Ďalšie myšlienky – Nedeľa po Povýšení – Marek 37. začalo – Mk 8,34b – 9,1
HOMÍLIA – Či chceme alebo nechceme, či sa nám to páči alebo nepáči, reklamné bilbordy sa stali súčasťou nášho života. Lemujú naše diaľnice a cesty a sú neodmysliteľným koloritom pri vstupe aj do toho najodľahlejšieho provinčného mestečka. Usmievavé slečny ponúkajú najnovšie výrobky, spokojne vyzerajúci dôchodcovia majú svoju istotu v bezpečných poisťovniach a vždy sviežo naladení a perfektne vyretušovaní politici nám svojimi výzvami – ak ich budeme voliť – zaručujú demokratické a sociálne istoty.
Drahí bratia a sestry, aj my sme teraz počuli výzvu: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma. Lebo kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa a pre evanjelium, zachráni si ho.“ (Mk 8, 34 – 35) Už na prvé počutie vnímame rozdiel medzi touto výzvou a draho zaplatenými reklamami s lacným výsledkom. Jej pôvodcom nie je vyškolený profesionál, ktorý vie narábať s ľudským podvedomím. Ani táto výzva nesľubuje, ako sa za určitých podmienok môžeme vyhnúť problémom. Práve naopak, ona vstupuje priamo do toho najväčšieho problému človeka. Do tej najťažšej dilemy, ktorú človek rieši počas celej svojej existencie. Do otázky života a smrti. Áno na jednej strane život, ktorý milujeme, ktorý si chránime, po ktorom túžime, ktorý si zveľaďujeme a na strane druhej smrť, ktorá nám na neho neustále číha.
Preto nám dnes, uprostred pôstu Cirkev dvíha Kristov kríž, ako odpoveď na smrť. Na tomto kríži bola zničená smrť. Tu sa zastavila ľudská zloba, ľudský egoizmus a pohŕdanie človeka človekom, ktoré vedie k vraždám a genocídam. Kristus, ktorý sa nepohoršil na tomto kríži, ale z lásky k Otcovi ho prijal, na tretí deň vstal z mŕtvych, zničil moc smrti a ukázal nám východisko z neutešenej situácie. A práve preto táto výzva z jeho úst nevyznieva ako reklama, či predvolebná kortešačka. On, ktorý bol bez viny, ktorý sa nedopustil žiadneho zla, ako ovca vedená na zabitie, nepovedal nič, neotvoril ústa, aby povedal: pozrite sa, ako sa klamete, ja som nevinný, neurobil som nič zlého, prečo ma mučíte?
Sv. Peter ho chcel obrániť mečom a Ježiš mu povedal: schovaj ten meč! Neveríš, že môj Otec, keby ma chcel obrániť, nemohol by mi poslať anjelov, aby ma ochránili? Odlož svoj meč, lebo kto mečom bojuje, mečom zahynie (). Ježiš Kristus dovolil, že naša nespravodlivosť, že náš hriech, že hriech jeho generácie, egoizmus, politika, ho zajali a priviedli ho na kríž. Ježiš Kristus zobral tento egoizmus na svoje telo. A čo sa stalo? Tohto Ježiša, ktorého nezachránila rímska spravodlivosť reprezentovaná Pilátom, ani židovská nábožnosť vyjadrená láskou k Tóre, tohto Ježiša Krista vzkriesil na tretí deň Boh a učinil ho Pánom. Tento Ježiš Kristus je Bohom, to je spôsob ako milovať a zomrieť. To je láska, ktorá ide na kríž.
A čosi myslíme, čo zachráni naše manželstvá, naše vzťahy? Kto nás vyvedie z našich kríz a poblúdení? Spravodlivosť tohto sveta, ktorá oslobodzuje iba nevinného, a preto nám dáva tisíc spravodlivých príčin, ako zabiť nenarodené dieťa a pritom nebyť vrahom? Alebo azda falošná zbožnosť, ktorá v snahe dodržať zákon nakoniec vedie k pokrytectvu a farizejstvu a stavia nás do úlohy sudcov?
Ja viem, voliť si kríž vo svojom živote – aj dnes, tak ako v čase Ježiša Krista – je pre mnohých úplne šialenstvo a pre niektorých úprimne zmýšľajúcich pohoršenie. Pilát postavil pred ľud spolu s Ježišom Kristom aj Barabáša a ľud, ktorý miloval Tóru a zachovával Zákon žiadal oslobodiť Barabáša, kým pre Krista žiadal smrť. Pilát reprezentoval právo a Barabáš ľudskú spravodlivosť, veď bojoval za slobodu svojho národa, a pritom zomrel nevinný človek.
