Ďalšie myšlienky, odkazy k PÄŤDESIATNICA – ZOSTÚPENIE SVÄTÉHO DUCHA – Ján 27. začalo – Jn 7, 37-52; 8, 12

od autora: Peter · Publikované 18. mája 2026 · Aktualizované 25. mája 2026

Ap. 3. začalo Sk 2, 1-11

V tých dňoch, keď sa naplnili dni Päťdesiatnice, boli všetci vedno na tom istom mieste. Tu sa náhle strhol hukot z neba, ako keď sa ženie prudký vietor, a naplnil celý dom, v ktorom boli. I zjavili sa im akoby ohnivé jazyky, ktoré sa rozdelili, a na každom z nich spočinul jeden. Všetkých naplnil Svätý Duch a začali hovoriť inými jazykmi, ako im Duch dával hovoriť. V Jeruzaleme boli Židia, nábožní ľudia zo všetkých národov, čo sú pod nebom. Keď sa teda strhol tento hukot, mnoho sa ich zbehlo a boli zmätení, lebo každý ich počul hovoriť svojím jazykom. I stŕpli a udivení vraveli: „Nie sú títo všetci, čo tu hovoria, Galilejčania? A ako to, že ich každý z nás počuje vo svojom vlastnom jazyku, v ktorom sme sa narodili? My, Parti, Médi, Elamčania, obyvatelia Mezopotámie, Judey a Kapadócie, Pontu a Ázie, Frýgie a Pamfýlie, Egypta a líbyjských krajov okolo Cyrény, prisťahovaní Rimania, Židia aj prozelyti, Kréťania i Arabi: počujeme ich vo svojich jazykoch hovoriť o veľkých Božích skutkoch.“

Ján 27. začalo Jn 7, 37-52; 8, 12

V posledný, veľký deň sviatkov Ježiš vstal a zvolal: „Ak je niekto smädný a verí vo mňa, nech príde ku mne a nech pije. Ako hovorí Písmo, z jeho vnútra potečú prúdy živej vody.” To povedal o Duchu, ktorého mali dostať tí, čo v neho uverili. Lebo ešte nebolo Svätého Ducha, pretože Ježiš ešte nebol oslávený. Keď počuli tieto slová, niektorí zo zástupu hovorili: „Toto je naozaj prorok.” Druhí tvrdili: „Kristus je to.” Ale iní namietali: „Vari z Galiley príde Kristus?! A nehovorí Písmo: ,Kristus príde z Dávidovho potomstva, z mestečka Betlehem, odkiaľ bol Dávid’?!” A tak nastala preňho v zástupe roztržka. Niektorí z nich chceli ho aj chytiť, ale nik nepoložil naň ruky. Sluhovia sa vrátili k veľkňazom a farizejom a oni sa ich pýtali: „Prečo ste ho nepriviedli?” Sluhovia odpovedali: „Nikdy tak človek nehovoril.” Farizeji im vraveli: „Aj vy ste sa dali zviesť? Vari uveril v neho niektorý z popredných mužov alebo farizejov? A tento zástup, ktorý nepozná zákon, je prekliaty.” Jeden z nich, Nikodém, ten, čo v noci prišiel k Ježišovi, im povedal: „Odsúdi náš zákon človeka prv, ako by ho vypočul a zistil, čo urobil?” Odvrávali mu: „Nie si aj ty z Galiley? Skúmaj a uvidíš, že z Galiley prorok nepovstane.” A Ježiš im zasa povedal: „Ja som svetlo sveta. Kto mňa nasleduje, nebude chodiť vo tmách, ale bude mať svetlo života.”

Zdroj: www.casoslov.sk

Pápež Lev XIV.: Ako sme počuli v prvom čítaní, Duch Svätý pôsobí niečo výnimočné v živote apoštolov. Tí sa po Ježišovej smrti uzavreli v strachu a smútku, no teraz prijímajú nový pohľad a múdrosť srdca, ktorá im pomáha správne porozumieť udalostiam a zakúsiť živú prítomnosť Zmŕtvychvstalého: Duch Svätý premáha ich strach, láme vnútorné reťaze, hojí rany, pomazáva ich silou a dáva im odvahu vyjsť v ústrety všetkým a ohlasovať Božie skutky.
…. Duch Svätý otvára hranice predovšetkým v nás samých. Je to Dar, ktorý otvára náš život pre lásku. Táto Pánova prítomnosť rozpúšťa naše tvrdosti, uzavretosti, sebectvá, strachy, ktoré nás paralyzujú, a narcizmy, ktoré nás nechávajú krúžiť iba okolo nás samých. Duch Svätý v nás prichádza vyzvať riziko života, ktorý sa atrofuje a je pohltený individualizmom. Je smutné pozorovať, ako v dnešnom svete, kde pribúdajú možnosti spoločenského kontaktu, paradoxne riskujeme, že budeme osamelejší – stále prepojení, a predsa neschopní „prepojiť sa“, stále v dave, no ako zmätení a osamotení pútnici.
…. Duch Boží nám však pomáha objaviť nový spôsob pohľadu a života: otvára nás stretnutiu so sebou samými, ponad masky, ktoré nosíme, vedie nás k stretnutiu s Pánom a učí nás zakúšať jeho radosť, presviedča nás – ako to zaznelo z Ježišových slov –, že len ak zostaneme v láske, prijmeme silu zachovávať jeho slovo a tak sa nechať ním premeniť. Otvára hranice v nás, aby sa náš život stal pohostinným priestorom.
…. Duch Svätý zároveň otvára hranice aj v našich vzťahoch. Ježiš totiž hovorí, že tento Dar je láskou medzi ním a Otcom, ktorá prichádza prebývať v nás. A keď v nás prebýva Božia láska, stávame sa schopnými otvoriť sa druhým, prekonať naše tvrdosti, zbaviť sa strachu z iných, kultivovať vášne, ktoré nás zmietajú. Duch Svätý však premieňa aj tie skrytejšie hrozby, ktoré znečisťujú naše vzťahy – nedorozumenia, predsudky, manipulácie. Myslím – s veľkou bolesťou – aj na situácie, keď vzťah skazí túžba ovládať druhého, čo často vedie až k násiliu, ako to, žiaľ, dokazujú mnohé a nedávne prípady vrážd žien.
Duch Svätý v nás naopak dozrieva ovocie, ktoré nám pomáha žiť skutočné a dobré vzťahy: „lásku, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť, dobrotu, vernosť, miernosť a zdržanlivosť“ (Gal 5, 22). Takto Duch Svätý rozširuje hranice našich vzťahov s inými a otvára nás radosti z bratstva. A to je rozhodujúce kritérium aj pre Cirkev: sme skutočne Cirkvou Zmŕtvychvstalého a učeníkmi Turíc len vtedy, keď medzi nami nie sú hranice a rozdelenia, keď vieme v Cirkvi viesť dialóg a navzájom sa prijímať v rozmanitosti, keď sa ako Cirkev stávame miestom prijatia a pohostinnosti pre všetkých. https://tkkbs.sk/view.php?cisloclanku=20250608002

