vyšla zo svojho mesta Sychar, vzala na ramená nádobu. Kto by nenazval prešťastným odchod a príchod tejto ženy? Vydala sa na cestu zašpinená a vrátila sa ako obraz Cirkvi, bez poškvrny. Vyšla a nabrala do seba život ako špongia; vyšla a niesla nádobu, vrátila sa a priniesla Boha. Kto by nenazval túto ženu blaženou? Kto by si neuctil túto ženu, ktoré vyšla spomedzi pohanov? Veď je obrazom Cirkvi, aj ona dostala od Krista radosť a spásu.² (² por. Romano il Melode, Hymn. 19, 4-5; III Dom. di Quar) https://www.abuba.sk/abuba/node/211

Lectio divina, ktoré odznelo v Katedrále sv. Martina: Na podnet Pána Ježiša Samaritánka začína hľadanie dobra väčšieho ako samotná voda: „Keby si poznala Boží dar,“ hovorí Pán žene. Nie je to výčitka, ale sľub: „Som tu, aby som ti dal spoznať Boha, ktorý sa stáva darom pre teba.“ Áno, práve pre teba, ktorá si Ho nepoznala, ktorá si sa považovala za vzdialenú a odsúdenú. Tento dar ťa premení: sama sa staneš prameňom, ktorý vyviera pre večný život. Namiesto predchádzajúceho smädu, plného horkosti a duchovnej vyprahnutosti, Syn Boží ponúka ako dar život obnovený vodou, ktorá vyviera z Otcovho milosrdenstva. Všetko sa mení prostredníctvom stretnutia s Pánom: smädná žena sa stáva prameňom, vylúčená sa stáva dôverníčkou. Žena plná hanby je teraz naplnená radosťou; tá, ktorá mlčala v dedine, kde žila, sa následne stáva misionárkou pre všetkých jej obyvateľov. https://abu-bratislava.sk/abuba/node/1569

pápež Benedikt XVI.: Kristov smäd je vstupnou bránou do tajomstva Boha, ktorý sa stal smädným, aby nás osviežil, tak ako sa stal chudobným, aby nás obohatil (porov. 2 Kor 8, 9). Áno, Boh smädí po našej viere a našej láske. Ako dobrý a milosrdný otec si pre nás želá všetko možné dobro a týmto dobrom je sám Boh. Samaritánka zo svojej strany predstavuje existenčné nešťastie tých, ktorí nenašli to, čo hľadajú: Mala „päť manželov“ a teraz žije s mužom; jej chodenie a odchádzanie k studni predstavuje opakujúci sa a rezignovaný život. Ale všetko sa pre ňu v ten deň zmení kvôli rozhovoru s Pánom Ježišom, ktorý ňou tak otriasne, že opustí džbán s vodou a beží povedať ľuďom z dediny: „Poďte a pozrite sa na človeka, ktorý mi povedal všetko, čo som urobila. Či toto nie je Kristus?“ (Ján 4, 28-29)? BXI. (https://www.piercedhearts.org/benedict_xvi/angelus/feb_24_08.htm)

ABUBA DKU – Spracované podľa Hlásej Slovo, autor: Enzo Bianchi: ak sa začína dialóg, v ktorom postupne vychádza najavo identita oboch rozprávajúcich sa. „Keby si poznala Boží dar a vedela, kto je ten, čo ti hovorí: »Daj sa mi napiť,« ty by si poprosila jeho a on by ti dal živú vodu“ (Jn 4,10), hovorí Ježiš, ktorý dobre vie, že existuje oveľa zásadnejší smäd ako ten, ktorý sa hasí obyčajnou vodou, a že studňa symbolizuje Mojžišov zákon. Tiež vie, že tá žena symbolizuje Samáriu v jej náboženskej nevere (porov. Oz 2,7) – pokúšala sa totiž zahnať svoj smäd nesprávnym spôsobom, keď mala rôznych mužov a tak akoby sa napájala rôznymi druhmi vody. Ježiš odhaľuje situáciu, v akej sa táto žena nachádza, ale nezatracuje ju, naopak nabáda ju, aby sa vrátila k živému Bohu (porov. Oz 2,18). Žena na to pristúpi, a tak dostane neslýchané zasľúbenie: „Každý, kto pije túto vodu, bude znova smädný. Ale kto sa napije z vody, ktorú mu ja dám, nebude žízniť naveky. A voda, ktorú mu dám, stane sa v ňom prameňom vody prúdiacej do večného života“ (Jn 4, 13-14). Tá viditeľná voda je Mojžišov zákon, ktorý nemôže zahnať veľký smäd po večnom živote, ale ten, kto sa napája vodou, ktorú ponúka Ježiš, nachádza v sebe nevyčerpateľný zdroj vody – Ducha Svätého, ktorého Ježiš vlieva do našich sŕdc (porov. Jn 7,37- 39; 19,30.34)! … Miestom kultu už nie je chrám z kameňov, ale osoba Ježiša Krista a jeho telo (porov. 2Kor 13,5), teda pravý chrám Ducha Svätého (porov. 1Kor 6,19)! Keď sa žena cíti prijatá, nebojí sa priznať svoj najhlbší smäd, túžbu po Mesiášovi, na to jej Ježiš povie: „To som ja, čo sa rozprávam s tebou“ (Jn 4,26). Stretnutie s Ježišom ženu premenilo na nové stvorenie a urobilo ju schopnou, stať sa svedkyňou a tiež evanjelizátorkou. https://dku.abuba.sk/node/1483