Preto Kristus vo svojom slove dnes hovorí: „Vezmi si svoj kríž“. Čo to znamená? Ak ťa ničia hriechy tvojej ženy, alebo muža, či kolegu v robote, alebo nedokážeš prijať situácie, ktoré ti nastavila táto spoločnosť, dnes voľ Ježiša Krista a jeho cestu. Iba na tomto Ježišovom postoji bude zničený hriech, ktorý nás rozdeľuje. Iba z toho Ježišovho kríža príde nový život, ktorý obnoví naše vzťahy, dá silu začať nanovo. Lebo spravodlivosť tohto sveta už mnohé manželstva pochovala, zničila priateľstvá a postavila ľudí voči sebe. Lebo tento svet nemá moc k tomu, aby bol zničený hriech. Hriech bol zničený len na kríži Ježiša Krista. Dovoľme dnes skrze toto slovo, aby sa zastavili hriechy tých druhých na našom kríži, ktorý chceme prijať spolu Kristovým Krížom.
Preto nám ho dnes cirkev dvíha. Veľmi vysoko.
„Ó, kríž úctyhodný! Ty sláva veriacich a opora trpiacich, sila apoštolov a ochranca spravodlivých. Ty si spása všetkých svätých. Teba už Mojžiš zobrazil, keď rozopäl svoje ruky a s tvojou pomocou premohol Amaleka. Všetko tvorstvo radostne jasá, keď ťa vidí vyvýšený, lebo tým oslavuje Krista, ktorý vo svojej nesmiernej dobrote skrze teba zhromaždil všetkých rozptýlených.“ (Z večierne Povýšenia Pánovho kríža ). -vs- (o. Vladimír Skyba) https://grkatba.sk/homilia-na-tretiu-postnu-nedeu-kriupoklonnu/
Homília apoštolského nuncia Mons. Maria Giordanu počas Archijerejskej liturgie sv. Bazila Veľkého v Katedrále Povýšenia svätého kríža v Bratislave
19. marca 2017
Preosvietený vladyka Peter, eparchiálny biskup,
Dôstojný otec Vladimír Skyba, protosynkel,
Dôstojný pán farár, otec Rastislav
Kňazi a zasvätené osoby,
Milovaní bratia a sestry v Kristovi,
Som veľmi vďačný vášmu otcovi biskupovi za pozvanie, ktoré mi adresoval, sláviť dnes spolu s vami svätú liturgiu tejto tretej pôstnej nedele, nazývanej tiež nedeľou „Krížupoklonnou“.
Som rád, že vám pri tejto milej príležitosti môžem odovzdať pozdrav a apoštolské požehnanie Svätého otca Františka a zároveň aj vás pozvať k modlitbe zaňho a za jeho úrad hlavy Cirkvi, aby jeho služba apoštola Petra prinášala dobré ovocie nielen pre Cirkev, ale aj živote všetkých ľudí dobrej vôle.
„Tvojmu krížu klaniame sa, Vládca, a tvoje sväté vzkriesenie oslavujeme!“. To sú slová spevu, ktorý tu pred chvíľou zaznel a ktoré vyjadrujú hlavnú myšlienku dnešnej nedele.
Katolícka Cirkev byzantského obradu totiž dnes obracia svoj zrak práve na Kristov kríž – na to, čo už viac, ako dvetisíc rokov je znamením spásy. A tomuto krížu sa úprimne klania.
Treba však povedať, že sa neklania drevu, ako takému: to by nebola poklona v pravom slova zmysle. Cirkev sa klania krížu, pretože očami viery v ňom vidí čosi viac, čosi hlbšie, čosi, čo presahuje kategórie tohto sveta: klania sa veľkosti Božej lásky.
Áno, „Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život“: takto čítame v evanjeliu svätého apoštola Jána (Jn 3, 16). Aj my všetci, milovaní bratia a sestry, keď dnes prichádzame do tohto Božieho chrámu, aby sme slávili „Krížupoklonnú nedeľu“ a poklonili sa svätému krížu, prichádzame sem pokloniť sa práve tejto Božej láske.
