Myšlienky o. Rasťo Čižik k 1. nedeľa po Päťdesiatnici – Všetkých svätých –  – Matúš 38. začalo -Mt 10, 32-33. 37-38; 19, 27-30

Homo capax Dei

Človek má rovnako blízko k Bohu ako k divej zveri. Záleží len na tom, ktorým smerom sa vyberie,“ pripomína známe vysvetlenie biblického faktu, že „koruna tvorstva“ nemá svoj osobitný deň stvorenia, ale musí sa oň deliť práve s divou zverou. Skúsenosť, žiaľ, dosvedčuje, že to nie je len biblická opcia, ale pomerne častá realita „človeka-vlka“. Konštatujeme čoraz viac polarizovanú spoločnosť, skúmame príčiny, hľadáme riešenia.
Päťdesiat dní po Veľkej noci udalosť Turíc znova odhaľuje kľúč, ktorým tieto procesy dešifruje kresťan. Zrodenie cirkvi ako tajomného tela Ježiša Krista spúšťa ten istý, kto spôsobil jeho počatie v tele Panny z Nazareta: Svätý Duch. Tretiu Osobu v jednom Bohu, ktorú Biblia opisuje prostredníctvom symbolov ohňa, vetra či holubice spoznávame podľa jej účinkov. Významní cirkevní autori ako Origenes, svätý Augustín či svätý Tomáš
Akvinský vidia výsledok zostúpenia Svätého Ducha vo vrcholnom bode a opisujú ho slovami: Homo capax Dei, teda človek sa stáva schopným Boha. Cesta k Bohu, ktorú ukázalo už stvorenie, sa príchodom Svätého Ducha stala úplne schodnou. Počiatočný výber cesty k divej zveri je však doteraz tým hlavným dôvodom, prečo opačný smer odpíšeme ako zbytočný, nemožný alebo nesprávny.

Je Boh pre človeka hrozbou?
Ešte stále prežíva starozákonný strach, že Boh je pre človeka hrozbou. Ešte stále nás strašia výroky, že človek nemôže vidieť Boha a zostať nažive. Aj z tohto strachu pramenili siahodlhé predpisy o čistote, kulte a jedlách. Okrem oslavy Boha sledovali najmä ochranu človeka. Kult v Starom zákone teda chránil človeka, ktorý sa chcel priblížiť k Bohu. Čo však s takým Bohom? Buď sa mu otrocky podriadiť, alebo sa proti takému Bohu vzbúriť a prevziať jeho miesto.

Človek rozumný osvietený sa preto rozhodol pre evolučný skok a prepísal Homo capax Dei na „ľudskejšiu“ formu Homo capax hominis. Vylúčením pravého Boha z rovnice života sa však od zamýšľanej väčšej ľudskosti vzdialil a neustále vzďaľuje. Sloboda, ktorú človek dostal ako dar, aby sa rozhodnutiami pre Boha stávala dokonalejšou, sa opačnými rozhodnutiami mení na otroctvo alebo anarchiu. Vylúčením Boha sa pokúšame získať samých seba, no výsledok je presne opačný: odcudzenie, strata a stále aktuálna fráza homo homini lupus.

„Baby Lasagna“ a príbeh jeho obrátenia
V spojitosti so speváckou súťažou Eurovízia pozitívne zaujal príbeh súťažiaceho, ktorého v aktuálnom ročníku predbehol len takzvane nebinárny Švajčiar. Chorvátsky hudobník Marko Purišić alias „Baby Lasagna“, ktorý sa napokon umiestnil na druhom mieste, je príkladom človeka, ktorý otvorene hovorí o svojej viere. V rozhovore pre chorvátsky kresťanský portál Bitno.net priznal, že napriek rozbehnutej kariére hudobníka, vzťahu i vysokoškolskému diplomu ho ničila vnútorná prázdnota. „Akoby bolo moje srdce v rukách niekoho iného, kto ho nemilosrdne držal,“ opisuje Chorvát temné obdobie svojho života. V najťažšej chvíli mu jeho otec sprostredkoval rozhovor s kňazom, ktorý podľa Purišićových slov znamenal zásadný obrat v jeho živote.

Pred obrátením praktizoval spevák typické „poschodové kresťanstvo“. „Chodil som do kostola a robil som si, čo som chcel. Keď som sa modlil, vždy to bolo podriadené mojim aktuálnym túžbam a potrebám,“ vysvetľuje Purišić a hovorí o zásadnej zmene: „Prvýkrát som zatúžil počúvať a nerozprávať len sám. Začal som sa pýtať Boha: ‚Čo mi chceš povedať?‘ a dostal som od neho odpoveď ‚Patríš mi!‘,“ vyznáva sa spevák.

