Ďalšie myšlienky k sviatku Najsladšieho Pána, Boha a Spasiteľa nášho Ježiša Krista, Milujúceho ľudí – Ján 9. začalo – Jn 3, 13-17
Apoštol: Bratia, ten, čo posväcuje, aj tí, čo sú posväcovaní, všetci pochádzajú z jedného. Preto sa nehanbí volať ich bratmi, keď hovorí: „Tvoje meno zvestujem svojim bratom a uprostred cirkvi ťa budem ospevovať.“ Ďalej: „Ja budem v neho dúfať.“ A zasa: „Hľa, ja i deti, ktoré mi dal Boh.“ A pretože deti majú účasť na krvi a tele, aj on mal podobne spoluúčasť na nich, aby smrťou zničil toho, ktorý vládol smrťou, čiže diabla, a vyslobodil tých, ktorých celý život zotročoval strach pred smrťou. Veď sa neujíma anjelov, ale ujíma sa Abrahámovho potomstva. Preto sa vo všetkom musel pripodobniť bratom, aby sa stal milosrdným a verným veľkňazom pred Bohom a odčinil hriechy ľudu. A pretože sám prešiel skúškou utrpenia, môže pomáhať tým, ktorí sú skúšaní. Hebrejom 306. začalo Hebr 2, 11-18
Evanjelium: Pán povedal: Nik nevystúpil do neba, iba ten, čo zostúpil z neba, Syn človeka, ktorý je v nebi. A ako Mojžiš vyzdvihol na púšti hada, tak musí byť vyzdvihnutý aj Syn človeka, aby nik, kto v neho verí, nezahynul, ale mal večný život.” Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život. Lebo Boh neposlal svojho Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby sa skrze neho svet spasil. Ján 9. začalo Jn 3, 13-17
o. arcibiskup Cyril Vasiľ – (krátené) https://www.grkatba.sk/ucta-k-bozskemu-srdcu-vo-vychodnej-tradicii/
Slovo 11-96 5.str v pdf: https://casopisslovo.sk/wp-content/uploads/2025/04/1996_11.pdf
Východné cirkví a úcta Božského Srdca Úcta Božského Srdca v svojej dnešnej podobe býva považovaná predovšetkým za typický prejav istého druhu západnej duchovnosti, vychádzajúcej z duchovného hnutia, na začiatku ktorého stála v 17. storočí francúzska mystička Sv. Mária Margita Alacoque. Dnes je úcta k Božskému Srdcu trvalou súčasťou liturgickej praxe a ľudovej zbožnosti aj v mnohých východných cirkvách, medzi nimi aj našej gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku. Ako sa dospelo k tomuto dnešnému stavu?
Čo sa týka byzantsko-slovanského obradu, história je nasledovná. V Ríme už v roku 1892 bol schválený text akatistu, teda hymnickej pobožnosti, typickej pre byzantský obrad, venovaný úcte Božského Srdca. V roku 1903 boli schválené aj ostatné liturgické časti. Ordinariát susednej Ľvovskej metropolie schválil pobožnosť k Božskému Srdcu v roku 1903 a 1911. Ordinariát Peremyšľskej eparchie aproboval roku 1922 moleben k úcte Božského Srdca. Podobne tomu bolo aj u neslovanských východných katolíkov. Už od roku 1893 existuje akatist K Božskému Srdcu v gréčtine, ktorý bol neskôr preložený aj do arabčiny. Rumunská verzia vznikla roku 1933 a bola schválená gréckokatolíckym ordinariátom v Oradei. Takisto v Rumunsku bol roku 1931 vydaný eucharistický moleben v značne latinizovanej forme.
Veľký ukrajinský metropolita Andrej Šeptyckyj publikoval roku 1940 dekrét arcibiskupského konzistória na túto tému. Vyslovene v ňom uvádza: „Nasledujúc príklad latinskej cirkvi, aj my zavádzame, vychádzajúc z už existujúceho zvyku, sviatok Božského Srdca. Je pravda, že ani ordinariát, ani biskup, ani arcibiskupské konzistórium nemôžu zavádzať nové sviatky, ale majú právomoc neprekážať tým, ktoré boli zavedené zvykom. V tomto zmysle aj naše arcibiskupské konzistórium môže mlčky schváliť prax, ktorá je už zavedená v kláštoroch Rádu svätého Bažila a v mnohých farských chrámoch.“
Roku 1944-45 bol v Ríme schválený nový formulár sviatku v staroslovienčine. Nepoužíva sa v ňom označenie „Božské Srdce“ a vynecháva sa aj zmienka o zjaveniach sv. Margite Márii Alacoque. Súčasne sa prikazuje svätiť tento sviatok v piatok po druhej nedeli po zoslaní Svätého Ducha.