My túto Božiu lásku vidíme a preto opätovne voláme: „Tvojmu krížu klaniame sa, Vládca, a tvoje sväté vzkriesenie oslavujeme!“. Je totiž správne mať vďačné srdce. Toto vďačné srdce chceme mať voči Tomu, ktorý natoľko miloval každého jedného z nás, že dal svojho Syna, ten rozpäl ruky na kríži, prelial svoju krv a zomrel za nás.
Ale je tu ešte aj iný význam slova „kríž“. Je to práve to, o čom hovorí Ježiš v evanjeliu dnešnej nedele, ktoré sme si vypočuli: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma“ (Mk 8, 34).
Vziať svoj „kríž“ a nasledovať Pána: pod týmto slovom Ježiš rozumie každé utrpenie, rôzne ťažkosti, ktoré nám život prináša a ku ktorým sa musíme postaviť čelom. Tak, ako v Ježišovom prípade nie je možné pochopiť zmysel jeho kríža, iba ak v perspektíve Božieho spásonosného plánu, ktorý vytryskol z hĺbky srdca nebeského Otca, podobne aj my nepochopíme a neprijmeme ten svoj kríž a svoje utrpenie, iba ak majúc na pamäti tajomstvo nepochopiteľnej Božej lásky, ktorá nás neustále sprevádza a túži po našej večnej spáse.
Áno, iba viera a dôvera v Boha nám pomôže vytrvať v ťažkých chvíľach nášho života a dať zmysel aj tým najťažším, ktoré tak výstižne nazývame „kríž“. Kríž, pretože nám prináša utrpenie. Kríž, pretože nás bolí. Kríž, pretože je ťažký. Kríž, pretože nám prekáža …. skutočný kríž.
Ale ani toho sa nemáme zľaknúť. V jeho nesení totiž nie sme sami. Podopiera nás Božia milosť. A tá je vždy silnejšia ako naša ľudská kondícia a naše obmedzené sily. Ak sa na svoj kríž budeme pozerať z tejto perspektívy, uvidíme Božie zázraky. Tak, ako ich videli mnohí pred nami, ktorí v Boha skladali svoju dôveru.
Mohli by sme tu teraz spomenúť mnohých svätcov, ale my spomeňme ľudí spomedzi nás. Ľudí, ktorí tu žili alebo ešte aj žijú.
Nie je to totiž tak dávno, čo mnohí, aj z prostredia gréckokatolíckej Cirkvi, museli niesť ťažký kríž prenasledovania zo strany totalitného komunistického režimu.
Spomeňme ’50 roky známe jej likvidáciou, uväznením jej obidvoch biskupov, vysťahovaním kňazských rodín do Čiech, kde títo kňazi boli nútení vykonávať na družstvách či vo fabrikách tie najťažšie a najpodradnejšie práce.
Spomeňme tých, ktorí pre svoju vieru, pre vernosť Cirkvi a Svätému otcovi boli považovaní za ľudí druhej kategórie a ako takí nemohli napríklad študovať na vysokej škole. Spomeňme deti vysmievané medzi spolužiakmi za to, že chodili do kostola.
Toto bol kríž, ktorý bol týmto ľuďom položený na plecia. Ale my vieme veľmi dobre, ako sa oni k nemu postavili: s vierou a v plnej dôvere v Boha, presvedčení, že aj kríž, ak je nesený s láskou, prináša dobré ovocie v živote Cirkvi. A stal sa pre nich cestou spásy, pretože Boh nikdy nesklame tých, ktorí ho milujú a v neho dúfajú.
Niektorí z týchto pamätníkov sú medzi nami ešte aj dnes. Oni sú živými svedkami toho, že utrpenie prežívané vo viere, sa premieňa na zmŕtvychvstanie. Toto je totiž Božia logika, ktorá je s tou ľudskou v ostrom protiklade. Tak, ako Kristus prešiel svojím krížom k zmŕtvychvstaniu, tak aj všetci, ktorí spolu s ním nesú svoj kríž, prídu raz k definitívnemu víťazstvu.
Aj my, drahí bratia a sestry, sme povolaní čeliť svojím krížom a životným výzvam s dôverou týchto našich predchodcov. Aj nás Boh chce priviesť k tomu zmŕtvychvstaniu cez rôzne utrpenia a ťažkosti.
Aj preto už spomínaný spev, ktorý tu zaznel a ktorý sme tak oduševnene spievali, nehovorí iba o kríži, ale aj o vzkriesení. Lebo kto s Kristom zomiera, s Kristom bude aj žiť.
