Ďalšie myšlienky – Siedma nedeľa po Pasche – otcov prvého nicejského snemu – Ján 56. začalo Jn 17, 1-13
Ap. 44. začalo Sk 20, 16-18a. 28-36
V tých dňoch sa Pavol rozhodol obísť Efez, aby sa nezdržal v Ázii, lebo sa ponáhľal, aby bol v deň Päťdesiatnice podľa možnosti v Jeruzaleme. Z Milétu poslal do Efezu a zavolal si presbyterov cirkvi. Keď k nemu prišli, povedal im: Dávajte pozor na seba a na celé stádo, v ktorom vás Svätý Duch ustanovil za biskupov, aby ste pásli Cirkev Pána a Boha, ktorú si získal vlastnou krvou. Ja viem, že po mojom odchode vniknú medzi vás draví vlci a nebudú šetriť stádo. Ba aj z vás samých povstanú muži, čo budú prevrátene hovoriť, aby strhli učeníkov za sebou. Preto bdejte a pamätajte, že som tri roky vo dne v noci neprestával so slzami napomínať každého z vás. A teraz vás odporúčam Bohu a slovu jeho milosti: ono má moc budovať a dať dedičstvo medzi všetkými posvätenými. Netúžil som po ničom striebre ani zlate, ani odeve. Sami viete, že tieto ruky vyslúžili všetko, čo som potreboval ja a tí, čo sú so mnou. Vo všetkom som vám ukázal, že treba takto pracovať a ujímať sa slabých a pamätať na slová Pána Ježiša; lebo on povedal: ,Blaženejšie je dávať, ako prijímať.‘“ Keď to povedal, kľakol si a modlil sa s nimi všetkými.
Ján 56. začalo Jn 17, 1-13
V tom čase Ježiš pozdvihol oči k nebu a hovoril: „Otče, nadišla hodina: Osláv svojho Syna, aby tvoj Syn oslávil teba, tak, ako si mu dal moc nad každým telom, aby všetko, čo si dal ty jemu, im darovalo večný život. A večný život je v tom, aby poznali teba, jediného pravého Boha, a toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista. Ja som ťa oslávil na zemi: dokončil som dielo, ktoré si mi dal vykonať. A teraz ty, Otče, osláv mňa pri sebe slávou, ktorú som mal u teba skôr, ako bol svet. Zjavil som tvoje meno ľuďom, ktorých si mi dal zo sveta. Tvoji boli a dal si ich mne a oni zachovali tvoje slovo. Teraz poznali, že všetko, čo si mi dal, je od teba, lebo slová, ktoré si ty dal mne, ja som dal im. A oni ich prijali a naozaj spoznali, že som vyšiel od teba, a uverili, že si ma ty poslal. Za nich prosím. Neprosím za svet, ale za tých, ktorých si mi dal, lebo sú tvoji. A všetko, čo je moje, je tvoje, a čo je tvoje, je moje. A v nich som oslávený. Už nie som vo svete, ale oni sú vo svete a ja idem k tebe. Svätý Otče, zachovaj ich vo svojom mene, ktoré si ty dal mne, aby boli jedno ako my. Kým som bol s nimi, ja som ich zachovával v tvojom mene. Tých, ktorých si mi dal, som ochránil a nikto z nich sa nestratil, iba syn zatratenia, aby sa splnilo Písmo. Ale teraz idem k tebe a toto hovorím na svete, aby mali v sebe moju radosť a úplnú.
Zdroj: www.casoslov.sk
.. https://grkatba.sk/nedela-svatych-otcov-prveho-prveho-nicejskeho-koncilu/
Ježiš vstupuje do dynamiky večnosti a robí nás jej účastníkmi. Je pekné, keď si môžeme myslieť, že Ježiš sa modlí za nás, pretože toto z nás robí súčasť Božieho plánu: sme v jeho myšlienkach. Sme však schopní zodpovedať tomuto záujmu?
Dnešný text zdôrazňuje dôverné spojenie Ježiša s Otcom aj prostredníctvom modlitby. Vo chvíľach osobnej a spoločnej modlitby naše zastavenie sa vyzerá ako zoznam prosieb adresovaných Bohu, podobne ako sa robí nákupný zoznam: „Chcem to a tamto, ďakujem!“ Božia dynamika je však niečo iné: „Ja som tvoj a všetko, čo je moje, je tvoje, lebo to pochádza od teba a ja ti to vraciam“!
