Myšlienky pápežov – 11. nedeľa po Päťdesiatnici – Matúš 77. začalo – Mt 18, 23-35
Ježiš mu odpovie tým slovom, ktoré v ich jazyku znamená „vždy“: „Sedemdesiatsedem ráz“. Vždy musíme odpúšťať. A odpúšťať nie je ľahké. Pretože naše egoistické srdce je stále prilipnuté k nenávisti, pomstám, k zášťam. Všetci sme videli rodiny zničené vzájomnými nenávisťami, ktoré si prenášajú z jednej generácie na druhú. Bratia, ktorí sa pred truhlou niektorého z rodičov ani len nepozdravia, pretože pokračujú v starých zášťach.
Zdá sa, že väčšiu silu má prilipnúť k nenávisti, než k láske – a práve toto je takpovediac „pokladom“ diabla. On sa vždy zahniezďuje uprostred našich záští, našich nenávistí a dáva im rásť, udržiava ich, aby ničil. Ničil všetko. A neraz cez maličkosti, ničí. A takto sa v nás ničí [prítomnosť] Boha, ktorý neprišiel odsudzovať, ale odpúšťať. Toho Boha, ktorý dokáže vystrojiť hostinu pre hriešnika, ktorý príde k nemu, a zabudnúť na všetko.
Keď nám Boh odpúšťa, zabúda na všetko to zlo, ktoré sme vykonali. Ktosi povedal: „Je to choroba Boha“ – nemá pamäť, dokáže v týchto prípadoch stratiť pamäť. Boh stráca z pamäte nepekné príbehy mnohých hriešnikov, príbehy našich hriechov. Odpúšťa nám a ide ďalej. Žiada od nás jediné: „Rob tak aj ty: nauč sa odpúšťať“, nevleč ďalej tento neplodný kríž nenávisti, zášte, toho: „Toto mi zaplatíš“. Tieto slová nie sú ani kresťanské, ani ľudské.
Ježišova veľkodušnosť nás učí, že na to, aby sme vstúpili do neba, musíme odpustiť. Ba ešte viac, hovorí nám: „Ideš na omšu?“ – „Áno“ – „No ak si idúc na omšu spomenieš, že tvoj brat má niečo proti tebe, najprv sa zmier; neprichádzaj za mnou s láskou ku mne v jednej ruke a s nenávisťou voči bratovi v tej druhej“. Koherentnosť lásky. Odpustiť. Odpúšťať zo srdca.
Existujú ľudia, ktorí žijú odsudzovaním druhých, ohováraním ľudí, sústavným špinením svojich spolupracovníkov, špinením susedov či príbuzných, pretože im nevedia odpustiť čosi, čo im títo spravili alebo neodpúšťajú vec, ktorá sa im nepáčila. Zdá sa, že osobným imaním diabla je toto: zasievať lásku k neodpusteniu, žiť pripútaní k neodpusteniu. A odpustenie je podmienkou pre vstup do neba.
Podobenstvo, ktoré Ježiš rozpráva, je veľmi jasné: odpúšťať. Nech nás Pán naučí tejto múdrosti odpustenia, ktoré nie je ľahké. A urobme jednu vec: keď sa pôjdeme vyspovedať, prijať sviatosť zmierenia, položme si najprv otázku: „Odpúšťam ja sám?“ Ak cítim, že neodpúšťam, netvárme sa, že ideme prosiť o odpustenie, pretože nám nebude odpustené. Prosiť o odpustenie znamená odpustiť. Oboje ide ruka v ruke. Nedajú sa oddeliť. https://www.vaticannews.va/sk/papez-frantisek/omsa-svata-marta/2020-03/ranna-homilia-odpustenie-je-podmienkou-pre-vstup-do-neba.html
Koľkému utrpeniu, koľkej trýzni, koľkým vojnám by sa mohlo predísť, ak by odpustenie a milosrdenstvo boli štýlom nášho života! A to aj v rodinách, aj v nich: je toľko rozdelených rodín, ktoré si nedokážu odpustiť, toľko bratov a sestier, ktorí v sebe nosia nenávisť. Je nevyhnutné uplatňovať milosrdnú lásku vo všetkých ľudských vzťahoch: medzi manželmi, rodičmi, deťmi, vo vnútri spoločenstva, v Cirkvi a tiež v spoločnosti a politike.