„Krestú tvojemú poklaňájemsja, Vladýko, i svjatóje voskresénije tvojé pójem i slávim!“.
Amen. https://grkatba.sk/homilia-apostolskeho-nuncia-na-krizupoklonnu-nedelu/
Homília na 3. pôstnu nedeľu (Mk 8,34-9,1)
9. marca 2023
Mk 8,34 – 9,1 Pán povedal: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma. Lebo kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa a pre evanjelium, zachráni si ho. Veď čo osoží človekovi, keby aj celý svet získal, a svojej duši by uškodil?! Lebo za čo vymení človek svoju dušu?! Kto sa bude hanbiť za mňa a za moje slová pred týmto cudzoložným a hriešnym pokolením, za toho sa bude hanbiť aj Syn človeka, keď príde v sláve svojho Otca so svätými anjelmi.” A povedal im: „Veru, hovorím vám: Niektorí z tých, čo tu stoja, neokúsia smrť, kým neuvidia, že Božie kráľovstvo prichádza s mocou.”
Drahí bratia a sestry, poďme sa dnes prejsť nádherou a hĺbkou jednej jedinej vety, ktorá odznela v dnešnom Evanjeliu: „Veru, hovorím vám: Niektorí z tých, čo tu stoja, neokúsia smrť, kým neuvidia, že Božie kráľovstvo prichádza s mocou.”. Väčšinou ak sa nad ňou zamyslíme, vzbudí v nás možno také tajomno, a aj pochybnosť, lebo sa na ňu dívame očami tohto sveta. Prvotná myšlienka – tak niektorí, čo tam stoja, sa dožijú návratu Krista, teda pravdepodobne žijú dodnes niekde a čakajú. Áno, takto ju nemôžeme chápať, ako teda?
Poďme si túto vetu rozobrať slovko po slovíčku … „Veru, hovorím vám: Niektorí z tých, čo tu stoja, neokúsia smrť, kým neuvidia, že Božie kráľovstvo prichádza s mocou.”
„neokúsia smrť“.
O akej smrti Kristus hovorí. Nie, on nehovorí o fyzickej smrti, akoby sme sa nazdávali, že niektorí z tých, čo ho počúvali sa fyzicky dožijú jeho druhého príchodu. On hovorí o inom druhu smrti. O smrti, ktorú spomína na začiatku – smrť samému sebe. Svojmu egoizmu. „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma. Lebo kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa a pre evanjelium, zachráni si ho.“ Či toto nie je tá smrť, ktorú má každý jeden z nás podstúpiť, aby sme si zachránili život? Je to teda vlastne pozvanie zomrieť sebe, starému človeku.
„Božie kráľovstvo prichádza s mocou“
Ale čo potom znamená to „kým neuvidia, že Božie kráľovstvo prichádza s mocou“. Čo je moc Božieho kráľovstva? Ako nám má moc Božieho kráľovstva pomôcť zomrieť sebe samému? Cirkev nám minulú nedeľu ponúkla Evanjelium, v ktorom sa tá moc definuje. Keď priniesli človeka na lôžku, Kristus povedal: „Odpúšťajú sa ti hriechy“ a ľudia farizeji sa vzbúrili: „Kto môže okrem Boha odpúšťať hriechy?“ Kristus im na to neodpovedal „aby ste vedeli, že Syn človeka má na zemi moc uzdravovať, alebo kriesiť, chodiť po vode, rozmnožovať chlieb, utišovať búrku, rozkazovať zlým duchom“ … on predstavil tú najvyššiu moc, ktorú má … „odpúšťať hriechy“, to znamená – zmieriť Adama s Otcom – nie žeby Otec nemal otvorené náručie, ale preto, že Adam sa nevie vrátiť. Lebo je náročnejšie opraviť pokazené ako postaviť nové. Lebo ak by sme robili nové, to staré zlé by sme museli zavrhnúť. Ale Kristus neprišiel zavrhnúť. Boh mohol celé stvorenstvo zničotniť a znova stvoriť aj s novým Adamom. Ale kto miluje, takto nekoná. Boh z lásky k nám stvoril nového Adama z Adama starého. Opravil to staré, čo sa odklonilo od svojej prvotnej prirodzenosti. Sám majster zostúpil, aby opravil čo sa pokazilo. Cirkevní otcovia hovoria, že sám pôvodný vzor zostúpil, aby sa opravil obraz, ktorý bol podľa neho nakreslený. Kristus prišiel, aby obnovil svoj obraz v nás. A ten obraz sa neobnovuje v telesnej dokonalosti, ani v zázrakoch, ale Kristus prišiel obnoviť Adama skrze odpustenie.