Neboja sa!
Obrátenie ho nepripravilo o životné šťastie. Práve naopak. „Nič som nestratil, všetko som získal,“ svedčí dnes mladý hudobník: „Až s Bohom som získal seba samého,“ Zároveň však zostáva stáť nohami pevne na zemi. „Život viery neznamená vznášať sa v siedmom nebi,“ priznáva dvadsaťpäťročný spevák, ktorý si každé ráno prečíta niekoľko kapitol z Biblie, lebo túži poznať slová Boha. Vrcholným bodom je preňho Eucharistia a jeho osobným cieľom je „pripodobniť sa svätým, ktorí boli ochotní zomrieť za svojho Pána“. Chýbajúcu odvahu na tejto ceste mu dodáva slovo, ktoré je silnejšie než všetky ostatné: „Neboj sa!“ Marko Purišić je živým dôkazom, že spojenia „človek je schopný Boha“ a „človek je schopný človeka“ nie sú protiklady. Marko sa pridal k tým, ktorí sa na vlastnej koži presvedčili a presviedčajú, ako prvé vedie k druhému. Teológovia o tom píšu traktáty, a pritom niekedy stačí aj jedna veta: „Až s Bohom som získal seba samého!“

NEDEĽA VŠETKÝCH SVÄTÝCH
V liturgickom kalendári cirkví byzantskej tradície – gréckokatolíkov i pravoslávnych – je prvá nedeľa po Nedeli Päťdesiatnice – Zostúpenia Svätého Ducha venovaná úcte všetkých svätých. Uctievanie svätých a modlitby k nim patria k najstaršej cirkevnej tradícii, ktorá sa uchováva od apoštolských čias.

Obvinenia, že Cirkev sa klania ľuďom rovnako ako Bohu, a porušuje tak prikázanie „Pánovi, svojmu Bohu sa budeš klaňať a jedine jemu budeš slúžiť!“ (Mt 4,10), neobstoja. Východná teológia totiž jasne rozlišuje službu (latreia) Bohu a uctievanie (proskynesis) svätých, ktorým sa vzdáva pocta nie ako bohom, ale ako ľuďom, ktorí dosiahli duchovné výšiny a spojili sa s Bohom Svätí sú úzko spojení medzi sebou navzájom i s Kristom. Keď sa klaniame svätým, uctievame tým Krista, ktorý žije vo svätých.

Ľudia mimo cirkvi zvyčajne ťažko chápu, prečo sa treba modliť k svätým, keď existuje Kristus. Vo východnej tradícii svätí nie sú ani tak prostredníkmi medzi veriacimi a Kristom, ako skôr ich nebeskými priateľmi, ktorí ich počujú a môžu im pomôcť svojou modlitbou.

zdroj: www.jankrupa.sk, https://bratislava.grkatba.sk/wp-content/uploads/2024/05/Stauros-2024-11.pdf

o. Andreas Thiermeyer: slovíčko k sviatku PÄTDESIATNICE
Päťdesiatnica nie je iba zakončením veľkonočného obdobia. Päťdesiatnica je jeho naplnením. To, čo Kristus vykonal svojou smrťou a zmŕtvychvstaním — že láska je silnejšia než vina a smrť, že Boh človeka neopustil, že sa otvorila možnosť nového života — to všetko sa na sviatok Päťdesiatnice vkladá do ľudských sŕdc. Svätý Duch sprítomňuje Veľkú noc. Robí vzkrieseného Krista živým v nás.
Preto sa Cirkev už stáročia modlí jednoduchými, a predsa nevyčerpateľnými slovami: „Príď, Duchu Svätý.“ — Veni, Sancte Spiritus. Sú to len tri slová. A predsa nesú v sebe túžbu celého ľudstva. Človek môže vlastniť mnoho vecí — a napriek tomu zostať vnútorne prázdny.
Môže byť úspešný — a predsa nenájsť pokoj. Môže byť obklopený ľuďmi — a napriek tomu sa cítiť osamelý. Iba Boží Duch dáva srdcu tú hĺbku, teplo a nádej, po ktorých človek v najhlbšom vnútri túži.

Babylon – únava sveta bez Boha
Sväté písmo nám rozpráva príbeh o babylonskej veži. Ľudia hovoria: „Poďme, postavme si mesto a vežu až po nebo a urobme si meno.“ Na prvý pohľad to znie pôsobivo: odhodlanie, sila, organizácia, ľudská veľkosť. No hlboko pod tým sa skrýva nebezpečné pokušenie: človek chce byť veľký bez Boha. Chce si vystačiť sám. Chce oslavovať svoje meno namiesto Božieho mena.
A čo z toho vzniká? Nie jednota, ale zmätok. Nie pokoj, ale nedôvera. Nie spoločenstvo, ale rozptýlenie.
Babylon nie je vzdialený príbeh. Babylon sa deje aj dnes. Tam, kde ľudia používajú tie isté slová, no už si nerozumejú. Tam, kde slová zraňujú namiesto toho, aby uzdravovali. Kde sa pravda prekrúca a tvrdosť prevláda nad milosrdenstvom. Babylon vzniká tam, kde ľudia žijú vedľa seba, ale už nie spolu. Koľko ľudí dnes nosí v sebe strach. Koľko rodín je zranených. Koľko sŕdc je unavených. Koľkí túžia po pokoji — vo vlastnom živote, v Cirkvi i vo svete. Lebo tam, kde sa Boh vytráca zo srdca, stáva sa človek človeku cudzím.

