Ďalšie myšlienky – Nedeľa o mýtnikovi a farizejovi – Lukáš 89. začalo – radové – Lk 18, 10-14
nn https://www.grkatba.sk/nedela-mytnika-a-farizeja-9-feburar/
p. Vojtech Kodet https://vojtechkodet.cz/prednasky-a-kazani/k-poslechu/kazani/kazani-na-text-lk-189-14-postni-duchovni-obnova-v-cervenem-kostelci
Naša Cirkev, ktorá sa nad týmto podobenstvom zamýšľa vo svojich hymnoch, opisuje farizejovu modlitbu ako „nevďačnú“. Farizej hovorí: „Ďakujem ti, Bože,“ ale vo farizejovom základnom postoji sa neprejavuje vďačnosť Bohu. Farizejov vnútorný duch nie je zameraný na Božie dary, ale na vlastné vnímané úspechy. Farizej robí správnu vec, ale z nesprávneho dôvodu. …Počas nadchádzajúceho Veľkého pôstu sa môžeme natoľko zaoberať jeho zbožnými aspektmi, napríklad účasťou na špeciálnych bohoslužbách alebo vyhýbaním sa mäsu a mliečnym výrobkom, že sa staneme podráždenými voči ostatným a znehodnotíme svoju snahu o dodržiavanie pôstu. Zrelý prístup je ten, ktorý načrtol Kristus vo vyššie uvedenom verši: dodržiavajte skutky zbožnosti, ale neignorujte pri tom ostatných, ani ich neznevažujte. Ako hovorí grécke príslovie, je lepšie zjesť rybu než rybára! https://www.jankrupa.sk/farizej-a-mytnik/
A navyše náboženská samoľúbosť nás vždy stavia proti druhým. Keď sme hrdí na svoju úroveň zachovávania náboženských predpisov, našou ďalšou myšlienkou často je: „Do chrámu chodím pravidelne, nie ako on…. Nie sú tu na každej veľkopôstnej bohoslužbe… Je o polovicu mladšia odo mňa – prečo musí sedieť, keď všetci ostatní stoja?“ a podobne. Tieto komentáre možno nevyslovujeme nahlas, ale ani nemusíme. Už nám pošpinili srdce. Ako nám pripomína svätý Cyril Alexandrijský: „Aký úžitok máš z toho, že sa dvakrát v týždni postíš, ak ti to slúži len ako zámienka pre nevedomosť a márnomyseľnosť a robí ťa to nadradeným, povýšeneckým a sebeckým?“ (Na Lukášovo evanjelium, Kázeň 120). …
Môžeme – a mali by sme – robiť dobré veci ako odpoveď na Božiu lásku k nám. Nemali by sme si myslieť, že pôst, chodenie do chrámu alebo čítanie Biblie nás automaticky privedú do spoločenstva s Bohom len preto, že ich navonok dodržiavame.
Aj keď praktizujeme náboženské obrady z tých najlepších pohnútok, môže sa stať, že ich skrze pýchu vyprázdnime od cnostnosti. Slovami svätého Gregora Palamu: „Neviditeľný patrón zla… môže strhnúť strechu dobrých skutkov po jej postavení, a to pomocou pýchy a pochabosti.“https://www.jankrupa.sk/pozrite-sa-na-mna-postim-sa/
nn https://www.jankrupa.sk/216-velky-post-z-perspektivy-pravoslavnej-cirkvi-v-usa-oca/
nn https://www.jankrupa.sk/127-predvelkopostne-obdobie/
o. Martin Pavúk … Aby sme pochopili vnútorné postoje týchto dvoch postáv, povedzme si toto podobenstvo v modernej verzii, aby sme prekonali ten spomínaný kultúrny rozdiel vo vnímaní tohto podobenstva. „Tým, čo si namýšľali, že sú čestní a poctiví, a ostatnými pohŕdali, povedal Ježiš toto podobenstvo: „Dvaja ľudia prišli do kostola modliť sa. Jeden bol obyčajný pracujúci človek a druhý poslanec. Obyčajný pracujúci človek si sadol do lavice a takto sa v sebe modlil: “Bože, ďakujem ti, že nie som ako ostatní ľudia: mafiáni, bezdomovci, alkoholici alebo aj ako tento poslanec. Poctivo pracujem osem hodín denne, platím dane a živím z biedneho platu svoju rodinu.” Poslanec stál celkom vzadu a neodvážil sa ani oči k nebu zdvihnúť, ale bil sa do pŕs a hovoril: “Bože, buď milostivý mne hriešnemu.” Hovorím vám: Tento odišiel domov ospravedlnený, a nie tamten. Lebo každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený.”