PODCAST: Katechézy pápeža Františka o Duchu Svätom https://www.vaticannews.va/sk/papez/news/2024-06/podcast-katechezy-papeza-frantiska-o-duchu-svatom.html

Apoštolská exhortácia Svätého Otca Františka – Gaudete et exsultate – O povolaní k svätosti v súčasnom svete … 21. Plánom Otca je Kristus a my v ňom. Napokon je to milujúci Kristus v nás, pretože „svätosť nie je nič iné, než naplno žitá láska“.24 Preto „svätosť sa meria podľa výšky, ktorú Kristus dosahuje v nás, a podľa toho ako – napomáhaní silou Ducha Svätého – modelujeme celý náš život podľa jeho života“.25 A tak, každý svätý je posolstvom, ktoré Duch Svätý čerpá z bohatstva Ježiša Krista a darúva jeho ľudu.
22. Na spoznanie toho, aké slovo chce Pán povedať prostredníctvom niektorého svätého, sa netreba príliš zaoberať detailmi, pretože tam môžu byť aj chyby a pády. Nie všetko, čo hovorí niektorý svätec, je úplne verné evanjeliu; nie všetko, čo robí, je autentické a dokonalé. To, čo si treba všimnúť, je celok jeho života, jeho celá cesta posvätenia, tá podoba, ktorá odráža niečo z Ježiša Krista a ktorá vystúpi do popredia, keď sa podarí zostaviť zmysel celku jeho osoby.26
23. Toto je pre všetkých nás silné pozvanie, ktorému treba venovať pozornosť. Aj ty potrebuješ pochopiť celok tvojho života ako poslanie. Pokúšaj sa o to počúvaním Boha v modlitbe a spoznávaním znamení, ktoré ti on ponúka. Pýtaj sa vždy Ducha, čo od teba Ježiš očakáva v každom okamihu tvojej existencie, a v každom rozhodnutí, ktoré musíš urobiť, aby si rozoznal miesto, ktoré má v tvojom poslaní. A dovoľ mu, aby v tebe vyformoval to osobné mystérium, ktoré odráža Ježiša Krista v dnešnom svete.
133. Potrebujeme impulz Ducha, aby sme neboli paralyzovaní strachom a vypočítavosťou, aby sme si nezvykli kráčať len v bezpečných hraniciach. Pamätajme, že z toho, čo je uzavreté, nakoniec páchne vlhkosť, a príde nám zle. Keď apoštoli cítili pokušenie nechať sa paralyzovať strachmi a nebezpečenstvami, začali sa spoločne modliť a prosiť o parresíu: „A teraz, Pane, pozri na ich hrozby a daj, aby tvoji služobníci hlásali tvoje slovo so všetkou odvahou“ (Sk 4, 29). A odpoveď bola, že „keď sa pomodlili, zatriaslo sa miesto, na ktorom boli zhromaždení, všetkých naplnil Svätý Duch a smelo hlásali Božie slovo“ (Sk 4, 31).
134. Tak ako Jonáš, stále v sebe nesieme latentné pokušenie ujsť na bezpečné miesto, ktoré môže mať rôzne mená: individualizmus, spiritualizmus, uzavretie do malých svetov, závislosť, postaranie sa o seba, opakovanie stanovených schém, dogmatizmus, nostalgia, pesimizmus, utiekanie sa k normám. Niekedy je nám zaťažko vyjsť z jednej oblasti, ktorá nám bola známa a „poruke“. Avšak ťažkosti môžu byť ako búrka, veľryba, či červík, ktorý vysušil Jonášov ricínový ker, alebo ako vietor a slnko, ktoré mu pražilo na hlavu; a tak, ako to bolo pre neho, aj pre nás môžu znamenať, že sa vrátime k Bohu, ktorý je nežný, a chce nás priviesť k stálemu a obnovujúcemu putovaniu.
135. Boh je vždy novosť, ktorá nás neustále podnecuje vydať sa na cestu a meniť miesto, aby sme išli tam, kde to ešte nepoznáme, až na periférie a na hranice. Vedie nás tam, kde je ľudstvo najviac zranené, kde ľudské bytia pod rúškom povrchnosti a konformizmu stále hľadajú odpoveď na otázku o zmysle života. Boh nemá strach! Nemá strach! Ide vždy mimo našich schém a nebojí sa periférií. On sám sa stal perifériou (porov. Flp 2, 6 – 8; Jn 1, 14). Preto, ak sa odvážime vyjsť na periférie, tam ho stretneme: On už je tam. Ježiš nás predchádza v srdci toho brata, v jeho zranenom tele, v jeho ubitom živote, v jeho zatemnenej duši. On už je tam.
136. Naozaj treba otvoriť dvere srdca Ježišovi Kristovi, pretože on klope a volá (porov. Zjv 3, 20). Ale niekedy sa pýtam, či pre nedýchateľný vzduch našej autoreferenciality, neklope už Ježiš v našom vnútri, aby sme ho nechali vyjsť von. V evanjeliu vidíme, ako Ježiš „chodil po mestách a dedinách, kázal a hlásal evanjelium o Božom kráľovstve“ (Lk 8, 1). Aj po vzkriesení, keď sa učeníci rozišli do všetkých strán, „Pán im pomáhal“ (Mk 16, 20). To je dynamika, ktorá pramení zo skutočného stretnutia. https://www.kbs.sk/obsah/sekcia/h/dokumenty-a-vyhlasenia/p/dokumenty-papezov/c/apostolska-exhortacia-gaudete-et-exsultate

