Ďalšie myšlienky – 6. nedeľa po Päťdesiatnici – Matúš 29. začalo – radové Mt 9, 1-8

Ap. 110. začalo – radové Rim 12, 6-14

Bratia, máme rozličné dary podľa milosti, ktorú sme dostali: či už dar prorokovať v súlade s vierou, alebo dar slúžiť v službe, alebo učiť pri vy­učovaní, či povzbudzovať pri povzbudzovaní. Kto teda dáva, nech dáva nezištne, kto je predstavený, nech je starostlivý, kto preukazuje milosrdenstvo, nech to robí radostne. Láska nech je bez pretvárky. Nenáviďte zlo, lipnite k dobru. Milujte sa navzájom bratskou láskou, predbiehajte sa vzájomne v úctivosti, v horlivosti neochabujte, buďte vrúcneho ducha, slúžte Pánovi. V nádeji sa radujte, v súžení buďte trpezliví, v modlitbe vytrvalí. Majte účasť na potrebách svätých, buďte pohostinní. Žehnajte tých, čo vás prenasledujú – žehnajte a nepreklínajte!

Matúš 29. začalo – radové Mt 9, 1-8

V tom čase Ježiš nastúpil na loďku, preplavil sa na druhý breh a prišiel do svojho mesta. Tu mu priniesli ochrnutého človeka, ktorý ležal na lôžku. Keď Ježiš videl ich vieru, povedal ochrnutému: „Dúfaj, synu, odpúšťajú sa ti hriechy.” Vtedy si niektorí zákonníci povedali: „Tento sa rúha.” Keďže Ježiš poznal ich myšlienky, povedal: „Prečo myslíte zlé vo svojich srdciach? Čo je ľahšie – povedať: ‚Odpúšťajú sa ti hriechy,’ alebo povedať: ‚Vstaň a choď’? Ale aby ste vedeli, že Syn človeka má na zemi moc odpúšťať hriechy” – povedal ochrnutému: „Vstaň, vezmi si lôžko a choď domov!” A on vstal a odišiel domov. Keď to zástupy videli, divili sa a oslavovali Boha, ktorý dal takú moc ľuďom.

EVANJELIUM NA DNES: ARCHIMANDRITA JAROSLAV LAJČIAK: Nedeľa 6. týždňa po Päťdesiatnici https://www.youtube.com/watch?v=ed61-5DH4_g

EVANJELIUM NA DNES: PROTOSYNKEL VLADIMÍR SKYBA: Nedeľa 6. týždňa po päťdesiatnici – https://www.youtube.com/watch?v=bP9GBLX7das

Nad nedeľným evanjeliom – Nedeľa 6. týždňa po Päťdesiatnici (Mt 9, 1-8) – o. Ľuboš Pavlišinovič https://www.youtube.com/watch?v=Jnv6s081FNA

EVANJELIUM NA DNES: O. ANDREJ ŠKOVIERA: Nedeľa 6. týždňa po Päťdesiatnici https://www.youtube.com/watch?v=Xhx2IuLTn5A