„uvidieť moc Božieho kráľovstva“.
… Zažiť odpustenie. No ak chceš zažiť odpustenie, ak chceš zažiť túto Kristovu moc, ktorá je tak nesmierne jemná, že sa pýta „chceš?“, „chceš aby som ťa uzdravil“, musíš si najprv uznať, že potrebuješ odpustiť, že si hriešnik. Aké ťažké je počuť v spovedi alebo v bežnom rozhovore: „Ja nemám hriech“ … ako sa potom má prejaviť moc Božieho kráľovstva? A keď sa neprejaví tá moc, ako potom chceš zomrieť sebe, aby si si zachránil život? Vidieť svoj hriech a vyznať ho je zázračnejšie, dôležitejšie, veľkolepejšie ako uzdravovať. Je to väčšie ako hovoriť darom jazykov. Väčšie ako prorokovať, väčšie ako vyučovať, väčšie ako viesť, … Máš dar jazykov – dobre, ale myslíš, že pre toto budeš spasený? Máš dar vysvetľovať jazyky – dobre, ale myslíš, že to ťa spasí? Máš dar prorokovať – výborne, ale myslíš, že to ťa spasí? Máš dar uzdravovať? Uzdraví to tvoju dušu, spasí ťa to? Máš dar vyučovať, viesť – si myslíš, že to ťa spasí? Si Kristovým kňazom – nádherné, ale myslíš, že toto ťa spasí? Si biskupom? Výborne, ale myslíš, že to ťa spasí? Si pápežom … . Skôr ti toto všetko môže byť na záhubu, lebo pýcha, spupnosť, pocit vlastnej múdrosti, neposlušnosť … .
Základ spásy je božie milosrdenstvo, na ktorom stojí moc Božieho kráľovstva – na zmierení a odpustení hriechov, lebo presne to sa deje pri krste, to sa deje pri spovedi. Lebo hriech je prekážkou nášho vstupu do nebeského kráľovstva, nie to, že nemám dary, nie to, že sa neviem exaktne vyjadriť k spoločenskému dianiu, nie to, že neviem osloviť masy ľudí, nie to, že nekriesim mŕtvych, že nie som kňazom, že nie som pustovníkom … .
„Niektorí z tých, čo tu stoja?“
Prečo povedal niektorí – lebo niektorí si musia prejsť pádom, takým pádom, ktorý im otvorí oči a preberú sa. A budú schopní zomrieť sebe. Ísť boľavou Petrovou cestou. To čo sa stalo Petrovi. Jemu prvému adresoval Kristus tieto slová: „Ty Peter, čo tu stojíš, nespoznáš, čo je to zomrieť sebe, kým nepochopíš, aké veľké je moje odpustenie. A to odpustenie pochopíš, až keď stretneš svoj hriech a rozplačeš sa. Moja moc odpustenia ťa zachráni a obráti.“
„z tých, čo tu stoja“
… koľkí z nás tu stoja vo svojej pýche, v svojej hrdinskosti. Teraz stojíš, ale padneš a ten pád bude bolieť a preleješ mnoho sĺz, a ten pád ti bude na spásu, lebo konečne vyznáš svoj hriech. Pád na tvár, pád pod ťarchou hriechu, ktorý nás trápi. Niektorí z nás, čo tu stoja musia tak veľmi padnúť, aby potom mohli pochopiť odpustenie, ktoré dáva Boh.