František: Kto je pravým motorom evanjelizácie v našom živote a v Cirkvi? Pavol VI. jasne napísal: „Ako Duch Svätý pôsobil v prvotnej Cirkvi, práve tak aj dnes účinkuje v každom hlásateľovi evanjelia, pravda, ak len dovolí, aby ho viedol. Ostatne on vnuká slová, ktoré by kazateľovi nenapadli, a súčasne uschopňuje duše počúvajúcich, aby prijali evanjelium a zvesť o Božom kráľovstve” (tamže, 75). Kvôli evanjelizácii je teda potrebné opäť sa otvoriť Božiemu Duchu bez obáv z toho, čo bude od nás žiadať a kam nás povedie. Zverme sa mu! On nás urobí schopnými prežívať našu vieru a svedčiť o nej a osvieti srdcia tých, ktorých stretneme. Takáto je skúsenosť Turíc: apoštolom, zhromaždeným spolu s Máriou vo Večeradle, „sa zjavili akoby ohnivé jazyky, ktoré sa rozdelili, a na každom z nich spočinul jeden. Všetkých naplnil Duch Svätý a začali hovoriť inými jazykmi; ako im Duch dával hovoriť“ (Sk 2, 3-4). Duch Svätý, zostúpiac na apoštolov, ich vyvádza von z miestnosti, do ktorej sa zavreli zo strachu, dáva im vyjsť zo seba samých a premieňa ich na ohlasovateľov a svedkov „veľkých Božích skutkov“ (v. 11). Táto premena, ktorú uskutočnil Duch Svätý, sa odzrkadľuje v zástupe, ktorý sa zišiel na tom mieste „zo všetkých národov, čo sú pod nebom“ (v. 5)., pretože každý z nich počuje slová apoštolov tak, akoby boli povedané v jeho vlastnom jazyku (porov. v. 6). https://tkkbs.sk/view.php?cisloclanku=20130522040

František: Čo teda robí Duch Svätý v našom živote a v živote Cirkvi, aby nás priviedol k pravde? Predovšetkým pripomína a vtláča do sŕdc veriacich slová, ktoré Ježiš povedal – a práve prostredníctvom týchto slov – ako to ohlasovali proroci Starého zákona – je do našich sŕdc vpísaný zákon Boží, a stáva sa v nás princípom hodnotenia rozhodnutí i riadenia každodenných skutkov; stáva sa princípom života. Uskutočňuje sa tu predpoveď proroka Ezechiela: „od všetkých vašich škvŕn a od všetkých vašich modiel vás očistím. A dám vám nové srdce a nového ducha vložím do vás… Svojho ducha vložím do vášho vnútra a spôsobím, že budete kráčať podľa mojich nariadení, zachovávať moje výroky a plniť ich“ (Ez 36,25-27). Naozaj, z hĺbky nášho vnútra sa rodia naše skutky: je treba, aby sa celé naše srdce obrátilo k Bohu – a Duch Svätý ho premení, ak sa mu my sami otvoríme.
Duch Svätý nás potom, ako to Ježiš sľubuje, uvedie do „plnej pravdy“ (Jn 16,13); privedie nás nielen k stretnutiu s Ježišom, s plnosťou Pravdy, ale priam „doprostred“ tejto Pravdy. Duch nám dáva vstúpiť do stále hlbšieho spoločenstva s Ježišom; darúva nám poznanie Božích vecí. Toto nemôžeme dosiahnuť len našimi silami. Ak nás Boh vnútorne neosvieti, naše kresťanstvo bude povrchné. Tradícia Cirkvi hovorí, že Duch pravdy koná v našom srdci tak, že v ňom vzbudzuje „zmysel pre vieru“ (sensus fidei), prostredníctvom ktorého, ako hovorí Druhý vatikánsky koncil, Boží ľud, pod vedením Magistéria, bez omylu prijíma odovzdanú vieru, hlbšie do nej preniká so správnym úsudkom a plnšie ju uvádza do života (porov. Lumen gentium, 12).
Môžeme sa pýtať: som otvorený pre činnosť Ducha Svätého, modlím sa k nemu, aby mi dal svetlo, aby ma urobil citlivým pre Božie veci? Toto je modlitba, ktorú sa nám treba modliť každý deň, každý jeden deň: Duch Svätý, nech je moje srdce otvorené Božiemu Slovu, nech je moje srdce otvorené dobru, nech je moje srdce otvorené Božej kráse, každý deň. Chcel by som vám ale položiť otázku: koľkí z vás sa denne modlia k Duchu Svätému? Bude vás málo, však? Málo, málo, málo, ale musíme odpovedať na túto Ježišovu túžbu, treba sa nám každý deň modliť k Duchu Svätému, aby nám otvoril srdce pre Ježiša. https://www.tkkbs.sk/view.php?cisloclanku=20130515029