o. Rasťo Čižik: Viac ako ostatní traja vystihuje tento kontrast svätý evanjelista Matúš. On svoje evanjelium, ktoré písal najmä pre kresťanov pochádzajúcich zo židov, rozdelil na päť častí, čím nadviazal na Päť kníh Mojžišových. Už touto skladbou naznačil, že to, čo príde teraz, je skutočne niečo prevratne nové. Práve on dal do súvisu Pána Ježiša a starozákonného Mojžiša. Napríklad on ako jediný prináša správu o vyvraždení detí v Betleheme. Tým poukázal na súvislosť s vražde-ním chlapcov za čias Mojžiša. Vieme, že Matúš na začiatku Ježišovej verejnej činnosti prináša „Reč na vrchu“. Tu vidíme súvis i kontrast s vrchom Sinaj, na ktorom dostal Mojžiš od Boha prikázania. Zaujímavý je aj ďalší kontrast: Po „Reči na vrchu“ nasleduje desať zázrakov; nimi Pán Ježiš prakticky ukazuje, že jeho slovo má moc. A práve tieto zázraky niektorí dávajú do kontrastu s desiatimi egyptskými ranami: Pred tým, ako vyviedol Izraelitov z Egypta, Mojžiš rozsieval nešťastie a smrť. Tu v Novom zákone Pán Ježiš rozsieva život.
Jedným z týchto semienok života je aj dôležitý zázrak, ktorý zachytáva evanjelium 6. nedele po Päťdesiatnici: Pán Ježiš uzdraví ochrnutého človeka. Tento príbeh je unikátny a prevratný minimálne v dvoch bodoch. Po prvé vidíme beznádejný prípad. V celom Starom zákone nenájdeme jediný prípad uzdravenia úplne ochrnutého človeka. V celom Talmude nenájdeme dokonca ani modlitbu za uzdravenie úplne ochrnutého. Jednoducho sa takému človeku nedá pomôcť a hotovo. A po druhé je tento príbeh vzácny v tom, že je to prvý a posledný raz v tomto evanjeliu, keď Pán Ježiš odpúšťa hriechy. A hneď to narazí na pesimizmus človeka Starého zákona – hneď im zasvietila v hlave kontrolka: Pozor, to predsa nejde len tak! Na to jednak potrebujeme presne predpísaný obrad, jednak veď to len Pán Boh môže odpúšťať hriechy. Tá šokujúca ľahkosť je pre nás neznesiteľne ťažká. To Božie „zadarmo“ nás veľmi veľa stoji – stojí nás našu pýchu. Chce to nás celých: kým Starý zákon vyžadoval len obrad, Nový zákon si žiada vzťah. Preto je v tomto evanjeliu kľúčová veta Pána Ježiša, ktorú povie ochrnutému: „Dúfaj, synu, odpúšťajú sa ti hriechy.“ Čo vlastne hovorí Pán Ježiš touto vetou? Triafa do čierneho. Toto je koreň problému ochrnutého človeka: vzťah s Bohom ako so svojím Otcom Otcom, ktorý miluje ako prvý. Lásku tohto Otca si nemusím, ba ani nemôžem zaslúžiť ani skutkami, ani obradom, ani modlitbami; už by to nebola láska, ale obchod. Pán Ježiš oslovuje ochrnutého ako dieťa. Môžeme povedať, že Kristus objavuje v tomto dospelom človeku dieťa, aby ten mohol začať odznova. Ochrnutý človek dostáva možnosť nového začiatku: môže začať žiť svoj život ako Božie dieťa.
V tomto je to dnešné evanjelium i evanjelium vôbec také nádherné: Boh dáva nádej tam, kde nádej nevidno. A práve v tom je optimizmus kresťana: Kresťan má nádej v živého Boha (porov. 1 Tim 4,10). Máme nádej v Boha, ktorý je s nami. Tu vynikne posledný kontrast: Príbeh Mojžiša sa neskončil veľmi optimisticky -nevošiel do zasľúbenej zeme, ale zomrel na vrchu Nebo. V závere evanjelia je Pán Ježiš tiež na vrchu a hoci zomiera, predsa je znova živý; môžeme povedať, že je „živší“, ako bol predtým, a zostáva s nami, aby nás doviedol do zasľúbenej zeme. A v tom spočíva optimizmus kresťana, ktorý to vidí, prijíma a žije.
Zdroj: Rastislav Čižik – Bližšie k Synovi, Agentúra Limerick s.r.o. , 2022, ISBN: 978-80-89647-65-1

Je lepšie odpustenie hriechov alebo fyzické uzdravenie? Odpustenie je uzdravenie srdca a duše. A keď sú „zdravé“, už nezáleží na tom, čo sa deje okolo, pretože v nás je problém už vyriešený. Na druhej strane, jednoduché vonkajšie uzdravenie je určite dobrá vec, ale súvisí s tým, že skôr či neskôr sa môže objaviť ďalší problém a my sa môžeme ocitnúť v rovnakej situácii ako predtým. Preto by sme mali viac ako po čomkoľvek inom túžiť po uzdravení srdca, po odpustení. A Ježiš je ten, kto nám môže dať toto odpustenie. Záver dnešného evanjelia možno označiť za radostný. Tentoraz zástup neodohnal Ježiša od mesta, ale skrze neho oslavuje Boha. https://www.jankrupa.sk/nedela-6-tyzdna-po-patdesiatnici-uzdravenie-ochrnuteho/

Žiadne „lacné odpustenie“ – Niektorí ľudia si myslia, že na získanie odpustenia stačí odrecitovať predpísanú modlitbu alebo podstúpiť stanovený obrad bez skutočného spojenia so srdcom. Získanie Božieho odpustenia nie je náboženským ekvivalentom zaplatenia pokuty za dopravnú nehodu. Náš hriech je odpustený len vtedy, keď sú splnené dve podmienky.