K histórii úcty Božského Srdca patri aj skutočnosť, že pápež Pius XI. 22. februára 1936 schválil nasledovný úmysel apoštolátu modlitby: „Aby sa úcta k Božskému Srdcu rozšírila aj v rozsiahlych oblastiach Ruska“. N a druhej strane aj horliví vyznávači úcty Božského Srdca z radu východných katolíkov zoči-voči už zavedenému zvyku si kládli otázku, či tento zvyk treba pokladať za výsledok latinizácie, protirečiaci pravej tradícii východnej cirkvi, alebo je treba tento kult všemožne podporovať. Aj medzi skutočnými znalcami sa totiž na túto tému vyskytujú často veľmi protichodné mienky.
Postoje nezjednotených kresťanov, zvlášť pravoslávnych, sú tiež dosť nejednotné. Niektorí grécki autori vidia v úcte Božského srdca nebezpečenstvo klaňaniu sa ľudskej prirodzenosti Krista, oddeľujúc ju od Božskej a vystavujúc sa tak bludu nestorianizmu. Iní zasa, ako napríklad na začiatku tohto storočia ruský teológ Lebedev, dochádzajú k uzáveru, že celá problematika sa nedotýka vieroučnej oblasti, ale že je zakotvená v rozdielnej mentalite medzi Východom a Západom.
Aj u nás dobre známy jezuita, páter Tomáš Špidlík, špičkový odborník na tému východnej duchovnosti, venoval tejto otázke rozsiahlu štúdiu s názvom „Srdce, symbol jednoty“. Približuje v nej biblický pojem a použitie slova srdce. V Svätom písme sa pri použití slova srdce totiž myslí fyzický orgán asi desaťkrát, zatiaľ čo viac ako tisíckrát sa pod slovom srdce má na mysli nástroj a miesto rozličných psychologických funkcií a pochodov. Gréčtina sprvoti používala na označenie tejto ľudskej schopnosti označenie nús, teda myseľ, rozum, ale už od 5. storočia badáme návrat k biblickejšiemu pojmu kardia, srdce. V ruskej duchovnosti, ktorá sa prejavila aj prekladom klasickej zbierky východnej spirituality, Filokalie, sa termíny rozum a srdce používajú takmer ako totožné a vzájomne vymeniteľné, aj keď v bežnej hovorovej reči sa pod slovom „rozum, um “ má viac na mysli schopnosť uvažovať a posudzovať, zatiaľ čo „srdce“ je pre človeka tým, čo mu bezprostredne umožňuje poznávať a preciťovať životné hodnoty.
Teofan Zatvornik, jeden z najväčších ruských a východných teológov vôbec, sa v svojich početných spisoch často venuje otázke „srdca“, prisudzujúc srdcu základnú dôležitosť pre život. Tak ako je srdce v materiálnom zmysle považované za centrum fyzického života, takisto je centrom duchovného života. „Srdcom“ človek preciťuje všetko to, čo sa dotýka osoby, srdce zachováva v sebe energiu všetkej sily duše i tela. Človek je taký, aké je jeho „srdce“. Celistvosť osoby Krista vyžaduje, aby boli zdôraznené nielen rozum a vôľa, ale aj jeho city, neodeliteľne späté s celou jeho osobou. V tomto svetle aj Teofan Zatvornik sa približuje k teologicko-duchovným uzáverom, ktoré spontánne otvárajú cestu k úcte Božského Srdca, ako k prejavu, prameňu a dôsledku nekonečnej Božej lásky vtelenej v Bohočlovekovi Ježišovi Kristovi.
Čo sa týka praktického, pastoračno-liturgického realizovania týchto teologických uzáverov vo vzťahu k rozličným typom kultúry a obradovo-terminologického prejavu uzatvára páter Špidlík svoju štúdiu nasledovne: Nemožno poprieť, že v minulosti sa napáchalo dosť omylov voči východným kresťanom, nútiac ich, aby si „adaptovali“ pre ich obrad mnohé formy latinských pobožností. Mnohé z týchto „adaptácií“ sa čoskoro ukázali príliš násilné a nezlúčiteľné s ich liturgickou a duchovnou formáciou. Čo sa týka kultu Božského Srdca, ak sa samotní východní kresťania cítia priťahovaní touto formou zbožnosti, záleží na nich, aby uvážili vhodnosť jej šírenia. Treba mať pritom na pamäti, že nie je možné považovať za všeobecne platný prototyp akýkoľvek latinský výrazový prostriedok. Nesmieme zabúdať, že východná teologická tradícia vo vzťahu k otázke „srdca“ je oveľa bohatšia ako západná. Študujúc ju, otvárajú sa nové horizonty a nové možnosti pre tzv. „teológiu srdca“, ktorej potreba sa dnes začína nástojčivo cítiť tak na Východe ako aj na Západe.