František: Apoštol Pavol, obrátiac sa na komunitu v Korinte, výstižne opisuje účinky tohto daru, teda to, čo tento dar rozumu v nás spôsobuje. Pavol hovorí takto: «Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do ľudského srdca nevystúpilo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú. Ale nám to Boh zjavil skrze Ducha, lebo Duch skúma všetko, aj Božie hlbiny» (1 Kor 2,9-10). To samozrejme neznamená, že kresťan môže pochopiť akúkoľvek vec a nadobudnúť plné poznanie Božích zámerov. To všetko očakávame, že sa zjaví v celej svojej jasnosti, keď sa ocitneme pred Božou tvárou a staneme sa naozaj zjednotení s ním. Ako však naznačuje samotný výraz intelectus v latinčine, dar rozumu nám umožňuje „intus legere“, čo znamená „čítať vo vnútri“. Tento dar nám pomáha chápať veci tak, ako ich zamýšľal Boh, ako ich chápe on, s Božím rozumom. Niekto totiž môže pochopiť nejakú situáciu ľudským rozumom, s rozvahou, a je to v poriadku. Avšak porozumieť nejakej situácii do hĺbky, tak ako jej rozumie Boh, je účinkom tohto daru. A Ježiš nám chcel poslať Ducha Svätého, aby sme mali tento dar, aby sme my všetci mohli pochopiť veci tak, ako im rozumie Boh, Božou inteligenciou. Je to nádherný dar, ktorý Pán daroval nám všetkým. Tento dar nás vovádza do dôvernosti s Bohom a umožňuje nám mať účasť na pláne lásky, ktorý má s nami Boh. https://www.tkkbs.sk/view.php?cisloclanku=20140430020

ENCYKLIKA PÁPEŽA JÁNA PAVLA II. – DOMINUM ET VIVIFICANTEM – o Duchu svätom v živote Cirkvi a sveta:
Tí, ktorí sa dajú Duchom Svätým „presvedčiť, čo je hriech“, dajú sa presvedčiť aj o tom, „čo je spravodlivosť a čo súd“. Duch, ktorý pomáha ľuďom, ľudským svedomiam poznať pravdu o hriechu, zároveň spôsobuje, že poznajú pravdu o tej spravodlivosti, ktorá vstúpila do ľudských dejín s Ježišom Kristom. Takto tí, čo sú „presvedčení o hriechu“ a pôsobením Tešiteľa sa obrátia, dostanú sa v istom zmysle z obežnej dráhy „súdu“, ktorým „knieža tohto sveta je už odsúdené“.191 Obrátenie v hĺbke svojho božsko—ľudského tajomstva je roztrhaním všetkých pút, ktorými hriech opantáva človeka v celku tajomstva neprávosti. Teda tých, čo sa obracajú, Duch Svätý vyvádza z obežnej dráhy „súdu“ a vovádza do tej spravodlivosti, ktorá je v Ježišovi Kristovi a je v ňom preto, že ju prijíma od Otca192 ako odlesk trojičnej svätosti. Je to spravodlivosť evanjelia a vykúpenia, spravodlivosť reči na vrchu a kríža, ktorá očisťuje svedomie Baránkovou krvou. Je to spravodlivosť, ktorú Otec dáva Synovi a všetkým, čo sú s ním spojení v pravde a láske.
V tejto spravodlivosti sa Duch Svätý, Duch Otca a Syna, ktorý „ukazuje svetu, čo je hriech“, zjavuje a sprítomňuje človekovi ako Duch večného života. …

62. Najúplnejším sviatostným vyjadrením Kristovho „odchodu“ skrze tajomstvo kríža a zmŕtvychvstania je Eucharistia. V nej sa zakaždým sviatostne uskutočňuje jeho príchod, jeho spásonosná prítomnosť: v obete a v prijímaní. Uskutočňuje sa pôsobením Ducha Svätého v rámci jeho poslania.270 Prostredníctvom Eucharistie Duch Svätý pôsobí to „zosilnenie vnútorného človeka“, o ktorom sa hovorí v Liste Efezanom.271 Prostredníctvom Eucharistie sa jednotlivé osoby i spoločenstvá pod vplyvom Parakleta—Tešiteľa učia objavovať božský zmysel ľudského života, o ktorom hovorí Koncil. Je to zmysel, podľa ktorého Ježiš Kristus „naplno odhaľuje človeka človeku“ a „naznačuje, že jestvuje určitá podobnosť medzi jednotou Božských osôb a jednotou Božích detí v pravde a láske“.272 Táto jednota sa vyjadruje a uskutočňuje najmä Eucharistiou. V nej sa človek, majúc účasť na Kristovej obete, sprítomnenej liturgickým slávením, zároveň učí „nájsť v plnej miere sám seba… v nezištnej samožertve“273 v spojení s Bohom a s ostatnými ľuďmi, svojimi bratmi a sestrami.
Preto kresťania už od prvých dní po zoslaní Ducha Svätého „vytrvalo sa zúčastňovali na lámaní chleba a na modlitbách“, a tak vytvárali jednotné spoločenstvo opierajúce sa o učenie apoštolov.274 Tak „poznávali“, že ich zmŕtvychvstalý Pán, ktorý už vystúpil na nebesia, znovu prichádza medzi nich v eucharistickom spoločenstve Cirkvi a jeho prostredníctvom. Cirkev, vedená Duchom Svätým, sa už od začiatku vyjadrovala a upevňovala Eucharistiou. A tak to bolo vždy, vo všetkých kresťanských generáciách, až po naše časy, keď sa blížime ku koncu druhého kresťanského tisícročia. No s poľutovaním musíme konštatovať, že toto končiace sa tisícročie bolo obdobím veľkých rozdelení medzi kresťanmi. Preto všetci veriaci v Krista musia podľa príkladu apoštolov vynaložiť všetko úsilie, aby prispôsobili svoje myslenie a konanie vôli Ducha Svätého, ktorý je „základom jednoty Cirkvi“,275 žeby sa všetci tí, ktorí sú pokrstení v jednom Duchu na utvorenie jedného tela, znovu zišli ako bratia, zjednotení v slávení tej istej Eucharistie, ktorá je „sviatosť milosrdenstva, znamenie jednoty a puto lásky“.276
https://www.kbs.sk/obsah/sekcia/h/dokumenty-a-vyhlasenia/p/dokumenty-papezov/c/dominum-et-vivificantem

Google translator: Ale ako je možné vstúpiť do tajomstva Ducha Svätého? Ako možno pochopiť tajomstvo Lásky?

Evanjeliový úryvok nás dnes zavedie do Večeradla, kde po Poslednej večeri apoštolov zarmútil pocit straty. Je to spôsobené tým, že Ježišove slová vyvolávajú znepokojujúce otázky: Hovoril o nenávisti sveta voči nemu a voči sebe samým, hovoril o svojom tajomnom odchode; a bolo ešte mnoho ďalších vecí, ktoré treba povedať, ale apoštoli zatiaľ nedokázali uniesť túto ťarchu (porov. Jn 16, 12).