Dúfam, že teraz ste týmto podobenstvom pohoršení takisto, ako boli Ježišovi poslucháči. Zrazu sa nám veci nezdajú až také jasné, ako na prvé počutie. Je to niečo, ako keď ľudia zistili, že nie Slnko sa točí okolo zeme, ale naopak. Na prvý pohľad je to neuveriteľné, ale je to naozaj tak. A zrazu napr. pochopíte, že keď nábožensky ľahostajný človek hovorí, že nechce byť ako tí farizeji, čo chodia do kostola, vlastne v tej chvíli sa stáva presne takým farizejom, o akom hovorí Pán Ježiš v dnešnom podobenstve. Ale nielen preto, že sa povyšuje a pohŕda ľuďmi, čo chodia do kostola, ale hlavne preto, že vlastne tvrdí, že je dosť dobrý vo svojich vlastných očiach a je presvedčený, že ho za takého považuje aj Pán Boh. Inak povedané, on ku tomu, aby sa cítil byť dobrým, Boha nepotrebuje.https://grkatnr.sk/homilie/lk-18-10-14-nedela-mytnika-a-farizeja/
p. Ján Adamus: Farizej bol presvedčený, že nie je hriešny, ako iní ľudia a k tejto bezúhonnosti pridáva množstvo dobrých skutkov, ktoré koná. Pretože plnil Mojžišov zákon a bol aj dobročinný, nič nepýta od Boha. Pred Bohom bol sebestačný. Možno by niekto čakal, že Ježiš takéhoto človeka pochváli. Veď jeho konanie sa musí páčiť Bohu: chráni sa hriechu, vyhýba sa zlu, robí dobré skutky, dáva na kostolné ciele, postí sa. Opak je pravdou. Farizej si to pokazil tým, že pre svoju „dokonalosť“ nadobudol k Bohu a k blížnemu zlý vzťah. Pred Bohom sa cítil byť sebestačným, a preto ho nepotreboval a k blížnemu sa cítil byť nadradeným, opovrhoval ním a bol presvedčený, že nik sa mu nevyrovná. To bola farizejova veľká chyba! Ježiš predsa vo svojej náuke kladie na prvé miesto lásku k Bohu a k blížnym. Ale keď jemu chýbala táto láska, mohol byť aj stokrát „dokonalý“, odišiel z chrámu bez Božej priazne. …
Jeden misionár píše, ako raz k nemu do kostola vstúpil človek, ktorý dlhé roky nebol v kostole. Po svätej omši prišiel za ním s veľkým zápalom, že odteraz sa to zmení a bude pravidelne navštevovať nedeľné bohoslužby. Ale na druhú nedeľu už neprišiel. Kňaz sa s ním stretol po dlhom čase na ulici a pýtal sa, čo sa deje. Vtedy muž mu odpovedal: „Keď som bol naposledy v kostole, všetky oči tých pobožných ľudí sa upreli na mňa a cítil som, ako zvysoka na mňa pozerajú. Iste sa pýtali, že čo tu tento neznajboh medzi nami hľadá? Kde bol doteraz? Teraz, keď je starý, už mu je aj Boh dobrý?“ Na záver rozhovoru s kňazom povedal túto vetu: „Viem, že Boh by ma iste prijal, ale ľudia ma neprijali.“ https://www.trojica.sk/kazne/2010c/30-nedela-cez-rok
p. Ján Adamus: Čo Pán kritizoval na farizejovi? Predovšetkým jeho pyšnú sebadôveru, spokojnosť so sebou samým, popretie vlastnej slabosti a hriešnosti, iba vonkajšie plnenie predpisov, ktoré ho utvrdzovali v presvedčení, že s Bohom je vyrovnaný. Jasne to vyjadril slovami: Bože, ďakujem ti, že nie som ako ostatní ľudia: vydierači, nespravodlivci, cudzoložníci alebo aj ako tento mýtnik. Postím sa dva razy do týždňa, dávam desiatky zo všetkého, čo mám. Bol presvedčený, že vstup do Božieho kráľovstva má istý, pričom zabudol, že pred Bohom sme všetci hriešni a nehodní večného života.