Možno aj vo vašom živote sa to už stalo, možno sa to ešte len stane – že váš hriech, váš pád bol príčinou obrátenia. A ten pád bol taký ťažký, že stále, keď naň myslíte, a chápete a môžete spolu s apoštolom Pavlom povedať: „Bol mi daný do tela osteň, satanov posol, ktorý ma bije po tvári, aby som sa nevyvyšoval.“
Ďakujte Bohu za ten osteň, ktorý vám dáva pochopiť, to čo hovorí tento text pôstnej večierne: Premárnil som otcovské bohatstvo, * stal som sa chudobným. * Usadil som sa v krajine zlých ľudí. * Stal som sa podobný nemým a nerozumným zvieratám. * Zbavil som sa všetkých Božích milostí. * Ale teraz som sa vrátil * a volám k tebe, dobrý a milosrdný Otče: * „Zhrešil som, Bože, prijmi ma, keď sa kajám * a zmiluj sa nado mnou.“.. o. Jozef Durkot https://www.grkatpd.sk/homilia-na-3-postnu-nedelu-mk-834-91/
Svätý Ján Zlatoústy hovoril: „Ak sa ma niekto spýta, čo neobyčajného vykonal
Ježiš Kristus, poviem, že spojil nebo so zemou, vstal z mŕtvych, a z ostatného chcem poukázať na kríž, ktorý je najslávnejší zo všetkého.“
Cyril Jeruzalemský ponúka takýto obraz kríža: „Každý Kristov čin je chválou Katolíckej cirkvi, ale chválou chvál je kríž. Pavol bol o tom presvedčený, a preto hovorí: „Ale ja sa nechcem chváliť ničím iným, iba krížom Krista.“ … „Buď pozdravený, životodarný Kríž, krásny raj Cirkvi, strom nehynúci, na ktorom sa nám urodilo sladké ovocie večnej slávy. Ty zaháňaš vojská démonov a si radosťou zástupov anjelských; teba oslavujú zhromaždenia veriacich. Si zbraňou nepremožiteľnou, oporou nezničiteľnou, blahoverných kráľov víťazstvo, chválou kňazov. Daj nám dospieť až k týždňu utrpení Kristových a paschálneho Vzkriesenia a udeľ nám veľkú milosť.“ (liturgické texty)
Celý život Cirkvi plynie v znamení kríža. Každú modlitbu Cirkev začína a končí znamením kríža. Najhlavnejšie momenty počas svätej liturgie, či iných liturgických obradov, sa dejú v znamení kríža.
„Každý skutok Ježiša Krista je slávny, veľký a božský,
ale iba čestný kríž je najslávnejší zo všetkého.“
(svätý Ján z Damasku) https://grkathe.sk/tretia-nedela-velkeho-postu-krizupoklonna/
TV Logos https://wordpress.logos.tv/2021/03/07/evanjelium-na-dnes-vladyka-jan-babjak-krizupoklonna-nedela/
TV Logos o. Marek Kaľata https://hlascirkvi.sk/post/32526/evanjelium-na-dnes-o-marek-kalata-krizupoklonna-nedela
Pojem „zaprieť sám seba“ je často mylne interpretovaný ako nihilistické sebaodmietanie. V skutočnosti je to radikálna výzva k odmietnutiu egocentrizmu a sebeckých, spontánnych túžob.8 Nejde o to, nenávidieť seba samého, ale o to, oslobodiť sa od povrchných potrieb ako je túžba po prežití za každú cenu, po bezpečnosti, uznaní, moci a kontrole. Cieľom tohto sebazaprenia je umožniť rozvoj hlbšej úrovne seba a ducha, ktorá je v človeku prítomná.8 Toto učenie je v súlade s apoštolom Pavlom, ktorý v Liste Galaťanom hovorí: „Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus“.9 Sebazaprenie je teda procesom „zomierania starému človeku,“ čím sa otvára priestor pre nový život v Kristovi. Evanjelista Lukáš pridáva k tejto výzve prívlastok „každý deň,“ čím potvrdzuje, že ide o neustály a každodenný proces. http://johnmckinnon.org/index.php/mark8v34-9v1 prelozeny odsek cez Gemini AI
Taliansky sochár Janie Ardente chcel po sebe zanechať skvelú sochu z mramoru. Mal to byť symbol „pyšného človeka“, ktorý sa odvážne driape hore po skalách. Pri nohách tohto pyšného, do výšav vystupujúceho človeka ležal rozlámaný kríž. Keď umelec tvoril túto sochu, chcel tým akosi povedať, že človek si dá rady aj bez Krista.
