Myšlienky o. Rasťo Čižik k Eucharistii

Sovíčko k EUCHARISTII

Sväté prijímanie pre každého?
„Neodopierajme Eucharistiu nikomu, kto to o ňu žiada. Keď zostávame v úzkom uzavretom
kruhu, zrádzame eucharistický životný štýl. Je preto najvyšší čas opustiť mentalitu bunkra
a otvoriť sa.“ Tieto vyjadrenia pochádzajú od augsburského biskupa Bertrama Meiera. Na
podporu svojho prístupu zacitoval aj známe slová pápeža Františka: „Nesúďme iných! My
nie sme predsa vyhadzovači pred slávnostnou sieňou Eucharistie, my len pozývame na
svadobnú hostinu, ktorú Pán pripravuje pre všetkých, ktorí po ňom úprimne hladujú.“

Na prijímanie chodia všetci, na spoveď nikto
Na prvé počutie tieto slová voňajú inklúziou. Nikoho nevylučovať. Každý je vítaný. Už pred
Druhým vatikánskym koncilom Cirkev čelila výčitkám, že sa stala obrnenou pevnosťou
a stratila kontakt s okolitým svetom a aktuálnou situáciou človeka. Zdá sa, že rovnakú chybu
už nechce zopakovať, preto sa snaží držať prst na pulze doby, aby mohla pulzovať v jeho
rytme. Veď je predsa semper reformanda!

V mysli mi rezonuje opis jedného známeho, ktorý už desaťročia pracuje vo Švajčiarsku
a navštevuje tamojšie chrámy. Na západnú „pohostinnosť“ nedá dopustiť: „Na prijímanie
tam chodia všetci, na spoveď už nikto. Kňazovi nevadí, ak je niekto rozvedený a žije v novom
manželstve.“

Tento prístup mu dáva pocit, že aj Boh ho prijíma a že ho neodsudzuje. Jednoducho sa tam
necíti ako kresťan druhej kategórie. „Nie ste Vy na Slovensku príliš prísni?“, pýta sa hlasom
„kolektívneho“ svedomia a vytiahne pritom povedomé zbrane citujúc slová Ježiša Krista:
„Lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí. Choďte a naučte sa, čo to znamená: ‚Milosrdenstvo
chcem, a nie obetu.‘ Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov.“ (Mt 9,13)

Nie je hostina ako hostina
Práve na tento biblický arzenál sa oplatí pozrieť trochu bližšie. V pamäti mi utkvela štúdia
nemeckého biblistu Lothara Wehra, ktorá sa zamerala na kánonické evanjeliá a Pavlove listy
cez optiku hostín. Tie boli stabilnou súčasťou Ježišovej misie a vidíme ich dokonca aj po
Ježišovom vzkriesení, keď je už „vybavený“ osláveným telom.

Podľa profesora Novej zmluvy však musíme rozlišovať medzi Ježišovými „hostinami
s hriešnikmi“ a jeho eucharistickou hostinou. Vo vtedajšom judaizme sa predstava neba
spájala s obrazom hostiny a sám Ježiš ho použil vo svojich podobenstvách na vykreslenie
Božieho kráľovstva.

Zbožných Židov však nesmierne provokovala iná skutočnosť. Nedokázali stráviť Ježišove
bankety s verejnými hriešnikmi. Podľa profesora Wehra robia súčasní liberálni teológovia
nesprávny záver, keď kladú Ježišove hostiny na jednu kvalitatívnu úroveň. Ako to napríklad
urobili v spoločnom vyhlásení katolíckych a evanjelických teológov v roku 2019.

Na jednej strane Biblia dosvedčuje, že Ježiš verejne stoloval s hriešnikmi a nevylučoval
nikoho, kto túžil po jeho prítomnosti. No na druhej strane je posledná večera, kde Ježiš po
prvý krát ponúkol „eucharistické menu“, iný level. Kým tam Ježiš stoloval s hriešnikmi, tu
stoloval so svojimi učeníkmi.

Samozrejme toto rozlišovanie neznamená, že Ježišovi žiaci nie sú hriešnici; ich situácia je
však už situáciou po obrátení. Prešlo sitom, keď mnohí Ježišovi žiaci ho po jeho „tvrdých“
slovách o eucharistii „opustili a viac s ním nechodili.“ (Jn 6,66) Ježišove hostiny s verejnými
hriešnikmi boli obrazom prvého kroku, ktorý Boh robí ku každému človeku a po ktorom má
nasledovať jeho odpoveď: obrátenie.

Profesor Wehr vidí tento krok obrátenia zrealizovaný v krste. V čom teda spočíva zásadný
rozdiel medzi eucharistickou hostinou poslednej večere a hostinami hriešnikov, ktoré mal
Ježiš vo veľkej obľube? Bankety s hriešnikmi boli začiatkom Božej vlády, kým Eucharistia
bola a je zavŕšením a vrcholom Božieho kráľovstva na zemi.

Túto líniu preberá a rozvádza aj svätý apoštol Pavol vo svojich listoch, keď ako
eucharistických hostí vníma plných členov Cirkvi. Apoštol národov dokonca neváha odobrať
jednej hostine prívlastok „Pánova“ pre nezhody medzi jej účastníkmi. (porov. 1Kor 11,20)

Eucharistia vieru vyžaduje, nielen dáva
Novozákonné svedectvá nás teda privádzajú k záveru, že plná účasť na Eucharistii
predpokladá a vyžaduje vieru človeka nielen v zmysle dôvery, ale aj viery v konkrétne
obsahy. (porov. Jn 5 a 6) Tých, ktorí tieto obsahy neprijali, neprijímali následne ani Ježišovo
telo a krv.

Medzinárodne uznávaný expert na tzv. teológiu tela sv. Jána Pavla II prof. José Granados to
v jednom rozhovore zhrnul slovami: „V otázke prijímanie eucharistie Cirkev od začiatku
vyžadovala konformitu s evanjeliom. Nemôžem jesť Kristovo telo, keď „nejem“ aj jeho slová
a postoje. Svätý Augustín pripomína, že slovom „amen“ pri prijímaní Eucharistie sa my sami
stávame Kristovým telom, teda súčasťou Cirkvi. Toto je kľúčový princíp v hľadaní odpovede
na túto otázku.“

Eucharistia pre každého je teda lákavá výzva, ale nekončí bodkou ani výkričníkom. Rovnako
ako láska Boha, ktorá síce nekladie podmienky, ale má svoje (nad)prirodzené následky.

Zdroj: https://bratislava.grkatba.sk/wp-content/uploads/2025/06/Stauros-2025-13-1.pdf