Aby ich utešil, vysvetlil im význam svojho odchodu: odíde, ale vráti sa; medzitým ich neopustí, nenechá ich sirotami. Pošle im Tešiteľa, Ducha Otca, a Duch im umožní pochopiť, že Kristovo dielo je dielom lásky: lásky k tomu, ktorý sa dal, lásky k Otcovi, ktorý ho dal.

Toto je tajomstvo Turíc: Duch Svätý osvecuje ľudského ducha a tým, že zjavuje ukrižovaného a zmŕtvychvstalého Krista, ukazuje cestu, ako sa mu viac podobať, teda byť „obrazom a nástrojom lásky, ktorá z Krista prúdi“ ( Deus caritas est , č. 33). https://www.vatican.va/content/benedict-xvi/en/homilies/2006/documents/hf_ben-xvi_hom_20060604_pentecoste.html https://www-vatican-va.translate.goog/content/benedict-xvi/en/homilies/2006/documents/hf_ben-xvi_hom_20060604_pentecoste.html?_x_tr_sl=en&_x_tr_tl=sk&_x_tr_hl=sk&_x_tr_pto=wapp

Benedikt XVI.: Na Turíce sa Duch Svätý ukazuje ako oheň. Jeho plameň zostúpil na zhromaždených učeníkov, zapálil sa v nich a daroval im novú zanietenosť Božiu. Tak sa uskutočňuje to, čo predpovedal Pán Ježiš: „Oheň som prišiel vrhnúť na zem a čo iné chcem, len aby už vzplanul!“ (Lk 12,49) Apoštoli spolu s veriacimi rôznych spoločenstiev niesli tento božský plameň až na „koniec zeme“. Otvorili tak ľudstvu cestu, žiarivú cestu. Spolupracovali tak s Bohom, ktorý svojím ohňom chce obnoviť tvár zeme. Tento oheň je celkom odlišný od tých, ktoré sú spôsobené vojnami a bombami! Ako je odlišné Kristovo vzplanutie šírené Cirkvou v porovnaní s požiarmi, ktoré spôsobili diktátori všetkých čias, vrátane minulého storočia, ktoré za sebou nechávajú spálenú zem! Plameň Boží, plameň Ducha Svätého je rovnaký ako oheň kríka, ktorý vzplanul ale nezhorel (porov. Ex 3,2). Je to plameň, ktorý horí, ale neničí; ba dokonca vzplanie tak, že roznecuje tie najlepšie a najopravdivejšie stránky človeka a ako pri tavení sa vynára vnútorná forma, jeho povolanie k pravde a láske.

Jeden z cirkevných otcov, Origenes, v jednej zo svojich homílií o Jeremiášovi prináša výrok, ktorý je pripisovaný Ježišovi, nenachádza sa vo Svätom Písme, ale možno je autentický. Znie takto: „Kto je u mňa, je blízko ohňa“ (Homília o Jeremiášovi L. I [III]). V Kristovi totiž prebýva plnosť Božstva, ktorá je v Biblii prirovnávaná k ohňu. Pred chvíľou sme poznamenali, že oheň Ducha Svätého planie, ale nezhára. A predsa pôsobí premenu. Musí teda v človeku niečo pohltiť, trosku, ktorá ho ničí a bráni mu v jeho vzťahu k Bohu a k blížnemu. Tento účinok božského plameňa však desí. Máme strach, že budeme „popálení“ a radšej zostávame takí, akí sme. To vyplýva zo skutočnosti, že náš život sa nezriedka zakladá na majetníckej logike, na vlastnení a nie darovaní. Mnohí ľudia veria v Boha a obdivujú postavu Ježiša Krista, ale ak sa od nich žiada, aby sa zriekli niečoho zo seba samých, tak ustupujú späť, majú strach z požiadaviek viery. Sú tu obavy, že sa budú musieť zriecť niečoho krásneho, k čomu sú pripútaní; obavy z toho, že nasledovanie Krista nás pripraví o slobodu, o isté skúsenosti, o časť nás samotných. Na jednej strane chceme byť s Ježišom, nasledovať ho zblízka a na druhej strane máme strach z dôsledkov, ktoré to prináša. https://www.farnost-topolcany.sk/clanok/245/homilia-benedikta-xvi-pocas-slavnosti-zoslania-ducha-svateho

Benedikt XVI.: Tieto dve silné vyjadrenia nám hovoria o poslaní a prijatí Ducha Svätého, ktorý je darom Vzkrieseného, robí nás synmi v Kristovi, jednorodenom Synovi a uvádza nás do synovského vzťahu s Bohom – do vzťahu hlbokej dôvery, podobnej dôvere detí. Je to synovský vzťah podobný vzťahu Ježiša s Otcom, i keď jeho pôvod a intenzita sú odlišné: Ježiš je večný Boží Syn, ktorý sa stal človekom; my sa stávame synmi v ňom, v čase, prostredníctvom viery a sviatostí – prostredníctvom krstu a birmovania: vďaka týmto dvom sviatostiam sme ponorení do Kristovho paschálneho tajomstva. Svätý Duch je vzácny a dôležitý dar, ktorý nás robí Božími deťmi, uskutočňuje adopciu, ku ktorej sú povolaní všetci ľudia, pretože – ako upresňuje Božie slovo v Liste Efezanom – „Boh si nás v Kristovi vybral ešte pred stvorením sveta, aby sme boli svätí a nepoškvrnení pred ním v láske a predurčil nás, aby sme sa stali adoptovanými synmi skrze Ježiša Krista“

