Myšlienky pápežov – 6. nedeľa po Päťdesiatnici
Sviatosť zmierenia témou generálnej audiencie Svätého Otca Františka: „Drahí bratia a sestry, dobrý deň!
Prostredníctvom sviatostí kresťanskej iniciácie, krstu, birmovania a Eucharistie, človek dostáva nový život v Kristovi. Zatiaľ máme tento život, ako všetci vieme, „v hlinených nádobách“ (2 Kor 4,7). Sme ešte vystavení pokušeniam, utrpeniu, smrti a z dôvodu hriechu môžeme dokonca tento nový život aj stratiť. Preto Pán Ježiš chcel, aby Cirkev pokračovala v jeho diele spásy aj v prospech svojich členov, osobitne sviatosťou zmierenia a pomazania chorých, ktoré možno označiť spoločným menom ako „sviatosti uzdravenia“. Sviatosť zmierenia je sviatosťou uzdravenia. Keď sa idem spovedať, idem sa dať uzdraviť: dať si uzdraviť dušu, uzdraviť si srdce z niečoho, čo som vykonal a čo nie je v poriadku. Biblický obraz, ktorý najlepšie vystihuje hlboký súvis týchto sviatostí, je príbeh odpustenia a uzdravenia ochrnutého, kde sa Pán Ježiš zjavuje ako lekár duše i tela zároveň (porov. Mk 2,1-12; Mt 9,1-8; Lk 5,17-29).
Sviatosť pokánia a zmierenia vyviera priamo z veľkonočného tajomstva. Bolo to práve vo veľkonočný večer, keď sa Pán zjavil učeníkom zavretým vo Večeradle a po pozdrave «Pokoj vám!» dýchol na nich a povedal: «Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú mu zadržané» (Jn 20,21-23). Tento krok nám odkrýva najhlbšiu dynamiku, obsiahnutú v tejto sviatosti. Ide predovšetkým o skutočnosť, že odpustenie hriechov nie je niečo, čo si môžeme dať sami od seba. Nemôžem povedať: „Odpúšťam si hriechy“. Odpustenie sa žiada, prosí sa od niekoho iného, a v spovedi si prosíme odpustenie od Ježiša. Odpustenie nie je ovocím našich snáh, ale je darom, darom Ducha Svätého, ktorý nás zaplavuje kúpeľom milosrdenstva a milosti, ktorá neprestajne prúdi z otvoreného srdca ukrižovaného a vzkrieseného Krista. Na druhom mieste nám pripomína, že iba vtedy, keď sa necháme zmieriť v Pánovi Ježišovi s Otcom a s bratmi, môžeme byť naozaj v pokoji. A toto sme už všetci v srdci pocítili: keď sa ideme spovedať, ideme s ťarchou v duši, s istou dávkou smútku. A keď prijmeme Ježišovo odpustenie, sme v pokoji, s tým nádherným pokojom duše, ktorý môže dať iba Ježiš, iba on.
Časom prešlo slávenie tejto sviatosti z verejnej formy – keďže na počiatku sa vykonávala verejne – do podoby osobnej, do diskrétnej formy spovede. To však neznamená, že by sa stratil jej cirkevný ráz, ktorý predstavuje životný kontext. Kresťanské spoločenstvo je totiž tým miestom, kde sa sprítomňuje Duch Svätý, ktorý obnovuje srdcia v Božej láske a všetkých bratov zjednocuje v Kristovi Ježišovi. Práve z tohto dôvodu teda nestačí poprosiť Pána o odpustenie vo vlastnej mysli a vo vlastnom srdci, ale je potrebné pokorne a s dôverou vyznať svoje hriechy služobníkovi Cirkvi. V slávení tejto sviatosti kňaz nereprezentuje iba Boha, ale celé spoločenstvo, ktoré si uvedomuje krehkosť každého svojho člena, s pohnutím počúva jeho vyznanie, zmieruje sa s ním, povzbudzuje ho a sprevádza na ceste obrátenia a ľudského i kresťanského dozrievania.
Niekto by mohol povedať: „Ja sa spovedám iba Bohu“. – Isteže, môžeš Bohu povedať „odpusť mi“ a vysloviť svoje hriechy. Naše hriechy sú však aj proti bratom, proti Cirkvi, a preto potrebujeme poprosiť o odpustenie Cirkev i bratov v osobe kňaza. – „Ja sa však hanbím, otče!“ – Aj zahanbenie je dobré, je zdravé mať trochu hanby, pretože zahanbenie je uzdravujúce. O niekom, kto sa nehanbí, hovorievame v mojej vlasti, že je človekom „bez hanby“, je „nehanebník“. Hanba aj prospieva, pretože nás robí pokornejšími. A kňaz prijíma takúto spoveď s láskou a ohľaduplnosťou a v mene Boha odpúšťa. Aj z ľudského hľadiska, kvôli upokojeniu sa, je dobré porozprávať sa s bratom a povedať kňazovi veci, ktoré tak veľmi ťažia moje srdce. A človek cíti, ako sa uvoľňuje pred Bohom, vo vzťahu s Cirkvou, s bratmi.
