Ďalšie myšlienky – 6. august – Premenenie Pána – Matúš 70. začalo – Mt 17, 1-9
Apoštol:
Bratia, usilujte sa upevňovať svoje povolanie a vyvolenie. Veď ak budete to robiť, nikdy nepadnete. Tak sa vám naširoko otvorí vstup do večného kráľovstva nášho Pána a Spasiteľa Ježiša Krista. Preto vám to budem stále pripomínať, hoci to viete a ste utvrdení v pravde, ktorú teraz máte. Ale považujem za správne prebúdzať vás napomínaním, kým som v tomto stánku. Viem, že čoskoro zložím svoj stánok, ako mi to aj zjavil náš Pán Ježiš Kristus. No postarám sa, aby ste si aj po mojom odchode často pripomínali tieto veci. Veď sme nesledovali vymyslené bájky, keď sme vás oboznámili s mocou a príchodom nášho Pána Ježiša Krista, ale sami sme boli očitými svedkami jeho veleby. On dostal od Boha Otca česť a slávu, keď mu z velebnej slávy zaznel hlas: „Toto je môj Syn, môj milovaný, v ktorom som našiel zaľúbenie.“ A tento hlas sme my počuli; zaznel z neba, keď sme boli s ním na svätom vrchu. Tým je aj prorocké slovo pre nás pevnejšie. A vy dobre robíte, že hľadíte naň ako na lampu, ktorá svieti v temnom mieste, kým nesvitne deň a nevzíde vo vašich srdciach zornica. (Druhý Petrov list 65. začalo 2 Pt 1, 10-19)
Evanjelium:
V tom čase vzal Ježiš so sebou Petra, Jakuba a jeho brata Jána a vyviedol ich na vysoký vrch do samoty. Tam sa pred nimi premenil: tvár mu zažiarila sťa slnko a odev mu zbelel ako svetlo. Vtom sa im zjavil Mojžiš a Eliáš a rozprávali sa s ním. Vtedy Peter povedal Ježišovi: „Pane, dobre je nám tu. Ak chceš, urobím tu tri stánky: jeden tebe, jeden Mojžišovi a jeden Eliášovi.” Kým ešte hovoril, zahalil ich jasný oblak a z oblaku zaznel hlas: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie; počúvajte ho.” Keď to učeníci počuli, padli na tvár a veľmi sa báli. No pristúpil k nim Ježiš, dotkol sa ich a povedal im: „Vstaňte a nebojte sa!” A keď zdvihli oči, nevideli nikoho, iba Ježiša. Keď zostupovali z vrchu, Ježiš im prikázal: „Nikomu nehovorte o tomto videní, kým Syn človeka nevstane z mŕtvych.” (Matúš 70. začalo Mt 17, 1-9)
o. Rastislav Čižik: Smutný kresťan a nebezpečný Boh
„Smutné oči, bledé líčka, jedným slovom katolíčka.“ Občas mám dojem, akoby bol ten bradatý aforizmus stále v kurze. Či a nakoľko odráža realitu, je ťažké hodnotiť. Vypovedá však niečo dôležité aj o jeho šíriteľoch. Tí vnímajú kresťanstvo ako niečo nudné, smutné, bez života a radosti.
Táto krátkozrakosť postihuje aj nejedného pokrsteného, ktorý si tie „kostolné záležitosti“ odkladá na neskorý dôchodok. Najprv si chcem poriadne užiť život a potom, keď budem mať osemdesiat, zmierim sa aj s Bohom a v pokoji odídem na onen svet.
Udalosť sviatku Premenenia Pána chce poskytnúť účinnú korekciu tejto krátkozrakosti. Súvisí s dôležitou otázkou: „Prečo sa Pán Ježiš len pár dní pred svojou smrťou ukazuje v úplne novom svetle?“ Táto otázka intenzívne zamestnávala už prvých kresťanov. Až spätným uvažovaním prišli na to, čo sa tu vlastne odohralo. Dokonca až generácie po nich si uvedomili, že na hore Tábor sa udialo niečo veľmi dôležité: predzvesť nášho konečného naplnenia, ktoré spočíva v dokonalej jednote s Bohom.