Dnes ráno, keď som slávil svätú omšu, pristavil som sa nad jednou vetou z prvého čítania, ktorá ma silno oslovila. Tá veta z Knihy Sirachovcovej znie takto: „Pamätaj na svoj koniec a zanechaj nenávisť“ (Sir 28,6). Nádherná veta! Pamätaj na svoj koniec! Pamätaj na to, že budeš na márach… chceš si niesť nenávisť až tam? Pamätaj na svoj koniec, zanechaj nenávisť! Zanechaj zášť. Premýšľajme nad touto vetou, tak silnou: „Pamätaj na svoj koniec a zanechaj nenávisť.“ https://www.tkkbs.sk/view.php?cisloclanku=20200914031
Už pri našom krste nám Boh odpustil, prepáčil nám nesplatiteľný dlh: dedičný hriech. Nuž, toto je prvý raz. Ďalej nám s bezhraničným milosrdenstvom odpúšťa všetky naše viny, hneď ako prejavíme čo i len malý znak ľútosti. Boh je takýto: je milosrdný. Keď sme v pokušení uzavrieť si naše srdce pred človekom, ktorý nás urazil a prosí nás o odpustenie, spomeňme si na slová nebeského Otca nemilosrdnému sluhovi: „Ja som ti odpustil celú dlžobu, pretože si ma prosil. Nemal si sa teda aj ty zľutovať nad svojím spolusluhom, ako som sa ja zľutoval nad tebou?“ (v. 32-33). Každý, kto zažil radosť, pokoj a pocit vnútornej slobody z toho, že mu bolo odpustené, sa môže otvoriť možnosti odpúšťať aj zo svojej strany. https://www.tkkbs.sk/view.php?cisloclanku=20170917007
„V modlitbe ‚Otče náš‘ sa modlíme: ‚Odpusť nám naše viny, ako aj my odpúšťame svojim vinníkom‘. Je to rovnica, ide to pospolu. Ak ty nie si schopný odpustiť, ako ti môže odpustiť Boh? On ti chce odpustiť, ale nebude môcť, ak máš uzavreté srdce a milosrdenstvo nemôže vstúpiť. ‚Ale Otče, ja odpúšťam, ale nemôžem zabudnúť na tú strašnú vec, ktorú mi urobil…‘. ‚Pros Pána, aby ti pomohol zabudnúť‘: to je však iná vec. Dá sa odpustiť, ale nie vždy sa dá zabudnúť. Avšak ‚odpustiť‘ a [pritom hovoriť] ‚veď mi to zaplatíš‘, to nejde! Odpustime, ako odpúšťa Boh: odpúšťa v plnej miere.“ https://www.tkkbs.sk/view.php?cisloclanku=20160301026
Koľko vzťahov sa rozpadá, koľko príbehov sa komplikuje, koľko nevypovedaných slov zostáva visieť vo vzduchu. A predsa evanjelium ukazuje, že vždy existuje spôsob, ako pokračovať v láske, aj keď sa zdá, že všetko je nenávratne stratené. Odpustiť neznamená poprieť zlo, ale zabrániť mu, aby plodilo ďalšie zlo. Nie je to tvrdenie, že sa nič nestalo, ale urobiť všetko preto, aby o budúcnosti nerozhodoval hnev. …. Prosme dnes o milosť, aby sme vedieli odpúšťať, aj keď sa necítime pochopení, aj keď sa cítime opustení. Lebo práve v tých chvíľach môže láska dosiahnuť svoj vrchol. Ako nás učí Ježiš, milovať znamená nechať druhého slobodného – aj aby zradil – a nikdy neprestať veriť, že aj táto sloboda, zranená a zblúdená, môže byť vytrhnutá zo lži temnôt a navrátená k svetlu dobra.
(CYKLUS KATECHÉZ – JUBILEUM 2025 – Katechéza Leva XIV.: Odpustenie je dar, ktorý predchádza ľútosť) https://www.vaticannews.va/sk/papez/news/2025-08/katecheza-leva-xiv-odpustenie-je-dar-ktory-predchadza-lutost.html