Keď túto sochu umiestnili v múzeu, umelec bol zvedavý, aký dojem vyvolá jeho dielo u návštevníkov. Skryl sa teda a pozoroval. Niektorí jeho dielo obdivovali, iní sa na ňom pohoršovali… Prišla istá mladá dievčina so slzami v očiach. Zomrela jej matka a vo svojej bolesti hľadala útechu. Žiaľ, nenašla ju a keď sa pozrela na sochu, odišla ešte viac rozľútostená…
Uplynuli roky. Janie Ardente ťažko ochorel a potreboval opatrovateľku. Starala sa o neho istá žena. Sochár sa vtedy dozvedel, že ona bola to dievča, ktoré videl ľútostivo plakať pri svojej soche v múzeu. Skúsenosť ťažkej choroby a staroba spôsobili, že sa stal pokorným a našiel svoju vieru. Pred smrťou chcel vytvoriť ešte jedno umelecké dielo. Pracoval na soche Krista, ktorý niesol kríž. Pri nohách mu vyrastali ruže. Túto sochu prikázal umelec po svojej smrti umiestniť na svoj hrob.
Bratia a sestry! Podobne, ako zo začiatku Janie Ardente, mnoho ľudí nepochopí a zavrhuje Krista, pričom si myslia, že sa zaobídu vo svojom život bez Neho. Najčastejším dôvodom, pre ktorý ľudia zavrhujú Krista je Jeho kríž a Jeho slová, ktoré sme počuli v dnešnom Evanjeliu: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, nech vezme svoj kríž a nech ma nasleduje“… o. Martin Pavúk https://grkatnr.sk/homilie/mk-834b-91/
Bratia a sestry, byť Ježišovým učeníkom je to ako s chytaním rýb, potrebujeme sa to učiť spoločne. Na to, aby sme naučili naše deti byť učeníkmi Pána Ježiša, nemusíme byť dokonalými kresťanmi. Takí ani neexistujú. Učeníctvo nie je o tom, že ja som majstrom a preto môžem iných učiť nasledovať Krista. Nie je ani o tom, ukázať svojim deťom perfektný život. Dôležité je, aby naše deti videli, že aj my Krista nasledujeme a i keď v tom nie sme dokonalí, tiež sa aj my neustále učíme. Nemusíme skrývať svoje zlyhania, aj tie môžu pomôcť druhým.
Ukážme svojim deťom, že aj my sme závislí na Bohu, na jeho láske a odpustení. Čím viac zlyhávaš, čím viac sa cítiš neschopný, tým viac si kvalifikovaný prijať Božiu milosť. Učiť druhých byť učeníkom Ježiša Krista znamená hovoriť aj o svojich chybách a pádoch a ukazovať, že sme závislí na Ježišovi. Ak sa cítite nedostatoční a slabí viesť svoje deti ku Kristovi, potom ste určite kvalifikovaní naučiť ich byť učeníkom Pána Ježiša Krista.
Ukážme svojim deťom, že sa priznávame ku Kristovi nie len v kruhu veriacich, ale aj uprostred ľudí, ktorým je ľahostajný alebo ho dokonca nenávidia. Ukážme tomuto svetu, že sa priznávame k Ježišovi nielen slovami, ale aj rešpektovaním jeho etických pravidiel. Kristus od nás očakáva aj toto. o. Martin Pavúk https://grkatnr.sk/homilie/mk-8-34-9-1-2/
Symbolom kríža sa hlásime k Ježišovej historickej existencii. On nie je vymyslená postava, nie je žiadna mytologická bytosť, ale je historická osobnosť, ktorá žila v tomto svete. Symbolom kríža sa hlásime aj k jeho posolstvu – učeniu, ktoré Ježiš ohlasoval a uznávame, že jeho spôsob života je norma, podľa ktorej by sa mali merať a formovať všetky ľudské životy. Symbolom kríža sa nielenže hlásime k Ježišovi ako k svojmu Pánovi, ale vyjadrujeme aj svoju ochotu brať na seba svoj kríž. On to od nás priamo žiada. Povedal: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma“.
Čo znamená nasledovať Krista v dnešnom svete? Hlásiť sa k nemu neznamená ostať iba pri slovách, ale aktívne žiť jeho učenie o láske, vernosti, pravde, pokoji, dobre, odpustení, boji proti zlu… znamená to pamätať na trpiacich, prenasledovaných, mučených… Tieto jednotlivé body nasledovania Ježiša Krista by sme mali zaradiť do svojho každodenného života. K tomu všetkému nás vyzýva symbol kríža. Pri každom pohľade na kríž by sme si mali aspoň na niekoľko sekúnd pripomenúť niečo z toho, čo znamená hlásiť sa k jeho krížu. … o. Martin Pavúk https://grkatnr.sk/homilie/mk-8-34-9-1-3/