Prvou podmienkou je, aby sme tým, ktorí nám ublížili, poskytli rovnaké odpustenie, aké sa snažíme dostať od Boha. Pripomíname si to vždy, keď sa modlíme Otčenáš: „Odpusť nám… ako i my odpúšťame.“ Ak toto nie je dostatočne jasné, máme aj Pánovo upozornenie: „Lebo ak vy odpustíte ľuďom ich poklesky, aj váš nebeský Otec vám odpustí. Ale ak vy neodpustíte ľuďom, ani váš Otec neodpustí vaše hriechy“ (Matúš 6, 14. 15).

Druhou podmienkou je, aby sme niečo urobili so svojím hriechom. To môže znamenať, že urobíme nejakú nápravu: vrátime ukradnutý majetok, pokúsime sa obnoviť povesť druhého človeka, ktorému sme ublížili, a pod. Môže to znamenať, že podnikneme kroky, aby sme sa v budúcnosti vyhli opakovaniu rovnakého druhu priestupku, najmä ak je náš hriech zvykový, ako napríklad oddávanie sa klebetám alebo nevhodným rečiam. Ako raz poznamenal grécky svätec z devätnásteho storočia, Kosmas Aetolian: „Aj keby ti odpustil každý duchovný otec, patriarcha a hierarcha so všetkými ľuďmi, nebude ti odpustené, ak nebudeš konať pokánie.“

Skutočné pokánie neznamená len rozhodnutie viac nehrešiť. Podobne ako novoročné predsavzatia, aj takéto vyhlásenia sa málokedy držia dlho. Jednoducho nemáme silu zdržať sa hriechu. Činné pokánie znamená predovšetkým obrátiť sa v modlitbe na Boha, aby nás oslobodil od hriechu. Radí sa nám, aby sme neustále opakovali modlitbu mýtnika: „Bože, buď milostivý mne hriešnemu.“ Iba Boh, ktorý nám odpúšťa, keď zhrešíme, nám môže zabrániť upadnúť do hriechu… a to len vtedy, keď si to budeme neustále priať. Úprimnosť našej modlitby za oslobodenie od hriechu sa prejavuje tým, ako často sme pohnutí vysloviť ju. https://www.jankrupa.sk/nedela-6-tyzdna-po-patdesiatnici-syn-cloveka-odpusta-hriechy/

o. Martin Pavúk https://grkatnr.sk/homilie/mt-9-1-8/
https://grkatnr.sk/homilie/mt-9-1-8-2/
https://grkatnr.sk/homilie/mt-9-1-8-3/
https://grkatnr.sk/homilie/mt-9-1-8-4/
https://grkatnr.sk/homilie/mt-9-1-8-5/

Sviatosť zmierenia témou generálnej audiencie Svätého Otca Františka: „Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Prostredníctvom sviatostí kresťanskej iniciácie, krstu, birmovania a Eucharistie, človek dostáva nový život v Kristovi. Zatiaľ máme tento život, ako všetci vieme, „v hlinených nádobách“ (2 Kor 4,7). Sme ešte vystavení pokušeniam, utrpeniu, smrti a z dôvodu hriechu môžeme dokonca tento nový život aj stratiť. Preto Pán Ježiš chcel, aby Cirkev pokračovala v jeho diele spásy aj v prospech svojich členov, osobitne sviatosťou zmierenia a pomazania chorých, ktoré možno označiť spoločným menom ako „sviatosti uzdravenia“. Sviatosť zmierenia je sviatosťou uzdravenia. Keď sa idem spovedať, idem sa dať uzdraviť: dať si uzdraviť dušu, uzdraviť si srdce z niečoho, čo som vykonal a čo nie je v poriadku. Biblický obraz, ktorý najlepšie vystihuje hlboký súvis týchto sviatostí, je príbeh odpustenia a uzdravenia ochrnutého, kde sa Pán Ježiš zjavuje ako lekár duše i tela zároveň (porov. Mk 2,1-12; Mt 9,1-8; Lk 5,17-29).