jankrupa.sk: Naopak, práve týchto, hriešnikov, prišiel hľadať, a nie zdravých: a preto požiada Samaritánku, aby sa mu dala napiť, takto sa Ježiš bude môcť ukázať ako Spasiteľ.
Nie však v abstraktnom zmysle, ale tým, že zasiahne do jemnej a angažovanej oblasti citov. Takto sa dáva dar viery zo strany Boha: nikdy nie teoreticky, nikdy nie odtrhnuto od zeme alebo od života.
Aby sa tak stalo, Ježiš musí priložiť prst na ranu tejto ženy nie tým, že ju bude moralizovať alebo odsudzovať, ale tým, že jej umožní slobodne si priznať svoj stav.
Medzitým sa udeje rozhovor medzi Ježišom a jeho učeníkmi: obraz zrelej pšenice odkazuje na zrelosť doby, v ktorej žijeme: prišiel čas, aby aj Samaritáni spoznali, vedeli, pretože spása prichádza pre všetkých. A tak mnohí Samaritáni v neho uveria najprv vďaka ženiným slovám a potom vďaka tomu, že sami dostanú túto zvesť…. https://www.jankrupa.sk/320-piata-nedela-po-pasche-o-samaritanke/

o. Ľuboslav Petričko – Litmanová https://youtu.be/ZPoXU9pNRt8?si=mtSkMiEy2QiDvLTK

o. Vojtech Kodet https://www.youtube.com/watch?v=p3dQXRSsLJ8 (= https://vojtechkodet.cz/prednasky-a-kazani/videa/postni-obnova-rozmluva-se-samarankou-jan-45-42)

o. Róbert Jáger …. Latentná neznášanlivosť vystupuje na povrch v mnohých sférach. Ak by sme tento postoj preniesli na Ježišovu dobu, potom by sa očakávalo, že Samaritáni budú prví, ktorých treba odstrániť. Veď je to zberba miešancov, čo zanechali pravú vieru a ustavične nám robia problémy. Samaritáni sa totiž so Židmi nestýkajú. Po babylonskom návrate robili Židom problémy s obnovou chrámu a Jeruzalema. V II. storočí pred Kristom sa postavili na stranu Sýrčanov, ktorí viedli vojnu proti Jeruzalemu. V roku 128 pred Kristom na oplátku Židia vypálili a zničili samaritánsky chrám na hore Garizim. Ideálne predpoklady na „legálnu“ vendettu… a to je len jedna skupina, ktorá by mala „zomrieť, aby mne bolo fajn“!
Aký neslýchaný je Ježišov postoj zoči voči staronovej mentalite. On musel prejsť Samáriou (v. 4). Musel, ale nie geograficky. Existovala aj iná cesta, cez Jericho a údolie rieky Jordán. Grécke dei – musieť je v Jánovom evanjeliu spojené s nutnosťou vyplniť Božiu vôľu (3:7, 3:14, 3:30, 4:4, 4:20, 4:24, 9:4, 10:16, 12:34, 20:9). Ježiš musí, lebo chce splniť vôľu Otca: mojím pokrmom je plniť vôľu toho, kto ma poslal (v.34). A čo je vôľa Otca? …https://www.verbumdomini.sk/nedela-o-samaritanke-jn-41-43/

Štefan Novotný: Preto je žena Ježišom podrobne spovedaná a veľmi jemne a elegantne usvedčená z nemravnej minulosti. V optike dejín Samaritánov to odráža ich kompromisy s modlárstvom okolitých národov, keďže modlárstvo bolo označované ako smilstvo. Dialóg Ježiša so Smaritánkou je však hlavne o osobnom stretnutí s Ježišom a jeho mocou, ktorá si podmaňuje človeka a priťahuje cez jednotlivca ostatných, v tomto prípade celú dedinu a v horizonte, ktorý ešte učeníci nechápali celé „polia pripravené na žatvu.“
Aj dnes keď sa slovenský národ, ktorého dejiny sú históriou túžby po Bohu, odvracia k modlám, Ježiš neprestáva oslovovať jednotlivcov svojou provokačnou vetou: „Daj sa mi napiť“. „Ukáž čím si naplnený/á, odhaľ svoje dejiny, aby som Ti ja mohol ponúknuť živú vodu – Ducha Svätého.“ https://www.verbumdomini.sk/3-postna-nedela-a-slovo-k-evanjeliu-jn-45-42/