Nebojme sa spovede! Kto stojí v rade na spoveď, pociťuje všetky tieto veci, aj zahanbenie, zo spovede však vychádza slobodný, veľký, zbavený hriechov, belostný, šťastný. V tomto tkvie krása spovede! Chcel by som sa vás opýtať, neodpovedajte však nahlas, ale každý vo svojom srdci: Kedy si sa naposledy vyspovedal, vyspovedala? Všetci premýšľajme… Sú to dva dni? Dva týždne? Dva roky? Dvadsať, štyridsať rokov? Každý nech si to zráta a nech si odpovie, kedy sa naposledy spovedal. A ak odvtedy uplynulo veľa času, nestrácaj ani deň, choď do toho s vedomím, že kňaz bude dobrý. Je tam Ježiš, a Ježiš je lepší ako kňazi, a Ježiš ťa prijme. Prijme ťa s veľkou láskou. Buď odvážny a choď na spoveď!
Drahí priatelia, sláviť sviatosť zmierenia znamená byť pritúlení vo vrúcnom objatí, ktoré je objatím nekonečného Otcovho milosrdenstva. Spomeňme si na to nádherné podobenstvo o synovi, ktorý odišiel z domu s peniazmi, ktoré zdedil, všetky premrhal a potom, keď už nemal nič, rozhodol sa vrátiť domov, nie však ako syn, ale ako sluha. V srdci si niesol veľkú vinu a veľkú hanbu. Prekvapením bolo, keď začal hovoriť a prosiť o odpustenie, že Otec ho nenechal dohovoriť. Objal ho, pobozkal a pripravil oslavu. Poviem vám: zakaždým, keď sa spovedáme, Boh nás objíma a má sviatok! Vykročme po tejto ceste. Nech vás Boh žehná.“ / Preložila: sr. Agnes Jenčíková CJ https://www.tkkbs.sk/view.php?cisloclanku=20140219030
nn https://www.vaticannews.va/sk/papez/news/2025-06/katecheza-o-uzdraveni-ochrnuteho.html
A teraz to v tichu všetci povedzte Pánovi a pozrite sa na svoje hriechy. Pozrite sa na hriechy, pozrite sa na zlé veci, ktoré máte v sebe a ktoré ste urobili; v tichu povedzte Pánovi: „Pane, ak chceš, môžeš ma očistiť“. A On môže. Niektorí ľudia si myslia: „Ale tento hriech je príliš zlý, Pán nebude môcť…“. Pán odpúšťa všetko, Pán sa neunavuje odpúšťať. Pamätáte sa? Opakujte si: „Pán sa neunavuje odpúšťať“. Všetci spolu: [všetci] „Pán sa neunavuje odpúšťať“.
Pán to chce, pretože chce, aby sme boli obnovení, slobodní, vnútorne ľahkí, šťastní a na ceste, nie zaparkovaní na cestách života. On vie, aké ľahké je pre nás zakopnúť, spadnúť a byť na zemi, a chce nás opäť postaviť na nohy. Videl som krásny obraz, na ktorom je Pán, ktorý sa skláňa, aby nás zdvihol. A presne to robí Pán vždy, keď pristupujeme k spovedi. Nezarmucujme ho, neodkladajme stretnutie s jeho odpustením, pretože len ak nás On zdvihne, môžeme sa opäť postaviť na nohy a vidieť porážku nášho hriechu, ktorý je navždy zmazaný.
Hriech je totiž vždy porážkou, ale On víťazí nad hriechom, On je víťazstvo. Ba čo viac, „v tom istom okamihu, keď je hriešnikovi odpustené, je uchopený Bohom a obnovený milosťou, hriech – čuduj sa svete! – sa stáva miestom, kde Boh prichádza do kontaktu s človekom. […] Takto sa Boh dáva poznať tým, že odpúšťa“ (A. Louf, Pod vedením Ducha, Magnano 1990, 68-69). „Boha spoznávam štúdiom katechézy…“. Ale nepoznáš ho len rozumom: len keď je tvoje srdce kajúcne a ideš k nemu, ukazujúc svoje špinavé srdce, tam spoznáš Boha, ktorý odpúšťa. „Choď v pokoji, tvoje hriechy sú ti odpustené“. Boh sa dáva spoznať tým, že odpúšťa. A „hriešnik, nazerajúc do priepasti vlastného hriechu, objavuje na svojej strane nekonečnosť milosrdenstva“ (tamže) A toto je reštart nového života: začal sa v krste, reštartuje sa z odpustenia.
Nezriekajme sa Božieho odpustenia, sviatosti zmierenia: nie je to len prejav zbožnosti, ale základ kresťanskej existencie. Nejde o to, aby sme vedeli povedať dobre svoje hriechy, ale o to, aby sme sa uznali za hriešnikov a vrhli sa do náručia ukrižovaného Ježiša, aby sme boli oslobodení; nie je to moralistické gesto, ale vzkriesenie srdca. Zmŕtvychvstalý Pán nás vzkriesi, nás všetkých. Poďme teda prijať Božie odpustenie a my, ktorí ho udeľujeme, pocíťme, že sme rozdávateľmi radosti Otca, ktorý našiel svojho strateného syna; pocíťme, že naše ruky, položené na hlavy veriacich, sú rukami prebodnutými milosrdenstvom Ježiša, ktorý premieňa rany hriechu na kanály milosrdenstva.