Menlivé časti sviatku nám pripomínajú, že učeníci videli slávu Ježiša Krista na hore Tábor preto, „aby mohli pochopiť aj jeho utrpenie, až bude ukrižovaný“. K akému výsledku tu dospeli? Že premenenie Pána mohlo pokojne zostať len Ježišovým „špeciálnym efektom“ na navodenie híkavého stavu. Čo by to však znamenalo pre nás? Keby svetlo Kristovho
premenenia nežiarilo do tmy smrti, nepremenilo by noc smrti na večný deň života. A toto je ten hlavný dosah Kristovho premenenia.
Premenenie Pána je ozajstným evanjeliom. Je radostnou zvesťou o tom, že spojenie s Bohom nezničí našu prirodzenosť, nezničí našu individualitu. Kresťanstvo nehlása zánik zlého sveta a hriešneho tela, ale vidí jeho konečnú premenu, ktorá spočíva v spojení s Bohom. Cirkevní otcovia to neskôr vyjadrili vyznaním viery v Ježiša Krista, v ktorom sú ľudská a božská prirodzenosť neoddelené, ale ani nezmiešané. (Chalcedón 451)
V tomto naoko suchom teologickom výroku je vyjadrená pravda, ktorá zažiarila na hore Tábor v Ježišovi Kristovi. Práve svetlo Premenenia nám ukazuje, že dokonalé spojenie Boha a človeka je možné a že toto spojenie neznamená zničenie človeka. Neznamená to, že sa rozplynieme v Bohu a naše ja bude zničené. Práve naopak. Až v spojení s Bohom môžeme
existovať naplno.
Ako paradox preto vyznieva zmienka o strachu apoštolov, ktorú zachytáva evanjelista Marek (9,6). Niektorí autori ho prirovnávajú k strachu učeníkov po Ježišovom vzkriesení. Mohol to byť strach, aby sa to celé neskončilo. Alebo je v tom strach, či to nie je len výplod ich zbožnej fantázie? Preto sa Peter ponáhľa stavať tri stánky, aby celú tú situáciu mohol zakonzervovať.
Namiesto toho však počuje hlas nebeského Otca: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie; počúvajte ho.“ (Mt 17,6) Peter chce tento okamih zvečniť, no Boh ho pozýva na vlastnú cestu premenenia. Do ruky mu však nedáva čarovný prútik, ale živé Slovo, ktoré má počúvať. Príliš jednoduché? Veď v jednoduchosti je krása, ale aj sila. Pred výstupom na Golgotu je preto potrebný výstup na horu Premenenia. A neplatí to len pre Ježiša.
Spätný pohľad na udalosť Premenenia Pána vo Veľkom pôste nám môže darovať veľa. Chce nám dodať odvahu pozrieť sa do ďalšieho dňa s nádejou a radosťou Božích dcér a synov. https://bratislava.grkatba.sk/stauros/
o. Martin Pavúk https://grkatnr.sk/homilie/mt-17-1-9/
https://grkatnr.sk/homilie/mt-17-1-9-2/
Nestvorené svetlo: https://www.lumen.sk/aktualita/druha-velkopostna-nedela–nedela-svateho-gregora-palamu.html
https://svetkrestanstva.postoj.sk/31753/nedela-gregora-palamu-v-byzantskom-obrade
o.Vojtech Kodet https://vojtechkodet.cz/prednasky-a-kazani/videa/uvody-do-nedeli/svatek-promeneni-pane-a-videouvod3
https://vojtechkodet.cz/prednasky-a-kazani/videa/uvody-do-nedeli/svatek-promeneni-pane-a-videouvod2
https://vojtechkodet.cz/prednasky-a-kazani/videa/uvody-do-nedeli/svatek-promeneni-pane-a-videouvod1
Akým spôsobom by sme sa mohli my dnes zmocniť tejto slávy? Boh Otec v evanjeliu nám ukazuje cestu: „Toto je môj milovaný Syn, jeho poslúchajte”. Poslušnosťou Bohu sa môžeme prebojovať až k takejto nadzemskej kráse. Sv. Peter apoštol hovorí, že Boh dáva svojho Ducha tým, ktorí ho poslúchajú. To čo vidíme vyžarovať z Ježišovho tela je dar Ducha. Jeho telo je zduchovnené, naplnené životodárnym Božím Duchom. Už prvé čítanie z knihy Genezis nám ukazuje, že človek, poslušný Božiemu volaniu, sa stáva požehnaním pre svoje prostredie. Skrze Abraháma budú požehnané všetky národy. Kto bude žehnať Abrahámovi, toho Boh požehná, kto ho prekľaje, ten bude Bohom prekliaty. Tak ďaleko vedie priateľstvo s Bohom. Adam po zlyhaní počuje iné slová: „Zem bude prekliata kvôli tebe…” Celá príroda bola prekliata kvôli človeku. Avšak Boží človek sa stáva požehnaním pre svet.