Sviatosť pokánia a zmierenia vyviera priamo z veľkonočného tajomstva. Bolo to práve vo veľkonočný večer, keď sa Pán zjavil učeníkom zavretým vo Večeradle a po pozdrave «Pokoj vám!» dýchol na nich a povedal: «Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú mu zadržané» (Jn 20,21-23). Tento krok nám odkrýva najhlbšiu dynamiku, obsiahnutú v tejto sviatosti. Ide predovšetkým o skutočnosť, že odpustenie hriechov nie je niečo, čo si môžeme dať sami od seba. Nemôžem povedať: „Odpúšťam si hriechy“. Odpustenie sa žiada, prosí sa od niekoho iného, a v spovedi si prosíme odpustenie od Ježiša. Odpustenie nie je ovocím našich snáh, ale je darom, darom Ducha Svätého, ktorý nás zaplavuje kúpeľom milosrdenstva a milosti, ktorá neprestajne prúdi z otvoreného srdca ukrižovaného a vzkrieseného Krista. Na druhom mieste nám pripomína, že iba vtedy, keď sa necháme zmieriť v Pánovi Ježišovi s Otcom a s bratmi, môžeme byť naozaj v pokoji. A toto sme už všetci v srdci pocítili: keď sa ideme spovedať, ideme s ťarchou v duši, s istou dávkou smútku. A keď prijmeme Ježišovo odpustenie, sme v pokoji, s tým nádherným pokojom duše, ktorý môže dať iba Ježiš, iba on.

Časom prešlo slávenie tejto sviatosti z verejnej formy – keďže na počiatku sa vykonávala verejne – do podoby osobnej, do diskrétnej formy spovede. To však neznamená, že by sa stratil jej cirkevný ráz, ktorý predstavuje životný kontext. Kresťanské spoločenstvo je totiž tým miestom, kde sa sprítomňuje Duch Svätý, ktorý obnovuje srdcia v Božej láske a všetkých bratov zjednocuje v Kristovi Ježišovi. Práve z tohto dôvodu teda nestačí poprosiť Pána o odpustenie vo vlastnej mysli a vo vlastnom srdci, ale je potrebné pokorne a s dôverou vyznať svoje hriechy služobníkovi Cirkvi. V slávení tejto sviatosti kňaz nereprezentuje iba Boha, ale celé spoločenstvo, ktoré si uvedomuje krehkosť každého svojho člena, s pohnutím počúva jeho vyznanie, zmieruje sa s ním, povzbudzuje ho a sprevádza na ceste obrátenia a ľudského i kresťanského dozrievania.

Niekto by mohol povedať: „Ja sa spovedám iba Bohu“. – Isteže, môžeš Bohu povedať „odpusť mi“ a vysloviť svoje hriechy. Naše hriechy sú však aj proti bratom, proti Cirkvi, a preto potrebujeme poprosiť o odpustenie Cirkev i bratov v osobe kňaza. – „Ja sa však hanbím, otče!“ – Aj zahanbenie je dobré, je zdravé mať trochu hanby, pretože zahanbenie je uzdravujúce. O niekom, kto sa nehanbí, hovorievame v mojej vlasti, že je človekom „bez hanby“, je „nehanebník“. Hanba aj prospieva, pretože nás robí pokornejšími. A kňaz prijíma takúto spoveď s láskou a ohľaduplnosťou a v mene Boha odpúšťa. Aj z ľudského hľadiska, kvôli upokojeniu sa, je dobré porozprávať sa s bratom a povedať kňazovi veci, ktoré tak veľmi ťažia moje srdce. A človek cíti, ako sa uvoľňuje pred Bohom, vo vzťahu s Cirkvou, s bratmi.

Nebojme sa spovede! Kto stojí v rade na spoveď, pociťuje všetky tieto veci, aj zahanbenie, zo spovede však vychádza slobodný, veľký, zbavený hriechov, belostný, šťastný. V tomto tkvie krása spovede! Chcel by som sa vás opýtať, neodpovedajte však nahlas, ale každý vo svojom srdci: Kedy si sa naposledy vyspovedal, vyspovedala? Všetci premýšľajme… Sú to dva dni? Dva týždne? Dva roky? Dvadsať, štyridsať rokov? Každý nech si to zráta a nech si odpovie, kedy sa naposledy spovedal. A ak odvtedy uplynulo veľa času, nestrácaj ani deň, choď do toho s vedomím, že kňaz bude dobrý. Je tam Ježiš, a Ježiš je lepší ako kňazi, a Ježiš ťa prijme. Prijme ťa s veľkou láskou. Buď odvážny a choď na spoveď!