My, ktorí pôsobíme ako spovedníci, cíťme, že „odpustenie a pokoj“, ktoré ohlasujeme, sú pohladením Ducha Svätého na srdciach veriacich. Drahí bratia, odpúšťajme! Drahí bratia kňazi, odpúšťajme, odpúšťajme vždy ako Boh, ktorý sa neunavuje odpúšťaním, a nájdeme sa. Vždy udeľujme odpustenie tým, ktorí oň prosia, a pomáhajme tým, ktorí pociťujú strach, aby s dôverou pristupovali k sviatosti uzdravenia a radosti. Vráťme Božie odpustenie do centra Cirkvi! A vy, drahí bratia kňazi, nežiadajte príliš veľa: nech povedia, a vy odpusťte všetkým. Nerobte výsluch, to nie. https://www.vaticannews.va/sk/papez/news/2024-03/homilia-z-kajucej-poboznosti-boh-odpusta-vsetko.html
Aj dnes ľudstvo sprevádzajú znaky hriechu, ktoré mu zabraňujú naplno napredovať v hodnotách, ako sú bratstvo, spravodlivosť a pokoj, ktoré sú proklamované v slávnostných vyhláseniach. Prečo? Čo bráni ich napredovaniu? Čo paralyzuje tento celostný rozvoj? Z histórie vieme, že príčiny sú mnohoraké a problém je zložitý. Avšak Božie slovo nás pozýva mať pohľad viery a dôverovať, podobne, ako ľudia, ktorí niesli ochrnutého, pretože iba Ježiš môže skutočne uzdraviť. Základné rozhodnutie mojich predchodcov, osobitne milovaného Jána Pavla II., bolo privádzať ľudí dnešných čias ku Kristovi Vykupiteľovi, aby na príhovor Panny Márie Nepoškvrnenej, mohol ľudstvo uzdraviť. Ja tiež by som chcel napredovať na tejto ceste. Osobitným spôsobom, prvou encyklikou Deus caritas est, som mal v úmysle odporučiť všetkým veriacim a celému svetu Boha, ako autentický zdroj lásky. Iba Božia láska môže obnoviť srdce človeka, a iba ak sa ochrnuté ľudstvo uzdraví v srdci, môže povstať a putovať. Božia láska je skutočnou silou, ktorá obnovuje svet. https://www.archivioradiovaticana.va/storico/2006/02/19/pr%C3%ADhovor_benedikta_xvi_pred_nede%C4%BEnou_modlitbou_anjel_p%C3%A1na/slo-66866
Táto evanjeliová rozprava poukazuje na to, že Ježiš má nielen moc uzdravovať choré telo, ale aj odpúšťať hriechy, a dokonca fyzické uzdravenie predstavuje ako prejav duchovného uzdravenia cez odpustenie hriechov. Hriech je skutočne určitým ochrnutím ducha, z ktorého môže oslobodiť iba moc milosrdnej Božej lásky, ktorá nám dovoľuje opäť vstať a pokračovať v ceste dobra. https://www.tkkbs.sk/view.php?cisloclanku=20090222003
POSELSTVÍ PAPEŽE BENEDIKTA XVI. K XIX. SVĚTOVÉMU DNI NEMOCNÝCH (11. ÚNORA 2011) – „Jeho ranami jste uzdraveni“ (1Pt 2, 24) … Drazí nemocní a trpící! Právě skrze Kristovy rány můžeme veškeré zlo, které sužuje lidstvo, vidět očima naděje. Svým zmrtvýchvstáním Pán neodňal ze světa utrpení a zlo, ale zvítězil nad ním u jeho kořene. Proti panství Zla se postavil všemohoucností Lásky. Ukázal nám, že cestou míru a radosti je Láska: „Jak jsem já miloval vás, tak se navzájem milujte i vy“ (Jan 13, 34).
Kristus, vítěz nad smrtí, je uprostřed nás živý. Zatímco spolu se svatým Tomášem i my vyslovujeme „Pán můj a Bůh můj“, následujeme našeho Pána v připravenosti dávat život za své bratry (srov. 1 Jan 3, 16) a stáváme se posly takové radosti, která se nebojí bolesti – radosti Zmrtvýchvstání.
Svatý Bernard říká: „Bůh nemůže trpět, ale může spolutrpět“. Bůh, zosobněná Pravda a Láska, strádal pro nás a s námi. Stal se člověkem, aby mohl s člověkem spolu-trpět reálným způsobem v těle a v krvi. Do lidského utrpení vstoupil Ten, kdo toto utrpení sdílí a spolu ho a spolu ho snáší. Do každého utrpení proniká sou-cítění, útěcha ze soucitné Boží lásky, aby nechala vyjít hvězdě naděje.3
Vám, drazí bratři a sestry, opakuji toto poselství, abyste byli jeho svědky skrze své utrpení, svůj život a svou víru…. – https://www.proglas.cz/res/archive/135/013604.pdf