To však ešte nestačí. Kristov Duch nás otvára aj pre druhú dimenziu Božieho otcovstva – okrem stvorenia – pretože Ježiš je „Synom“ v plnom zmysle slova: je „jednej podstaty s Otcom“, ako to vyznávame v kréde. Tým, že sa stal ľudským stvorením tak ako my – prostredníctvom Vtelenia, Smrti a Vzkriesenia – Ježiš nás každého prijíma do svojho človečenstva a do svojho synovstva, takže aj my môžme vstúpiť do jeho špecifického vzťahu prináležitosti k Bohu. Samozrejme, spôsob, akým sme my Božími deťmi, nemá tú istú plnosť ako v Ježišovom prípade: my sa nimi musíme stávať stále viac, počas celého nášho kresťanského života, rastúc v nasledovaní Krista, v spoločenstve s Ním, aby sme stále intímnejšie vnikali do vzťahu lásky s Bohom Otcom, ktorý udržiava náš život. Práve táto dôležitá skutočnosť je nám odhalená, keď sa otvárame Duchu Svätému a on nás obracia k Bohu, hovoriac „Abba, Otče!“ (Ef 1, 4). https://www.tkkbs.sk/view.php?cisloclanku=20120523043

Benedikt XVI. im pripomenul, že ani apoštoli neočakávali zoslanie Ducha Svätého sami, ale zhromaždení v spoločenstve. „Dnes večer robíme my to isté. Zhromaždení pod krížom, pri ktorom je obraz Panny Márie, pod žiarou Južného kríža sa modlíme.“- povedal pápež. Vyzval mladých pútnikov, aby sa nechali inšpirovať príkladom patrónov WYD2008 a aby do svojich sŕdc prijali dary Ducha Svätého. „Uznajte a uverte v moc Ducha Svätého vo vašom živote!“- vyzval Benedikt XVI. mladých a pokračoval: „Dnešná spoločnosť trpí rozdelením, nakoľko spôsob myslenia, ktorý propaguje a uprednostňuje, zanedbáva jeden celý horizont pravdy- pravdy o Bohu a o nás.“ Relativizmus podľa pápeža nie je schopný pozerať celkovým pohľadom. „Iba Boh nám môže pomôcť nájsť jednotu, po ktorej tak veľmi túžime a ktorú hľadáme.“ A to platí podľa Benedikta XVI. aj o Cirkvi. Nie je možné oddeliť Ducha Svätého od Krista. Nemožno oddeliť ani lokálne komunity Cirkvi od Cirkvi, ktorú zvykneme nazývať inštitucionálnou, akoby tá prvá bola otvorená Duchu a tá druhá bez neho. „Jednota je základom Cirkvi, je to dar, ktorý musíme uznať a vážiť si ho.“- povedal pápež.

Pripomenul mladým, že je dôležité neutekať od Krista, keď prídu problémy. „Boh je s nami v realite nášho života, nie vo fantázii. Je potrebné sa skutočnosti postaviť zoči voči, nie pred ňou utekať.“- povzbudil pápež mladých.

Benedikt XVI. priblížil vo svojej homílii mladým pútnikom aj učenie sv. Augustína o Duchu Svätom. „Robte tak, aby zjednocujúca láska bola pre vás mierou, trvácna láska nech je pre vás výzvou a láska, ktorá sa daruje, nech je pre vás poslaním“- vyzval pápež všetkých na Randwicku. https://www.tkkbs.sk/view.php?cisloclanku=20080719005

https://www.kbs.sk/obsah/sekcia/h/dokumenty-a-vyhlasenia/p/dokumenty-vatikanskych-uradov/c/iuvenescit-ecclesia

príhovor Svätého Otca Františka pri ekumenickej vigílii Zlatého jubilea Katolíckej charizmatickej obnovy 3. júna 2017 v areáli Circo Massimo v Ríme (v odkaze nižšie v texte): https://tkkbs.sk/view.php?cisloclanku=20170603007

Príhovor pápeža Františka charizmatikom 3. júla 2015 vo Vatikáne https://www.archivioradiovaticana.va/storico/2015/07/07/príhovor_pápeža_františka_charizmatikom_3_júla_2015_vo_vatikáne/sk-1156599
https://www.vaticannews.va/sk/papez/news/2018-09/papez-frantisek-o-postoji-k-turicnym-charizmatickym-krestanom.html

nn https://www.vaticannews.va/sk/cirkev/news/2021-05/podnety-marko-durlak-duchovny-zivot-zostupenie-svateho-ducha.html

Veľký a svetlý sviatok Paschy sa završuje o nič menej veľkým a svetlým sviatkom Svätej Päťdesiatnice. Po sviatku Narodenia, Bohozjavenia a Vzkriesenia patrí tento sviatok k najväčším sviatkom nášho cirkevného roka. Zostúpenie Svätého Ducha je vrcholom a spečatením celého diela spásy ľudského rodu, ktoré uskutočnil Boží Syn. Na deň Sv. Päťdesiatnice sám Svätý Duch pomazal apoštolov a urobil z nich ohlasovateľov Kristovho Evanjelia. V deň Zoslania Svätého Ducha sa rodí a začína pôsobiť Kristova Cirkev. Svätý Duch ju vedie, posväcuje, osvecuje a udržuje na ceste pravdy. https://grkatba.sk/nedela-patdesiatnice-zostupenie-svateho-ducha/

o. Štefan Paločko https://vieralogicky.sk/ucenie-vseobecnych-koncilov-o-najsvatejsej-trojici/

Päťdesiatnica

255 V päťdesiaty deň po Kristovom vzkriesení Cirkev slávi Zostúpenie Svätého Ducha na apoštolov (porov. Sk 2, 1 – 4). Toto zoslanie Svätého Ducha signalizuje naplnenie Božej blahosklonnosti voči stvoreniu, blahosklonnosti, ktorá sa začala pri stvorení sveta. Vo Svätom Duchu sa Boh ponúka ľudskému rodu. Tento dar Božieho života je pre nás vždy požehnaním, a preto ho označujeme ako milosť. Dar Svätého Ducha nám dáva možnosť stať sa účastnými na Božej prirodzenosti, byť zbožštení, vstúpiť do spoločenstva osôb Najsvätejšej Trojice. Svätý Duch napĺňa stvorenie svojou milosťou a zdokonaľuje ho v súlade s Božím plánom: „Boží Duch mal zduchovniť temnotu matérie, osvietiť ju a vtiahnuť do sféry Božieho života.“^[1]