Čo Ježiš chváli na mýtnikovi? On vnútorne prežíval svoju úbohosť a hriešnosť, a čo je dôležité, ľutoval to a zostal otvorený Božej vôli. https://www.trojica.sk/kazne/2013c/30-nedela-cez-rok
Možno nám toho farizeja je aj trochu ľúto. Farizej si pre svoj život nehľadal len nejaké lacné výhovorky. Nerobil dobre len naoko, robil oveľa viac, ako sa od neho žiadalo. Pôst mal zachovať iba raz do roka. On tak konal dvakrát v týždni, a to sa týkalo aj pitia tekutín, čo v horúcej Palestíne je dosť veľké odriekanie. Odovzdával desiatky (na cirkevné účely) zo „všetkého čo mal“, nie iba z vecí, ktoré boli predpísané v Tóre. Ani modlitbu nezanedbával a bol vďačný. Ďakoval Bohu pravidelne, inak by nevstupoval do chrámu s takou suverenitou. Byť vďačný to nie je samozrejmá vec, s ktorou sa i dnes všade stretávame. Ježiš však na tieto výkony hovorí, že ani to všetko nestačí, aby ktokoľvek mohol vojsť do Božieho kráľovstva. Svojich poslucháčov upozorňuje, že farizej odišiel z chrámu bez toho, aby Boh jeho modlitbu prijal. Čo teda máme robiť, aby sme tiež neboli odmietnutí? Farizejova tragédia nie je v tom, že chcel ďakovať Bohu, ale že sa chválil a očakával pochvalu za to, čo dostal ako dar: Ďakujem… že nie je ako ostatní ľudia: vydierači, nespravodlivci, cudzoložníci alebo aj ako tento mýtnik. Svoj „viac ako poriadny život“ tu používa s pýchou ako legitimáciu, ktorá ho oprávňuje považovať seba za zbožnejšieho ako ostatných, a preto si osobuje právo druhých súdiť, karhať, kritizovať. Farizej bol naozaj v plnení prikázaní aj pre nás ťažko dosiahnuteľný. Ježišovi tu však ide o čosi iné. https://www.trojica.sk/kazne/2004c/30-nedela-cez-rok
frantiskani.sk:
Hovorím vám: Tento odišiel domov ospravedlnený, a nie tamten. Lebo každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený. Koľko času strávime v zbytočnom zápase s Bohom, so svojím vlastným svedomím, keď sa stále obhajujeme a chceme si dokázať, že nie sme taký, aký sme. Nie je jednoduchšia táto modlitba, táto prosba o milosť, ktorá jediná preráža nebeské oblaky a mieri k Bohu a Boh ju prijíma, pretože modlitba pokorného prenikne oblaky. Kto sa korí Bohu bude láskavo prijatý a jeho prosba vystúpi k oblakom. 30. nedeľa cez rok „C” – (Lk 18,9-14) CZ
Dnešný príhovor by som mohol začať aj takouto otázkou adresovanou priamo Pánu Ježišovi: „Pane, Ježišu, ty nám chceš tvrdiť, že my, ktorí sme dnes tu vnútri v kostole, nie sme lepší ako tí, ktorí stoja vonku pred kostolom a celú omšu sa zabávajú. Chceš tvrdiť, že sme ako ostatní ľudia, ktorí do kostola nechodia, do zvončeka nedávajú, nepristupujú ku sviatostiam? Myslíš to úplne vážne? A prečo teda chodíme do kostola, aký to má teda zmysel?“ Zmysel je ukrytý možno práve v tom, aby sme to konečne zistili, lebo nikto iní nám to nepovie. 30. nedeľa cez rok „C” – (Lk 18,9-14) CZ
Dnešné podobenstvo nám ukazuje, v akom postoji sa máme blížiť k Bohu. Je pomýlené dostať sa k Bohu s vedomím vlastnej záslužnosti. „Teda Pane Bože, skôr ako k tebe budem hovoriť, vypočuj si, kto som ja?“ Takýmto spôsobom sa navzájom klameme mi ľudia, ale pred Božiu tvár musím ísť úplne v inom postoji. Poznanie vlastnej hriešnosti je cestou, na ktorej pocítime bezmocnosť stať sa vlastnými silami lepšími. Oplakávanie vlastnej hriešnosti je podľa duchovných otcov výrazom intenzívnej skúsenosti s Bohom. Tak napr. hovorí sv. Izák Sýrsky: „Kto pozná svoje hriechy, je väčší ako ten, kto svojou modlitbou vzkriesi mŕtveho. Kto hodinu plače a vzdychá nad sebou, je väčší ako ten, kto vyučuje celý svet. Ten, kto pozná svoju vlastnú slabosť, je väčší ako ten, kto videl anjelov. Kto v samote skrúšenosťou nasleduje Krista, je väčší ako ten, kto sa teší priazni plných kostolov.“ Všetci sme hriešni a je znakom duševného zdravia, keď si niekto svoju hriešnosť a obmedzenosť uvedomuje. A je znakom duševnej choroby, keď niekto nechce uznať svoju obmedzenosť a hriešnosť. Robí sa bohom na zemi. 30. nedeľa cez rok „C“ – Katechéza o pokore CZ