o. Martin Pavúk:
V Dubline, hlavnom meste Írska, sa stala táto udalosť. Posol z hotela prvej triedy zaklope v nečase a noci na bránu blízkeho arcibiskupského paláca. Rýchlo žiada kňaza k istému ťažko chorému hosťovi. Kňaz, bez váhania, vybehne do tmavej noci. Chorý sa vyspovedá a prijme Eucharistiu, pomazanie chorých a po chvíli zomiera. Majiteľ hotela, ktorý bol protestant, neskôr pozval toho kňaza na čaj. Medzi rečou mu pripomenul: „Vaši biskupi a kardináli majú všetko a vy jednoduchí kňazi sa musíte potĺkať po ulici v takomto nečase. Váš pán kardinál si teraz zaiste popíja vo vykúrenom salóne.“ „Vidím, že ste dobre informovaný o našom kardinálovi. Ste si tým istý?“ – pýta sa kňaz, ktorého sa majiteľova odpoveď nemilo dotkla. Majiteľ hotela odpovedá: „Celkom istý. Ale prepáčte, kto ste vy, že neviete toto o vašom kardinálovi?“ Kňaz pokojne odpovedá: „Ja som kardinál Cullen.“ Hotelier sa zarazí: „Odpusťte mi, eminencia, prosím vás, odpusťte. Hneď pošlem pre koč, aby vás odviezol.“ “Nie”, povedal pokojne kardinál, “prišiel som peši a tak sa aj vrátim. Nečasu sa nebojím.” https://grkatnr.sk/homilie/jn-4-5-42-8/

https://grkatnr.sk/homilie/jn-4-5-42-7/
https://grkatnr.sk/homilie/jn-4-5-42-6/
https://grkatnr.sk/homilie/jn-4-5-42-5/
https://grkatnr.sk/homilie/jn-4-5-42-4/
https://grkatnr.sk/homilie/jn-4-5-42-3/
https://grkatnr.sk/homilie/jn-4-5-42-2/
https://grkatnr.sk/homilie/jn-4-5-42/
https://grkatnr.sk/homilie/prve-svate-prijimanie-jn-4-5-42-o-samaritanke/

Rodinná katechéza / Kráčať k prameňu Živej vody https://www.tvoj-strom.info/2023/03/Post-03NEA.html

Je to podobné vyznanie, ako teraz urobila Samaritánka. Stala sa Ježišovou apoštolkou. Zvestovala svojim spoluobčanom Mesiáša. Vo východných cirkvách je Samaritánka uctievaná ako svätá mučenica pod menom Fotina (z gréckeho slova fos – svetlo, slovanská forma Svetlana). https://www.katolickenoviny.sk/tema/category/tema/article/jezis-a-samaritanka-pri-studni.xhtml

Petr Chalupa: Ježíš jí odpověděl: „Každý, kdo se napije této vody, bude zase žíznit.
Kdo se však napije vody, kterou mu dám já, nebude žíznit navěky, ale voda, kterou mu dám já, stane se v něm pramenem vody tryskající do života věčného.“
Nyní staví Ježíš svůj dar do protikladu k očekávání čistě pozemskému. Pojmy voda, pramen, pít, žízeň se nyní stávají symboly, jež poukazují na Boží svět.
Živá voda dokáže utišit žízeň člověka. Jestliže člověk hladoví nebo žízní, netouží po té či oné věci, ale chce žít. Potraviny nedokáží odstranit neklid, nespokojenost, touhu po tom, co je definitivní a neporušené – dokáže to však dar, který přináší Ježíš. V knize Sirachovec nacházíme pozoruhodný protiklad. Moudrost tam o sobě říká: „Kdo mě jedí, budou ještě po mně lačnět, a kdo mě pijí, budou ještě po mně žíznit.“ Ježíš tedy poskytuje víc než starozákonní moudrost, přináší definitivní naplnění.
Živá voda se stává pramenem. Vstupuje do člověka, naplňuje ho a rozvíjí v něm svou oživující moc. Nemusí tedy chodit k prameni, protože pramen je v něm.
Voda tryská do života věčného. Boží dar je plný vitality; uchovává si svou moc a není ničím ohrožen; nezaměřuje se na přirozené potřeby, ale na věčný život. https://biblickedilo.cz/nabidka-materialu/bible-v-liturgii/liturgicky-rok-a/j-45-42-1-cast/

https://biblickedilo.cz/nabidka-materialu/bible-v-liturgii/liturgicky-rok-a/j-45-42-2-cast/

Trojica.sk: [1] [2] [3] [4] [5] [6] [7]

nn https://farnostzvolenzapad.sk/svata-fotina-svetlana-mucenicka/

Svätý Ján Zlatoústy nabádal: „Ozdobte si svoj dom skromnosťou a pokorou praktizovaním modlitby. Nechajte svoj príbytok žiariť svetlom spravodlivosti; ozdobte jeho steny dobrými skutkami ako lesk rýdzeho zlata a nahraďte steny a drahé kamene vierou a nadprirodzenou štedrosťou, pričom modlitbu postavte nad všetko ostatné, vysoko na štítoch, aby ste celému komplexu dodali slušnosť.“ „Takto pripravíš Pánovi dôstojný príbytok, privítaš ho v honosnom paláci. On ti dá premeniť tvoju dušu na chrám svojej prítomnosti“ ( Homília 6 o modlitbe : PG 64, 466).

---