Drahí priatelia, sláviť sviatosť zmierenia znamená byť pritúlení vo vrúcnom objatí, ktoré je objatím nekonečného Otcovho milosrdenstva. Spomeňme si na to nádherné podobenstvo o synovi, ktorý odišiel z domu s peniazmi, ktoré zdedil, všetky premrhal a potom, keď už nemal nič, rozhodol sa vrátiť domov, nie však ako syn, ale ako sluha. V srdci si niesol veľkú vinu a veľkú hanbu. Prekvapením bolo, keď začal hovoriť a prosiť o odpustenie, že Otec ho nenechal dohovoriť. Objal ho, pobozkal a pripravil oslavu. Poviem vám: zakaždým, keď sa spovedáme, Boh nás objíma a má sviatok! Vykročme po tejto ceste. Nech vás Boh žehná.“ / Preložila: sr. Agnes Jenčíková CJ https://www.tkkbs.sk/view.php?cisloclanku=20140219030

nn https://www.vaticannews.va/sk/papez/news/2025-06/katecheza-o-uzdraveni-ochrnuteho.html

A teraz to v tichu všetci povedzte Pánovi a pozrite sa na svoje hriechy. Pozrite sa na hriechy, pozrite sa na zlé veci, ktoré máte v sebe a ktoré ste urobili; v tichu povedzte Pánovi: „Pane, ak chceš, môžeš ma očistiť“. A On môže. Niektorí ľudia si myslia: „Ale tento hriech je príliš zlý, Pán nebude môcť…“. Pán odpúšťa všetko, Pán sa neunavuje odpúšťať. Pamätáte sa? Opakujte si: „Pán sa neunavuje odpúšťať“. Všetci spolu: [všetci] „Pán sa neunavuje odpúšťať“.

Pán to chce, pretože chce, aby sme boli obnovení, slobodní, vnútorne ľahkí, šťastní a na ceste, nie zaparkovaní na cestách života. On vie, aké ľahké je pre nás zakopnúť, spadnúť a byť na zemi, a chce nás opäť postaviť na nohy. Videl som krásny obraz, na ktorom je Pán, ktorý sa skláňa, aby nás zdvihol. A presne to robí Pán vždy, keď pristupujeme k spovedi. Nezarmucujme ho, neodkladajme stretnutie s jeho odpustením, pretože len ak nás On zdvihne, môžeme sa opäť postaviť na nohy a vidieť porážku nášho hriechu, ktorý je navždy zmazaný.

Hriech je totiž vždy porážkou, ale On víťazí nad hriechom, On je víťazstvo. Ba čo viac, „v tom istom okamihu, keď je hriešnikovi odpustené, je uchopený Bohom a obnovený milosťou, hriech – čuduj sa svete! – sa stáva miestom, kde Boh prichádza do kontaktu s človekom. […] Takto sa Boh dáva poznať tým, že odpúšťa“ (A. Louf, Pod vedením Ducha, Magnano 1990, 68-69). „Boha spoznávam štúdiom katechézy…“. Ale nepoznáš ho len rozumom: len keď je tvoje srdce kajúcne a ideš k nemu, ukazujúc svoje špinavé srdce, tam spoznáš Boha, ktorý odpúšťa. „Choď v pokoji, tvoje hriechy sú ti odpustené“. Boh sa dáva spoznať tým, že odpúšťa. A „hriešnik, nazerajúc do priepasti vlastného hriechu, objavuje na svojej strane nekonečnosť milosrdenstva“ (tamže) A toto je reštart nového života: začal sa v krste, reštartuje sa z odpustenia.

Nezriekajme sa Božieho odpustenia, sviatosti zmierenia: nie je to len prejav zbožnosti, ale základ kresťanskej existencie. Nejde o to, aby sme vedeli povedať dobre svoje hriechy, ale o to, aby sme sa uznali za hriešnikov a vrhli sa do náručia ukrižovaného Ježiša, aby sme boli oslobodení; nie je to moralistické gesto, ale vzkriesenie srdca. Zmŕtvychvstalý Pán nás vzkriesi, nás všetkých. Poďme teda prijať Božie odpustenie a my, ktorí ho udeľujeme, pocíťme, že sme rozdávateľmi radosti Otca, ktorý našiel svojho strateného syna; pocíťme, že naše ruky, položené na hlavy veriacich, sú rukami prebodnutými milosrdenstvom Ježiša, ktorý premieňa rany hriechu na kanály milosrdenstva.