Zverenie sa je podstatné v modlitbe, ale aj vedomie, že nám nič skutočne nepatrí, že si nemôžeme hovoriť páni predmetov alebo osôb. Ježišova starosť dnes patrí tomu, aby sme boli strážení jednotou s ním a Otcom. A to je možno skúsenosť, ktorú všetci nadobúdame, keď cítime, že niekomu patríme. Práve v tej chvíli, keď cítime, že niekomu patríme, cítime sa chránení aj napriek ťažkostiam. Ježišova modlitba nám chce dať príslušnosť. V tom spočíva naše tajomstvo, náš prelom. https://www.jankrupa.sk/siedma-nedela-po-pasche-otcov-prveho-nicejskeho-snemu/
Nicejské vyznanie viery, ktoré recitujeme pri krste, božskej liturgii a niektorých ďalších bohoslužbách, je vlastne verzia, ktorá bola dokončená na druhom ekumenickom koncile, ktorý sa konal v roku 381 v Konštantínopole. Verzia zostavená v Nicei sa končila slovami: „a vo Svätého Ducha.“ https://www.jankrupa.sk/siedma-nedela-po-pasche-otcov-prveho-nicejskeho-snemu-2/
O Arianizme o. Paločko https://vieralogicky.sk/ucenie-katolickej-cirkvi-o-kristovi/
abuba.sk Nevyčerpateľné bohatstvo tejto Ježišovej modlitby pochopíme predovšetkým vtedy, keď sa na ňu pozrieme v súvislosti so židovským sviatkom zmierenia Yom kippùr. V ten deň najvyšší veľkňaz vykonáva obrad zmierenia najprv za seba, potom za kňazskú triedu a nakoniec za celé spoločenstvo ľudu. Cieľom toho všetkého je znovu obnoviť v Izraelskom národe vedomie – po priestupkoch, ktorých sa dopustil v uplynulom roku – že je zmierený s Bohom a je stále ľudom vyvoleným, „ľudom svätým“ uprostred ostatných národov. Ježišova modlitba predstavená v 17. kapitole Jánovho evanjelia má štruktúru spomenutého sviatku. Ježiš sa tej noci obracia na Otca vo chvíli, keď obetuje seba samého. On, kňaz i obeta, modlí sa za seba, za apoštolov a za všetkých, čo v neho uveria, za Cirkev všetkých čias (porov. Jn 17.20).
Ježišova modlitba za seba je prosbou o jeho oslávenie, o jeho „vyzdvihnutie“ v jeho „Hodine“. V skutočnosti je žiadosťou a deklaráciou úplnej pripravenosti vstúpiť, slobodne a veľkodušne, do plánu Boha Otca, ktorý sa naplní, keď Ježiš bude vydaný na smrť a vzkriesený. Táto „Hodina“ začína Judášovou zradou (porov. Jn 13,31) a vrcholí Ježišovým vystúpením k Otcovi (Jn 20,17). Ježiš sám komentuje Judášov odchod z večeradla slovami: „Teraz je Syn človeka oslávený a v ňom je oslávený Boh“ (Jn 13,31). Nie náhodou začína svoju veľkňazskú modlitbu hovoriac: „Otče, nadišla hodina: Osláv svojho Syna, aby Syn oslávil teba“ (Jn 17,1). Oslávenie, ktoré si Ježiš žiada pre seba ako pre Najvyššieho Veľkňaza, je vstup do stále plnšej poslušnosti voči Otcovi, do poslušnosti, ktorá ho vedie k stále plnšej synovskej oddanosti: „A teraz ty, Otče, osláv mňa pri sebe slávou, ktorú som mal u teba skôr, ako bol svet“ (Jn 17,5). Táto pripravenosť a táto žiadosť sú prvým úkonom nového kňazstva, ktoré je úplným darovaním sa Ježiša na kríži, a práve na kríži je vrcholným činom lásky, ktorá je oslávená, pretože láska je pravou slávou, Božou slávou.
Druhým momentom tejto modlitby je Ježišov príhovor za učeníkov, ktorí boli s ním. Oni sú tí, o ktorých Ježiš môže povedať Otcovi: „Zjavil som tvoje meno ľuďom, ktorých si mi dal zo sveta. Tvoji boli a dal si ich mne a oni zachovali tvoje slovo“ (Jn 17,6). „Zjaviť Božie meno ľuďom“ je realizáciou novej prítomnosti Otca uprostred ľudu, celého ľudstva; toto zjavenie nie je iba nejaké slovo, ale je ním Ježiš sám, Boh s nami, také je jeho meno; jeho prítomnosť medzi nami sa uskutočnila tak, že sa stal jedným z nás. Toto zjavenie mena sa realizuje vo vtelení Slova. V Ježišovi Boh vstupuje do ľudského tela, približuje sa jedinečným a novým spôsobom. Táto prítomnosť vrcholí v obete, ktorú Ježiš uskutočňuje vo svojej Pasche smrti a zmŕtvychvstania. https://dku.abuba.sk/node/603
Ježišova veľkňazská modlitba | KAIROS https://www.youtube.com/watch?v=exyo0UEO2fs
o Vojtech Kodet: https://vojtechkodet.cz/prednasky-a-kazani/videa/uvody-do-nedeli/7-nedele-velikonocni-a-videouvod2
o. Martin Pavúk https://grkatnr.sk/homilie/jn-17-1-13/
https://grkatnr.sk/homilie/jn-17-1-13-2/
https://grkatnr.sk/homilie/jn-17-1-13-3/
https://grkatnr.sk/homilie/jn-17-1-13-4/
https://grkatnr.sk/homilie/jn-17-1-13-5/
https://grkatnr.sk/homilie/jn-17-1-13-6/
https://grkatnr.sk/homilie/jn-17-1-13-7/
… Preto pre všetkých svätých, neodlučne patriacich ku Kristovmu telu, dostal Peter ako prvý z apoštolov kľúče od nebeského kráľovstva na zväzovanie a rozväzovanie hriechov a ovládanie tohto búrlivého života (porov. Mt 16,19). A pre všetkých svätých spočinul evanjelista Ján na Kristovej hrudi na získanie toho najintímnejšieho života v najpokojnejšom náručí (porov. Jn 20,20).