Poznáme cestu, ako prísť k osobnému premeneniu: „Toto je môj milovaný Syn, poslúchajte ho!” Môžeme povedať, že k premeneniu dochádzame vierou a poslušnosťou. Viera je otvorenosť našej bytosti, ktorá spôsobuje, že sme schopní a ochotní prijať Ježiša ako Pána a Boha, bezvýhradnou poslušnosťou. Človek je oslávený tou mierou, akou mierou sa stáva príbytkom Ducha Svätého. Duch Svätý je Božou Slávou. Duch Svätý naplňuje zem i vesmír. Teológia nás poučuje na základe zjavenia, že Duch Svätý vychádza z Otca i Syna. Pozíciu Ducha Svätého v Tajomstve Najsvätejšej Trojici by sme mohli prirovnať k tomu, čím je v ľudskom manželstve objatie, alebo samotný fakt manželstva. https://kazatel.frantiskani.sk/kazen/premenenie-pana-a-mt-171-9/
trojica.sk [1] [2] [3] [4] [5] [6] [7] [8] [9] [10] [11]
Výsledky hľadania: KKC 554-556
444 Evanjeliá hovoria, že v dvoch slávnostných chvíľach, (536, 554) pri Kristovom krste a premenení, Otcov hlas označuje Ježiša za „svojho milovaného Syna“. Sám Ježiš sa označuje za „jednorodeného Syna“ Božieho (Jn 3,16) a týmto titulom potvrdzuje svoju večnú predexistenciu. Vyžaduje vieru „v meno jednorodeného Božieho Syna“ (Jn 3,18) . Toto kresťanské vyznanie sa objavuje už v stotníkovom zvolaní pred Ježišom na kríži: „Tento človek bol naozaj Boží Syn“ (Mk 15,39) . Iba vo veľkonočnom tajomstve môže veriaci dať titulu „Boží Syn“ jeho najplnší význam.
697 Oblak a svetlo. Tieto dva symboly sú v zjaveniach Ducha Svätého neoddeliteľné. Už pri teofániách (Božích zjaveniach) Starého zákona raz temný, inokedy žiarivý oblak zjavuje živého Boha a Spasiteľa, zahaľujúc transcendentnú povahu jeho slávy: Mojžišovi na vrchu Sinaj, v stánku stretnutia a počas putovania na púšti a Šalamúnovi pri posviacke chrámu. Tieto predobrazy spĺňa Kristus v Duchu Svätom. Duch Svätý zostupuje na Pannu Máriu a zatieňuje ju, (484) aby počala a porodila Ježiša. Na vrchu premenenia Duch Svätý prichádza v oblaku, (554) ktorý zahaľuje Ježiša, Mojžiša a Eliáša, Petra, Jakuba a Jána, a „z oblaku zaznel hlas: ,Toto je môj vyvolený Syn, počúvajte ho!‘“ (Lk 9,34-35) . A napokon ten istý oblak vzal učeníkom spred očí Ježiša v deň nanebovstúpenia a zjaví ho ako Syna človeka (659) v jeho sláve v deň jeho príchodu.
2600 Evanjelium podľa svätého Lukáša zdôrazňuje pôsobenie Ducha Svätého a zmysel modlitby v Kristovom poslaní. Ježiš sa modlí pred rozhodujúcimi chvíľami svojho poslania: pred tým, ako o ňom vydá svedectvo Otec pri jeho krste a pri jeho premenení, (535, 554) a pred tým, ako svojím umučením uskutoční plán Otcovej lásky. (612) Modlí sa aj pred rozhodujúcimi chvíľami, s ktorými je spojené poslanie jeho apoštolov: pred vyvolením a povolaním Dvanástich, pred Petrovým vyznaním o ňom, (858, 443) že je „Boží Mesiáš“, a napokon sa modlí, aby viera hlavy apoštolov neochabla v pokušení. Ježišova modlitba pred spasiteľnými skutkami, ktoré od neho žiada Otec, aby ich vykonal, je poníženým a dôveryplným odovzdaním jeho ľudskej vôle do láskyplnej vôle Otca.