o. ThDr. Cyril VASIĽ, SJ Slovo 11-1996
Jednou zo základných právd kresťanskej viery je výrok svätého apoštola Jána: Boh je láska (1 Jn 3, 16). Ten istý apoštol vkladá do úst Ježiša Krista slová: „Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život (Jn 3, 16). Toto je Božie slovo, takže žiadna kresťanská tradícia mu nemôže protirečiť. Rozdiel je len v tom, ako jednotlivé tradície túto pravdu vnímajú a z akého uhla sa na ňu pozerajú. Kým v západnej tradícii sa rozvinul kult srdca, čo môžeme veľmi často vídať na obrazoch a sochách zobrazujúcich Krista s otvoreným srdcom – symbolom lásky, východná teológia sa sústreďuje na celú osobu Krista s jeho božskou i ľudskou prirodzenosťou a preto namiesto výrazu Božské Srdce uprednostňuje výraz Kristus človeka milujúci, po grécky Filántropos, čo staroslovienčina prekladá ako Čelovikoľúbec.
Celá cirkev verí a vyznáva, že Ježiš Kristus je pravý Boh a pravý človek, nosiaci v sebe dve nezmiešané prirodzenosti, božskú a ľudskú. Ale čo do spôsobu vnímania tejto pravdy viery môžeme vidieť, že kresťanský Východ sa viac zameral na božskú prirodzenosť Krista, čo sa prejavuje tým, že ho vníma väčšmi vo svetle vzkriesenia a preto aj Kristov kríž zobrazuje skôr ako oslávený, vznešený a triumfálny, kým kresťanský Západ sa viac zameriava na ľudskú prirodzenosť Krista, preto Kristovo utrpenie, rozjímanie o jeho mukách, pobožnosť ku Kristovým ranám, krížové cesty a pašiové hry tešili sa na Západe vždy veľkej obľube a v západnej mystike zaujímajú významné miesto. Tu patrí aj zobrazovanie srdca ovenčeného tŕňovou korunou s veľkou otvorenou jazvou a krížom, ktorý sa týči na jeho vrchole.https://www.vaticannews.va/sk/cirkev/news/2024-01/ucta-k-bozskemu-srdcu-vo-vychodnych-katolickych-cirkvach-1.html
Celý výpočet týchto šiestich druhov duchovného zápasu metropolita Teolept uzatvára nasledovne: „Vďaka tomuto pôstnemu úsiliu je myseľ podrobená skúške a oslobodzuje sa od túžob po prítomných veciach, zanecháva starosti o veci pozemské, opúšťa myšlienky na stvorenia a upriamuje sa na Boha. Tým, že túži po Bohu a láskou sa s ním spája, pociťuje radosť, ktorá pramení v Bohu a zakúša nevýslovné požehnanie. Pôst zo svojej povahy u toho, kto ho zachováva, chráni dary, ktoré človek od Boha prijal. Treba sa nám poučiť od nášho praotca Adama: kým bol jeho vodcom pôst a držiaval sa ovocia na zakázanom strome, pôst mu prestrel bohatý stôl jedla zo všetkých stromov v raji. Akonáhle pôst odmietol a sýtil sa zakázaným ovocím, prišiel o pôžitok zo všetkých ostatných jedál. Týmto spôsobom pôst tých, ktorí ho akceptovali, pozbavuje túžby po veciach nestálych, oblieka im rúcho Božej lásky a napĺňa ich večnou radosťou v Kristovi, našom Pánovi.“ https://www.vaticannews.va/sk/cirkev/news/2024-02/ucta-k-bozskemu-srdcu-vo-vychodnych-katolickych-cirkvach-2.html
o. Marko Durlák Tu si dovolím spomenúť sv. Bonaventúru, františkána, neskôr kardinála a Učiteľa Cirkvi, ktorý žil v 13. storočí. Raz sa ho brat Egídius opýtal, ako môže dosiahnuť večný život, keď nemá žiadne teologické vzdelanie. Bonaventúra mu na to odpovedal: „Ak Boh udelí človeku aspoň milosť milovať ho, to úplne postačí. Taká starenka môže milovať Boha dokonca viac, než profesor teológie.“ https://www.vaticannews.va/sk/cirkev/news/2021-06/srdce-jezisovo-pramen-nasho-zivota.html