256 Svätý Duch nám dáva hojnosť darov. A hoci je jeden Duch, darov je mnoho (porov. 1 Kor 12, 4). „Neexistuje dar vlastnený stvorením, ktorý by nepochádzal od Svätého Ducha.“^[2] Svätý Duch prináša zmysel a účel dejinám ľudstva, smeruje ich ku Kristovi, božskému Logu. Svätý Duch je Zdroj a Darca každého ľudského života. To Svätý Duch vytvára človeka na Kristov obraz, robí z neho živú dušu, svoj chrám a príbytok Najsvätejšej Trojice. https://www.jankrupa.sk/238-kristus-nasa-pascha-cirkev-ikona-najsvatejsej-trojice-33-cast/

Židovský sviatok Päťdesiatnice oslavoval udelenie zákona Mojžišovi na vrchu Sinaj. Kresťanský sviatok Päťdesiatnice oslavuje udelenie Svätého Ducha, aby sa naplnilo slovo Evanjelia podľa Jána 1, 17: „Lebo ak zákon bol daný skrze Mojžiša, milosť a pravda prišli skrze Ježiša Krista.“ Päťdesiatnica je deň daru Svätého Ducha. ….
Večer nedele Päťdesiatnice sa slávi špeciálna večiereň, počas ktorej sa pokľačiačky prednášajú tri dlhé modlitby. Táto večiereň znamená návrat k „riadneho času“ cirkevného roka po päťdesiatdňových oslavách. Modlitby majú štruktúru konštantínopolskej spievanej večierne, ktorá pozostáva z troch antifón so sprievodnými modlitbami. Druhou časťou týchto troch modlitieb sú pôvodné modlitby troch antifón, ku ktorým sú pridané osobitné modlitby pre Päťdesiatnicu a za zosnulých. Týždeň po Päťdesiatnici sa zachováva slávnostne a nepostí sa. Tento týždeň sa končí sviatkom Všetkých svätých. Pôvodne sa nazýval „všetkých martýrov“, t. j. tých, ktorí vydali svedectvo o svojej viere v Ježiša Mesiáša aj za cenu mučenia a smrti. Také niečo nie je možné bez sily Svätého Ducha, ktorá presahuje všetku ľudskú silu. Iba Svätý Duch nás dokáže uschopniť, aby sme žili paschálne tajomstvo. https://www.jankrupa.sk/patdesiatnica-zostupenie-svateho-ducha/

V deň Päťdesiatnice apoštoli vychádzajú von k ľuďom. Čo to znamená? Toto znamená víťazstvo viery apoštolov nad strachom, slobody nad nutnosťou, Božej prozreteľnosti nad osudom, života nad smrťou. Svätý Duch povoláva k takémuto víťazstvu nielen apoštolov, ale všetkých ľudí. S pomocou Svätého Ducha môže každý človek žiť svoj život ako povolanie od Boha. Neexistujú ľudia, ktorí by neboli pozvaní, nemali talent, boli nadbytoční či nepotrební. „Citlivosť“ človeka na pôsobenie Svätého Ducha závisí od intenzity duchovného života, ktorým si pripravuje svoje srdce na prijatie Božej milosti. https://www.jankrupa.sk/katecheza-pre-mladez-zostupenie-svateho-ducha-15/

Svätý Gregor Teológ uvažoval o tomto tajomstve: „Len čo si predstavím jedného, som osvietený nádherou troch; len čo ich rozlíšim, som prenesený späť k jednému… Keď uvažujem o troch spolu, vidím len jednu pochodeň a nemôžem rozdeliť alebo odmerať nerozdelené svetlo.“ Vyvolený národ preto vyznával vieru: „Počuj, Izrael, Pán, náš Boh, Pán je jeden.“ https://www.jankrupa.sk/sviatok-patdesiatnice-david-m-petras/

Božský život je životom milosti a robí nás „účastnými na Božej prirodzenosti“ (2 Pt 1, 4) a pravými Božími deťmi: „Lebo ste nedostali ducha otroctva, aby ste sa museli zasa báť, ale dostali ste Ducha adoptívneho synovstva, v ktorom voláme: ‚Abba, Otče!‘ Sám Duch spolu s naším duchom dosvedčuje, že sme Božie deti“ (Rim 8, 15 – 16).
Myropomazanie (birmovanie) je teda našou vlastnou „Päťdesiatnicou“, keď na nás Ježiš Kristus vylieva plnosť darov Svätého Ducha a umožňuje nám žiť život hodný nášho kresťanského povolania ako Božie deti (porov. Ef 4, 10).
Zdá sa, že slávnostná výzdoba pieskovými ružami bola najskôr zavedená v Itálii v polovici štvrtého storočia, odkiaľ sa rozšírila na Východ. Vďaka takejto výzdobe sa Päťdesiatnica začala označovať ako „Festa Rosalia“ (Sviatok ruží). Keď Byzantínci prijali tento zvyk, prijali s ním aj názov a jednoducho ho prepísali do gréčtiny – „Rousalia“. Podobne aj Slovania pri prijímaní kresťanstva prijali tento zvyk a nazvali tento sviatok vo svojom jazyku – „Rusaľa“.
Svätý Ján Zlatoústy († 407) napomínal veriacich svojej doby, aby tento sviatok neslávili povrchne a nezdobili si len svoje domovy girlandami (kvetmi), ale aby si radšej duchovne ozdobili dušu cnosťami, aby boli schopní prijať hojné ovocie Svätého Ducha (Druhá Homília na Päťdesiatnicu). https://www.jankrupa.sk/patdesiatnica-a-nas-krst-svatym-duchom/