Breviar.sk posvätné čítanie:
Z Reči biskupa Anastáza Sinajského v deň Premenenia Pána
(Nn. 6-10: Mélanges d’archéologie et d’historie 67 [1955], 241-244)
Dobre je nám tu
Ježiš zjavil svojim učeníkom na vrchu Tábor tajomstvo. Keď s nimi chodil, rozprával im o kráľovstve a o svojom druhom príchode v sláve. Ale asi neboli dosť presvedčení o tom, čo hlásal o kráľovstve, preto sa nakoniec rozhodol dať im v hĺbke srdca nezvratnú istotu. Aby z prítomných vecí uverili budúce, na vrchu Tábor im obdivuhodne ponúkol božské zjavenie ako predobraz nebeského kráľovstva. Akoby im chcel povedať: „Aby časový odstup nezapríčinil vo vás neveru, hneď teraz vám hovorím: Niektorí z tých, čo tu stoja, neokúsia smrť, kým neuvidia Syna človeka, ako prichádza v sláve svojho Otca.“ (porov. Mt 16,28)
A aby evanjelista ukázal, že Kristus má aj moc urobiť, čo chce, dodáva: „O šesť dní vzal Ježiš so sebou Petra, Jakuba a Jána a vyviedol ich na vysoký vrch do samoty. Tam sa pred nimi premenil: tvár mu zažiarila sťa slnko a odev zbelel ako sneh. Vtom sa zjavil Mojžiš a Eliáš a rozprávali sa s ním.“ (Mt 17,1-3 [Vg.])
Toto sú divy dnešnej slávnosti, toto je naše spasiteľné tajomstvo, ktoré sa teraz naplnilo na vrchu. To nás teraz zhromažďuje Kristova smrť i sviatok. Aby sme teda spolu s vyvolenými, Bohom inšpirovanými učeníkmi prenikli do hĺbky týchto nevýslovných svätých tajomstiev, počúvajme božský, svätý hlas, ktorý nás z výšin, z temena vrchu naliehavo zvoláva.
Tam sa máme ponáhľať – odvážim sa povedať – ako Ježiš, ktorý je teraz v nebi naším vodcom a predchodcom. S ním sa budeme skvieť pred duchovným zrakom istým spôsobom obnovenými črtami našej duše, pripodobnení jeho obrazu, a ako on sám trvalo premenení, účastní na božskej prirodzenosti a pripravení na vyššie veci.
Bežme ta s nadšením a radosťou a vojdime do vnútra oblaku ako Mojžiš a Eliáš alebo Jakub a Ján. Buď ako Peter uchvátený božským videním a zjavením, premenený týmto krásnym Premenením, povznesený nad svet, odpútaný od zeme. Opusť telo, zanechaj stvorenia a obráť sa k Stvoriteľovi, ktorému Peter vo vytržení povedal: „Pane, dobre je nám tu.“ (Mt 17,4)
A naozaj, Peter, „dobre je nám tu“ s Ježišom a naveky tu zostať. Čo je šťastnejšie, čo vznešenejšie, čo lepšie, ako byť s Bohom, stať sa mu podobným a byť vo svetle? Určite každý z nás, keď v sebe bude mať Boha a premení sa podľa jeho božského obrazu, s radosťou zvolá: „Dobre je nám tu,“ kde je všetko žiarivé, kde je radosť, blaženosť a lahodnosť, kde je v srdci všetko pokojné, jasné a príjemné, kde možno vidieť Boha (Ježiša Krista), kde si sám robí s Otcom príbytok (porov. Jn 14,23), a keď doň vchádza, hovorí: „Dnes prišla spása do tohto domu“ (Lk 19,9), kde sa s Kristom zjavujú a hromadia poklady večných dobier, kde sa ako v zrkadle črtajú prvotiny a obrazy budúcich vekov.