Turíce – Božia odpoveď na zmätok sveta

A práve na to Boh odpovedá Turícami. Apoštoli sedia vo večeradle. Dvere sú zatvorené. A pravdepodobne aj ich srdcia. Boja sa budúcnosti, ľudí i vlastného zlyhania. Vtom sa zrazu udeje niečo mocné: dom naplní hukot a na každého z nich zostúpia ohnivé jazyky. Duch Svätý prichádza. A práve tu sa odohráva skutočný zázrak: apoštoli už nehovoria o sebe. Ohlasujú veľké Božie skutky. V Babylone ľudia hovorili: „Urobme si meno.“ Na Turíce apoštoli hlásajú: „Veľký je Boh.“ A práve preto zrazu vzniká porozumenie. Ľudia z mnohých národov počujú posolstvo vo svojej vlastnej reči. Duch Svätý nemaže rozdiely. Nerobí všetkých rovnakými. Ale daruje jednotu uprostred rozdielnosti. A to je zázrak Turíc až dodnes: Boží Duch spája bez toho, aby ničil. Zjednocuje bez uniformity. Buduje spoločenstvo tam, kde človek vlastnými silami vidí len hranice. Svätý Irenej z Lyonu raz povedal, že Syn a Duch Svätý sú „dve ruky Otca“. Skrze Krista Boh vykupuje svet — a skrze Ducha sa dotýka a premieňa ľudské srdce. Preto Turíce nie sú len spomienkou na dávnu udalosť. Turíce sa dejú vždy nanovo — keď človek odpustí, keď sa vráti nádej, keď niekto nájde odvahu začať odznova, keď sa chladné srdce znovu naučí milovať.

Svätý Duch – Tešiteľ ľudského srdca

Vo Vyznaní viery nazývame Svätého Ducha: „Pán a darca života.“ Nie je iba symbolom. Nie je len náboženskou náladou či dekoráciou. Je Božím dychom v nás. Už na začiatku stvorenia sa Boží Duch vznášal nad vodami. Tam, kde pôsobí Boží Duch, mení sa chaos na poriadok, tma na svetlo a strach na nádej. Byzantská cirkev sa dodnes pred takmer každou bohoslužbou modlí: „Kráľu nebeský, Utešiteľu, Duchu pravdy, ktorý si všade a všetko naplňuješ, poklad dobra a darca života, príď a prebývaj v nás. Očisť nás od každej poškvrny a spas, Dobrotivý, naše duše.“ Aká hlboká útecha je v týchto slovách: Boh nechce zostať ďaleko. Chce prebývať v ľudskom srdci. Duch Svätý pozná našu únavu, starosti, rany i túžby. Nepozná nás preto, aby nás usvedčoval, ale aby nás uzdravoval. Preto ho Ježiš nazýva Paraklétom — Radcom, Zástancom a Tešiteľom. Tam, kde zlý duch človeka zráža k zemi, Boží Duch ho znovu dvíha. Kde vina ochromuje, tam prináša odpustenie. Kde vládne tma, tam zapaľuje svetlo. Možno niekto z nás nesie počas týchto Turíc v srdci ťažkú starosť. Chorobu. Samotu. Strach z budúcnosti. Alebo únavu vo viere. Turíce nám hovoria: Nie si sám. Boh pozná tvoje srdce. A Boh na teba nezabudol.

Oheň Svätého Ducha

Nad apoštolmi sa objavujú ohnivé jazyky. Oheň môže ničiť. No oheň Ducha Svätého neničí. Zohrieva, očisťuje a premieňa. Origenes zachoval Kristove slová: „Kto je blízko mňa, je blízko ohňa.“ Áno — kto stretne Krista, nezostane chladný.
Svätý Duch nám neberie osobnosť. Nerobí nás bezfarebnými. Naopak, roznecuje v každom človeku to, čo doň vložil Boh: lásku, dobrotu, pravdu, odvahu, nádej a radosť. Existuje jedna malá karikatúra: Apoštoli sedia vo večeradle, nad nimi ohnivé jazyky. Z ulice vojde človek a pýta sa mlčky sediacej skupiny: „Prepáčte, nemal by niekto z vás oheň?“ Človek sa pousmeje. A predsa tá otázka zasahuje priamo do srdca: Máme ešte oheň? Môžu ľudia pri nás ešte cítiť Krista? Teplo? Nádej? Milosrdenstvo? Útechu? Turíce neznamenajú, že Cirkev zostane sedieť vo večeradle. Turíce znamenajú: otvoriť dvere. Otvoriť srdcia. Otvoriť ruky. o. Andreas Thiermeyer

nn https://bratislava.grkatba.sk/wp-content/uploads/2026/05/Stauros-2026-11.pdf