My, ktorí pôsobíme ako spovedníci, cíťme, že „odpustenie a pokoj“, ktoré ohlasujeme, sú pohladením Ducha Svätého na srdciach veriacich. Drahí bratia, odpúšťajme! Drahí bratia kňazi, odpúšťajme, odpúšťajme vždy ako Boh, ktorý sa neunavuje odpúšťaním, a nájdeme sa. Vždy udeľujme odpustenie tým, ktorí oň prosia, a pomáhajme tým, ktorí pociťujú strach, aby s dôverou pristupovali k sviatosti uzdravenia a radosti. Vráťme Božie odpustenie do centra Cirkvi! A vy, drahí bratia kňazi, nežiadajte príliš veľa: nech povedia, a vy odpusťte všetkým. Nerobte výsluch, to nie. https://www.vaticannews.va/sk/papez/news/2024-03/homilia-z-kajucej-poboznosti-boh-odpusta-vsetko.html

Aj dnes ľudstvo sprevádzajú znaky hriechu, ktoré mu zabraňujú naplno napredovať v hodnotách, ako sú bratstvo, spravodlivosť a pokoj, ktoré sú proklamované v slávnostných vyhláseniach. Prečo? Čo bráni ich napredovaniu? Čo paralyzuje tento celostný rozvoj? Z histórie vieme, že príčiny sú mnohoraké a problém je zložitý. Avšak Božie slovo nás pozýva mať pohľad viery a dôverovať, podobne, ako ľudia, ktorí niesli ochrnutého, pretože iba Ježiš môže skutočne uzdraviť. Základné rozhodnutie mojich predchodcov, osobitne milovaného Jána Pavla II., bolo privádzať ľudí dnešných čias ku Kristovi Vykupiteľovi, aby na príhovor Panny Márie Nepoškvrnenej, mohol ľudstvo uzdraviť. Ja tiež by som chcel napredovať na tejto ceste. Osobitným spôsobom, prvou encyklikou Deus caritas est, som mal v úmysle odporučiť všetkým veriacim a celému svetu Boha, ako autentický zdroj lásky. Iba Božia láska môže obnoviť srdce človeka, a iba ak sa ochrnuté ľudstvo uzdraví v srdci, môže povstať a putovať. Božia láska je skutočnou silou, ktorá obnovuje svet. https://www.archivioradiovaticana.va/storico/2006/02/19/pr%C3%ADhovor_benedikta_xvi_pred_nede%C4%BEnou_modlitbou_anjel_p%C3%A1na/slo-66866

Táto evanjeliová rozprava poukazuje na to, že Ježiš má nielen moc uzdravovať choré telo, ale aj odpúšťať hriechy, a dokonca fyzické uzdravenie predstavuje ako prejav duchovného uzdravenia cez odpustenie hriechov. Hriech je skutočne určitým ochrnutím ducha, z ktorého môže oslobodiť iba moc milosrdnej Božej lásky, ktorá nám dovoľuje opäť vstať a pokračovať v ceste dobra. https://www.tkkbs.sk/view.php?cisloclanku=20090222003

POSELSTVÍ PAPEŽE BENEDIKTA XVI. K XIX. SVĚTOVÉMU DNI NEMOCNÝCH (11. ÚNORA 2011) – „Jeho ranami jste uzdraveni“ (1Pt 2, 24) … Drazí nemocní a trpící! Právě skrze Kristovy rány můžeme veškeré zlo, které sužuje lidstvo, vidět očima naděje. Svým zmrtvýchvstáním Pán neodňal ze světa utrpení a zlo, ale zvítězil nad ním u jeho kořene. Proti panství Zla se postavil všemohoucností Lásky. Ukázal nám, že cestou míru a radosti je Láska: „Jak jsem já miloval vás, tak se navzájem milujte i vy“ (Jan 13, 34).
Kristus, vítěz nad smrtí, je uprostřed nás živý. Zatímco spolu se svatým Tomášem i my vyslovujeme „Pán můj a Bůh můj“, následujeme našeho Pána v připravenosti dávat život za své bratry (srov. 1 Jan 3, 16) a stáváme se posly takové radosti, která se nebojí bolesti – radosti Zmrtvýchvstání.
Svatý Bernard říká: „Bůh nemůže trpět, ale může spolutrpět“. Bůh, zosobněná Pravda a Láska, strádal pro nás a s námi. Stal se člověkem, aby mohl s člověkem spolu-trpět reálným způsobem v těle a v krvi. Do lidského utrpení vstoupil Ten, kdo toto utrpení sdílí a spolu ho a spolu ho snáší. Do každého utrpení proniká sou-cítění, útěcha ze soucitné Boží lásky, aby nechala vyjít hvězdě naděje.3
Vám, drazí bratři a sestry, opakuji toto poselství, abyste byli jeho svědky skrze své utrpení, svůj život a svou víru…. – https://www.proglas.cz/res/archive/135/013604.pdf