Lebo nielen sám Peter, ale celá Cirkev zväzuje a rozväzuje hriechy, a nie iba Ján sám pil zo žriedla Pánovej hrude to, čo potom prýštilo z jeho hlásania o Božom Slove, ktoré bolo na počiatku u Boha (porov. Jn 1,1), i všetko ostatné o Kristovom božstve a o trojici celého božstva vo vynikajúcej jednote. Tieto skutočnosti, na ktoré budeme v onom kráľovstve hľadieť z tváre do tváre, teraz, kým nepríde Pán, môžeme vidieť len nejasne, akoby v zrkadle (porov. 1Kor 13,12). Ale sám Pán rozšíril toto evanjelium po celom svete a dáva z neho piť všetkým svojim, každému podľa jeho schopností. Z Traktátov svätého biskupa Augustína na Jánovo evanjelium, (Tract. 124, 5. 7: CCL 36, 685-687) https://www.verbumdomini.sk/nedela-otcov-nicejskeho-snemu/
Na siedmu nedeľu po Pasche slávi Východná Cirkev Nedeľu otcov prvého ekumenického snemu, teda prvého nicejského. Ide o spomienku na 318 koncilových otcov, ktorí sa zišli r. 325 v Nicei na žiadosť cisára, sv. Konštnatína Veľkého, aby odsúdili herézu arianizmu ako aj iné učenia, ktoré sa napádali jednotu Cirkvi. Ikona Nedele otcov prvého ekumenického koncilu zobrazuje sv. Konštantína spolu s cirkevnými otcami, ktorí sa zúčastnili na koncile a formulovaním Nicejského Vyznania viery potvrdili jednotu viery. Otcovia sú zobrazení držiac text Kréda, nazývaného tiež Symbol viery. https://www.grkatza.sk/vii-nedela-po-pasche-otcov-prveho-nicejskeho-snemu/
Podcast … Veľký Konštantín po celom svete (poslal) ľudské povozy a nosičov, aby zhromaždili Otcov do Nicei a potom tam sám prišiel. A všetkým zhromaždeným predsedal a sám si sadol nie na cisárskom tróne ale na obyčajnom stolci. A keď hovorili o Áriovi, všetci, medzi nimi aj on sám, sa zhodli na anatéme, t. j. kliatbe. Božie slovo od svätých Otcov vyznávalo Syna ako spolupodstatného, rovnako uctievaného a bezpočiatočného s Otcom. ..https://skpodcasty.sk/podcasty/den-so-svatym-a-bozim-slovom/epizoda/16-5-2021-siedma-nedela-po-pasche-otcov-prveho-nicejskeho-snemu-jn-17-1-13/
trojica.sk Jn 17,1-11a [1] [2] [3] [4] [5], Jn 17,11b-19 [1] [2] [3] [4]
Tento snem sa konal za cisára Konštantína Veľkého, v dvadsiatom roku jeho vlády, keď prestalo prenasledovanie. On najprv vládol v Ríme, potom ale v slávnom Konštantínopole, pomenovanom podľa neho, ktorý založil. (Snem sa konal) v 5 838-om roku od stvorenia sveta, a odsúdil Ária. Tento Árius sa narodil v Lýbii, prišiel do Alexandrie a keď bol vysvätený za diakona hieromučeníkom Petrom Alexandrijským začal haniť Božieho Syna, o ktorom hovoril, že nebol od vekov, ale pred vekmi získal Božskú dôstojnosť a nazýval ho Božie Slovo a Múdrosť. Podobal sa zlomyseľnému Sabéliovi, ktorý hlásal jednopodstatné a jednoosobné božstvo. Oba prebývali v Otcovi, aj v Synovi aj vo Svätom Duchu. Takto sa rúhajúceho Ária, veľký Peter vylúčil z kňazstva, lebo videl Krista ako dieťa na svätom oltári v roztrhanom rúchu, ktorý mu povedal, že to Árius ho roztrhal… https://grkatpetrova.webnode.sk/triod/
A tento snem (koncil), ktorý bol prvý v dejinách Cirkvi, si pripomína východná Cirkev práve v 7. Nedeľu po Pasche. A je to zároveň nedeľa jednoty Cirkvi. Počúvame totiž v evanjeliu nedele ako Ježiš v svojej veľkňazskej modlitbe prosí o jednotu Cirkvi. Je to zároveň pozvanie pre každého veriaceho, aby odpovedal na otázku, ako sa pričiňuje o jednotu Cirkvi? V svojej farnosti? V svojich spoločenstvách, kde sa nachádza? V svojej rodine? Nejednota je totiž veľkým ohrozením pre Cirkev a pre veriacich aj v dnešnej dobe. https://grkathe.sk/nedele-patdesiatnice/