https://www.byzantskyobrad.sk/dve-cesty-jeden-ciel/
Pápež Ján Pavol II v jednej svojej meditácii hovorí: „V Kristovi Boh skutočne prijal „srdce z mäsa“. Má teda nielen Božské Srdce, bohaté na milosrdenstvo a odpustenie, ale aj ľudské srdce, schopné všetkých záchvevov citu. Ak by sme na to chceli dôkaz z evanjelia, nebolo by ťažké nájsť ho v dojímavom rozhovore Krista s Petrom po zmŕtvychvstaní: „Šimon, syn Jánov, miluješ ma?“ Na trojnásobnú otázku Peter Kristovi trikrát odpovedá: „Pane, ty vieš, že ťa mám rád“ (porov. Jn 21,15–17). Bez ohľadu na špecifický význam tejto pasáže, takej dôležitej pre Petrovo poslanie, nikomu nemôže uniknúť krása tohto trojitého opakovania, v ktorom sú naliehavá otázka a príslušná odpoveď vyjadrené spôsobom známym zo všeobecnej skúsenosti ľudskej lásky.” https://kazatel.frantiskani.sk/kazen/slavnost-bozskeho-srdca-a-dt-76-11-1-jn-47-16/
Počul som ráz prípad jedného mladého dievčaťa, ktoré bolo nešťastne zaľúbené. Vo svojom smútku prosilo Boha, aby mu pomohol. Keď ju videl jej otec, začal sa jej vysmievať: „Myslíš, že Pána Boha zaujíma tvoje srdce, myslíš, že naozaj nemá iné starosti?“ Na to dievčina rozhorčene zareagovala: „Ak Boha nezaujímajú problémy môjho srdce, tak ani mňa nezaujíma taký Boh!“ Možno si niekto naozaj myslí, že Boha nezaujíma ľudské srdce. Ale keď pozorne čítame Písmo sväté, zistíme, že zo všetkého najviac ho zaujíma práve ľudské srdce. Slovo sa stalo telom a prebývalo medzi nami. Boh pozná problémy ľudského srdca. Boh to vie z viacerých dôvodov.
Vie to preto, lebo On stvoril človeka a vie z čoho ho stvoril. On je náš Stvoriteľ a Pán. On vie, aké potreby a aký hlad vložil do ľudského srdca. Výstižne vyjadril túto základnú potrebu ľudského srdca sv. Augustín, ktorý skôr ako našiel Boha vyskúšal všetko, čo sa len dalo: „Nespokojné ľudské srdce, kým nespočinie v Teba Bože!“. Ľudské srdce je určené k tomu, aby cez neho prúdila Božia Láska. Láska Božia sa rozlieva v našich srdciach, skrze Ducha Svätého, ktorý je nám daný. https://kazatel.frantiskani.sk/kazen/slavnost-bozskeho-srdca-2/
V r. l673 sa modlila v oktáve Božieho Tela pred svätostánkom. Vtedy sa jej Pán zjavil takto: „Videla som Božské Srdce v oslňujúcom lesku, priehľadné ako krištáľ. Ovinuté bolo tŕním a ozdobené krížom. Pán mi povedal: „Najväčšiu lásku mi preukážeš, keď budeš toto srdce milovať a šíriť úctu k nemu v celej Cirkvi. Moje srdce miluje ľudí nekonečnou láskou, ale mnohí mi odplácajú lásku nevďakom. Zaveď zvláštnu slávnosť k úcte môjho srdca na zmier za urážky, ktoré sa mi dostáva v Najsvätejšej Sviatosti Oltárnej. Sľubujem, že tých, ktorí budu ctiť moje srdce obdarím hojnými milosťami.“
A od tej chvíle nemala Margita väčšej túžby ako byt podobná svojmu potupenému Ženíchovi. Ak vynikala vo všetkých čnostiach, tak v pokore bola naozaj doma. Pokoru prejavovala svojou poslušnosťou voči cirkvi a predstaveným. Sama píše, že: „Od chvíle vyvolenia, Boh učinil, že som sa stala kameňom úrazu, ohniskom pohŕdania, strediskom potupy, nástrojom pokorenia. Domnievali sa, že som posadla zlým duchom, kropili ma svätenou vodou, modlili sa nado mnou.“ https://kazatel.frantiskani.sk/kazen/slavnost-bozskeho-srdca/
nn https://kazatel.frantiskani.sk/kazen/slavnost-najsvatejsieho-srdca-jezisovho-c/