nn https://www.jankrupa.sk/patdesiat-dni-paschy-david-m-petras/

V liturgických obradoch sviatku Päťdesiatnice sa slávi príchod Svätého Ducha spolu s plným zjavením božskej Trojice: Otca, Syna a Svätého Ducha. Plnosť Božstva sa zjavuje príchodom Ducha k človeku a cirkevné hymny slávia toto zjavenie ako záverečný akt Božieho sebazjavenia a sebadarovania svetu a jeho stvoreniu. Z tohto dôvodu sa Nedeľa Päťdesiatnice v pravoslávnej tradícii nazýva aj Deň Trojice. …
Opäť treba poznamenať, že sviatok Päťdesiatnice nie je len slávením udalosti, ktorá sa odohrala pred stáročiami. Je to slávenie toho, čo sa musí diať a deje s nami v Cirkvi dnes. My všetci sme zomreli a vstali z mŕtvych spolu s Mesiášom – Kráľom a všetci sme dostali jeho najsvätejšieho Ducha. Sme chrámami „Svätého Ducha“. Boží Duch prebýva v nás (Rim 8; 1 Kor 2 – 3, 12; 2 Kor 3; Gal 5; Ef 2 – 3). My sme svojím vlastným členstvom v Cirkvi dostali „pečať daru Svätého Ducha“ vo sviatosti myropomazania. Päťdesiatnica sa stala nám. …
Hymny „Kráľ nebeský“ a „Videli sme pravé svetlo“ sa spievajú prvý raz od Paschy a zvolávajú Svätého Ducha, aby „prišiel a prebýval v nás“, a ohlasujú, že „sme prijali nebeského Ducha“. Chrám je vyzdobený kvetmi a zeleným letným lístím, aby sa ukázalo, že Boží božský dych prichádza ako „životodarný Duch“ obnoviť celé stvorenie. V hebrejčine je to isté slovo pre Ducha, dych a vietor – ruah.https://www.jankrupa.sk/patdesiatnica-zostupenie-svateho-ducha-thomas-hopko/

o. Matin Pavúk:
https://grkatnr.sk/homilie/jn-7-37-52-812-zostupenie-svateho-ducha/
https://grkatnr.sk/homilie/jn-7-37-52-812/
https://grkatnr.sk/homilie/zostupenie-svateho-ducha-4/
https://grkatnr.sk/homilie/zostupenie-svateho-ducha-3/
https://grkatnr.sk/homilie/zostupenie-svateho-ducha-2/
https://grkatnr.sk/homilie/zostupenie-svateho-ducha/

o. Róbert Jáger: Vnútorná vyrovnanosť v čase búrky i slnečného dňa, vnútorná sila, ktorá znáša tlak i neúspech. Srdce, ktoré sa nenechá omámiť úspechom a neupadne do pýchy. Osoba, ktorá zostáva nablízku iným v radosti i starosti. Človek, ktorého vnútorný pokoj a hodnota nezávisí od mienky iných.
Iste je namieste poznámka, že mnohí kresťania ukazujú pravý opak! Áno, musíme byť sebakritickí. Síce sa modlievame, spovedáme a prijímame sviatosti, ale mnohokrát vôbec nemeníme postoje, myslenie a hodnoty. Slovom metanoia – obrátenie, zmena života nie je súčasťou našich plánov. Boh si sťažuje prorokovi, že tento národ si ma ctí iba ústami, ale jeho srdce je ďaleko (porov. Mk 7,6-7). A práve preto je tu čas sa zastaviť a neprosiť Ježiša o živú vodu. On ju dáva. Je tu čas sa zastaviť a povedať „Pane, chcem sa napiť!“ Sviatky Zoslanie Svätého Ducha sú časom nášho otvorenia sa Bohu, ktorý vylieva svojho Ducha na každého, kto o to stojí. Byzantskí kresťania sa denne modlievajú:
Kráľu nebeský, Utešiteľu, Duchu pravdy, ktorý si všade a všetko naplňuješ! Poklad dobra a darca života, príď a prebývaj v nás! Očisť nás od každej poškvrny a spas Dobrotivý naše duše! https://www.verbumdomini.sk/zoslanie-sv-ducha-jn-737-52-812/

https://www.verbumdomini.sk/zoslanie-svateho-ducha-jn-737-52-812/

Františkáni.sk

1) Podmienka: „Ak je niekto smädní, nech príde ku mne a nech pije.“ Pán Ježiš tieto slová a tento svoj prísľub adresuje ľuďom, ktorí sú smädní. Teda nie tým, ktorí sa cítia opojení. Ježiš blahoslaví smäd po spravodlivosti. Stav smädného človeka nie je stavom, v ktorom by mohol zostať. Stav smädného ženie k vode. Smädný je ten, kto nie je sám so sebou spokojný. Ten, kto si ako Nikodém uvedomuje, že je veľký rozdiel medzi tým, čo má a čo by z božej milosti mohol mať, že je veľký rozdiel medzi tým čo robí a čo by z božej milosti mohol robiť. Smädný je ten človek, ktorý si uvedomuje svoju nehotovosť a neúplnosť. Ten, ktorý sa ešte chce vzdelávať a učiť od Ježiša. Teda, ak si o sebe nemyslíš, že si už dokonalý počúvaj, čo máš urobiť. …
Kristova smrť, ktorú budeme za chvíľu znovu prežívať vo svätej omši, je dôkazom Lásky Boha voči nám. Pozrite akú veľkú lásku Boh daroval nám. Ak Ježišovi uverím aj z môjho vnútra potečú prúdy živej vody. Vigília Turíc – (Jn 7,37-39)

Turíce 1997
Turice I.
Turice II. CZ
Turice III. CZ
O Duchu Svätom V. CZ

Ďalšie myšlienky, odkazy k PÄŤDESIATNICA – ZOSTÚPENIE SVÄTÉHO DUCHA – Ján 27. začalo – Jn 7, 37-52; 8, 12

Môže sa Vám ešte páčiť...

KKC k PÄŤDESIATNICI – ZOSTÚPENIU SVÄTÉHO DUCHA – Ján 27. začalo – Jn 7, 37-52; 8, 12

PÄŤDESIATNICA – ZOSTÚPENIE SVÄTÉHO DUCHA – časti večierne a utierne – Ján 27. začalo – Jn 7, 37-52; 8, 12

Myšlienky o. Rasťo Čížik k PÄŤDESIATNICA – ZOSTÚPENIE SVÄTÉHO DUCHA – Ján 27. začalo – Jn 7, 37-52; 8, 12